Náš ľudský život nemusí ale v každom prípade závisieť len od nás. Sile prírody sa chceme, nechceme, musíme prispôsobiť všetci. Príroda je tvorkyňa, živiteľka, ale aj ničiteľka.
Jedným zo zdrojov a prameňov takéhoto poznania majú svoje miesto aj banské tragédie a nešťastia. Neberúc pri tom do úvahy, či sa oni stali priamo v bystranskej bani, či na Mária-bani v Rožňave. Hovorí sa, že spomienky zostávajú navždy, len ich treba občas pripomenúť. Stále platí stará múdrosť: „Čas zmierni bolesť, zahojí rany, ale nevymaže spomienky, ktoré sú v akejkoľvek podobe. Buď sú veselé, alebo smutné.“ Tie nasledujúce sú najsmutnejšie.
Ľudský život sa nedá obísť, ani oklamať, nedá sa ani podplatiť. Ku každému je rovnaký. Keď si prišiel na svet, len raz sa to môže udiať. Potom musíš aj tento svoj svet opustiť. Tiež len raz! Kolobeh života spočíva v tom, že jedni prichádzajú, druhí odchádzajú tam, odkiaľ niet návratu. Na podstate života iných ľudí sa nič nezmení, bude pokračovať ďalej. Nikto z narodených živých bytostí sa tomu nevyhne, zasiahne každého.
Ľudovít TOMKO starší (1925 – 1963)

Rodák v Rožňavskom Bystrom, poslanec Krajského národného výboru (KNV) za okres Rožňava, kde zastupoval postavenie baníkov. V bystranskej bani pracoval vyše dvadsať rokov. Známy ho oslovovali skráteným menom „Lajoš“.
Čas pracovnej zmeny ubiehal v pohode. Šachta premávala bez problémov a zádrheľov. Po narazení a “odprevadení“ posledného plného vozíka, Lajoš vyžadovaným spôsobom požiadal telefonicky strojníka o pristavenie prázdnej klietky. Tak sa aj stalo. Klietka sa dala do pohybu smerom hore. Po uplynutí niekoľkých sekúnd však prudko zastala.
Pohyb klietky prerušil neočakávaný pád banskej lokomotívy do priestoru šachty. Výsledok tohto stretu bol tragický. V zdemolovanej, už však len bývalej klietke, ležali dve nevládne a nehybné telá dvoch baníkov.
Jeho skutočný výsledok bol znásobený ešte aj tým, že z batérie (akumulátora) používanej na pohon lokomotívy sa vzájomným nárazom vylial obsah kyseliny sírovej. Tá na tele Lajoša dokončila svoje smrtonosné dielo. Bol na mieste mŕtvy. Opustil vo veku 38 rokov svoju milovanú manželku a jediného syna Ľudovíta. Spolupracovníkovi Lacovi spôsobil úraz, zranenie, následkom ktorého mu museli byť amputované obidve nohy.
Žiaľ, tak ako v prípade usmrtenia občana našej obce – Jána Vestera (1949), ani v prípade Ľudovíta Tomku sa nenachádza „Záznam“ o týchto udalostiach. Vzhľadom k tomu, že som bol v tom čase robotníkom na bystranskej bani, dovolil som si ho opísať tak, ako sa stal v Lajošovom prípade.
S pocitom smútku a nostalgie v duši, ma aj dnes po rokoch sprevádza písanie týchto riadkov pri spomienke a predstave na dvoch mladých, zdravých a urastených junákov. Z výrazu ich tváre bolo možné vyčítať prekypujúci životný optimizmus, elán a chuť do života. Takými boli Peter URBAN, rodák z Rožňavského Bystrého a Miroslav LINDÁK, rodák z Rakovnice. Obidvaja boli mladí baníci, ktorí chceli pokračovať v šľapajach svojich otcov, bývalých dlhoročných baníkov. Obidvaja vynakladali celé svoje úsilie a snaženie k neustálemu vylepšovaniu sociálnych podmienok svojich mladých rodín. Obidvaja boli aktívnymi hráčmi futbalovému oddielu „BANÍK“ Rožňavské Bystré. Boli takí, akí majú byť mladí ľudia na verejnosti i mimo nej. Obidvoch nesprevádzalo také šťastie na ich pracoviskách, v bani v Rožňavskom Bystrom (Petra) a Mária bani v Rožňave (Mira), aké mali pri futbale, keď dávali góly. K nim sa pridal nechcený a nevypočítateľný tragický osud s rovnakým výsledkom, ktorý ich navždy vymazal zo zoznamu obyvateľov našej obce. Čo bolo dôvodom tohto protikladu?
Peter URBAN (1954 – 1980)
Tak, ako iné dni predtým, aj osudný deň mal rovnaký priebeh. Výnimočným bol len tým, že čierne mraky zahalili oblohu nad obcou Rožňavské Bystré. Tie, akoby mali predznamenať silnú letnú búrku. Nestalo sa to tak. Deň bol bez búrky. Priniesol však v dopoludňajších hodinách smutnú správu o tragickom nešťastí v miestnej bani.
V prípade, ktorý sa stal Petrovi, pramenil možno aj z toho, že pôsobili za sebou bez akejkoľvek prestávky a prerušenia dve skutočnosti. Možno, možno...?
Prvým nešťastím bolo to, že pri spúšťaní nahromadenej odstrelenej horniny v sype sa zrazu ocitol na hornine. Vypúšťanie a zosúvajúca sa hornina Petra stiahla so sebou, ktorá ho tak “objala“, že ani jeho pud sebazáchrany nestačil na to, aby sa vymanil a vyslobodil z jej “područia“.
Druhým momentom bola skutočnosť, že narážači po odtlačení posledného plného vozíka s rudou, museli na prísun ďalších prázdnych čakať oveľa dlhšie ako obvykle. Čas, ktorý ubiehal, bol naklonený v prospech kosy v bielej plachte, či zubatej. Ťažko si dokáže človek premietnuť, aké myšlienkové pochody prenasledovali dusiaceho sa mladého človeka, idúceho oproti svojej možnej smrti.
Medzi vypustenou horninou bolo nehybné Petrovo telo, bez známok života. Vlasy na hlave sivé až biele, narovnané, ako na podráždenom ježkovom tele ihlice, a ústa naplnené drobnými kamienkami a jemným pieskom rudy. Aj v tomto Petrovom prípade by bola bez odpovede položená otázka, prečo mu nebolo dopriate rozlúčiť sa s manželkou a svojím dvojročným synčekom Peťkom. Tých otázok by bolo iste ešte oveľa viac. No všetky by boli bez odpovede.
Akú odpoveď nám poskytuje oficiálny „Záznam o úraze“ č. 1925/80, ktorý sa nachádza v Archíve Obvodného banského úradu (ďalej OBÚ) so sídlom v Spišskej Novej Vsi k tomuto smrteľnému úrazu? Pri čistení útlaku v sype pracoviska č. 1564 došlo k náhlemu uvoľneniu utláčaného materiálu a následne k odtrhnutiu kábla, ktorého sa postihnutý pridržiaval. Uvoľnením rúbaniny bol postihnutý stiahnutý do ústia sypu a plne zasypaný. Kým došlo k jeho vyslobodeniu, bol udusený.“ Aké strohé vysvetlenie a zdôvodnenie. Aká malichernosť, keď jednoduchá pomôcka, možno použitá predtým nespočetnekrát. Teraz bolo príčinou ukončenia životnej cesty mladého človeka, ktorý mal život pred sebou. Nebohý Peter by možno na spôsob a príčinu svojho odchodu povedal tieto slová:
|
Prečo si bola tak krutá, Ty baňa bystranská, vziať mi môj život, nie je daň priveľká? Bol som ešte mladý, tak veľmi chcel žiť. Povedz mi, Barbora, muselo to tak byť? |
Odpovede nemám, ani ich nečakám, ani žiadnych vinníkov už nehľadám. Šťastne však žiť so svojou rodinou, bolo len mojím snom, nesplnenou vidinou.
|
Podobný osud postihol aj ďalšieho mladého človeka, rodáka z neďalekej susednej obce Rakovnica, s trvalým bydliskom v Rožňavskom Bystrom. Jeho život prerušila tragédia na bani Mária-baňa, neďaleko Rožňavy vo veku 24 rokov. Bol to Miroslav Lindák, ktorý okrem svojej mladej manželky zanechal aj ich deti, malého Mirka a Radku.
Miroslav LINDÁK (1965 – 1989)

Miro chcel pracovať pri obsluhe bagra na nakladanie odstrelenej horniny do banských vozov, ktorá sa tam nachádzala na jeho pracovisku. V tom mu predák nebránil a súhlasil. Bolo mu však dopriate previesť len štyri zábery lyžicou bagra, ten piaty, posledný, už Miro nestihol urobiť. Prečo? Mirovu činnosť prerušil velikánsky balvan horniny, ktorý sa nečakane objavil, mohutný kus horniny, nepatriaci k železnej rude. Prečo akurát na tomto mieste sa objavila tektonická porucha so svojím zvláštnym a neobvyklým rozmerom? Opäť to nevďačné a nepríjemné – prečo, prečo...?
Ako sa to stalo v „Zázname o úraze č. 3011/89" je konštatované: "Pri nakladaní (odťažbe) rúbaniny nakladačom MISS 1 P došlo k náhlemu a nečakanému pádu rudnej výplne zo styku s nadložím a spôsobila postihnutému zranenie.“ V ďalšej kolónke sa uvádza, že postihnutý robil v súlade s technologickým postupom. Jeho výsledok bol náhly a nečakaný. Koniec života mladého baníka. Došlo k nemu aj napriek tomu, že neporušil žiadne, ľuďmi zostavené a napísané banské predpisy. Tie sa však nevzťahujú a nenachádzajú žiadne uplatnenie v konaní a sile matky prírody. Tá sa riadi svojimi zákonmi. Často bez možnosti ovládania človekom, ľuďmi. To sa, žiaľ, stalo aj Mirovi. Faktom zostáva skutočnosť, ktorá sa stala nezvratná.
Aj v prípade Petra a Mira to bola náhoda, nešťastie, osud, omyl prírody. Vie na to dať niekto presne formulovanú a pravdivú odpoveď? Ťažko!
Proti zákonitostiam prírody je človek, žiaľ, v niektorých prípadoch nemožný a neschopný sa brániť a nad ňou aj zvíťaziť. Faktom zostáva skutočnosť, ktorá sa stala nezvratná.
Peter aj Miro by sa so svojimi najbližšími príbuznými, či známymi a priateľmi rozlúčili možno slovami, ktoré obsahujú tieto moje napísané riadky:
ODKAZUJEME...
|
Nielen kamarátmi, ale aj rodinou sme boli, ešte aj ten futbal sme za “BANÍK“ hrávali.
Každý z nich však snil svoj sen ako žiť, so svojou rodinkou, každý deň šťastný byť.
Aj naši otcovi by iste radosť mali, že sme v ich šľapajach pokračovali.
Veď aj ich želanie, čestne pracovať a žiť, sme svojím konaním, chceli tiež naplniť.
Preto aj do bane sme radi chodili, by sme česť baníctva prácou velebili.
|
Prečo tak priskoro a tak nečakane, skrížili nám cestu, živly útrob bane?!
My sme to nechceli! Protest neprijali! Konali po svojom, silu na to mali.
Ani naše prosby v úvahu nebrali, krutú daň (baníkov) si bez ohlásenia vzali.
Nedali nám možnosť s nikým sa rozlúčiť. ani naše dietky po vláskoch pohladiť.
Preto im svieť Slnko, na ich životných cestách, a na svojich otcov žiť už len v spomienkach. |
Roky, znenazdajky, ale veľmi rýchlo ubiehajú, pripisujú sa každému narodenému. Žijúcim k dňu narodenia. Tým druhým sa pripisuje ešte iný dátum. Je to dátum ich odchodu z radov žijúcich ľudí. Ten však už nenájdeme v ich osobných dokladoch, ale úplne inde. Tie nájdeme napísané na pamätníkoch všetkých troch baníkov pri hroboch v bystranskom cintoríne.
V prípade smrteľných úrazov v bystranskej bani, sa patrí pripomenúť aj občanov zo susednej obce Honce. Krutú banícku daň zaplatili mladými životmi dvaja bratia – Ján Vápeník - Kucko (1921 – 1951), jeho mladší brat Štefan Vápeník - Kucko (1929 – 1960) a Ondrej Gallo-Kubo (1906 – 1963). Všetci sú pochovaní v miestnom cintoríne ich rodiska.

Text napísal a navrhol: Mgr. Ján Dávid, starosta obce: Ing. Ján Gonos, 2023
Materiál na výstavbu zmenšeného portálu (vchodu) do niekdajšej bane ARTÚR poskytla obec, Ing. Dušan Uhrin, Mgr. Ján Dávid, Ján Gonos a Ing. Milan Birka (Rakovnica).
Obidva kováčske rámy na paneli vyrobil František Gelda.

































Ľudovú školu vychodil v Tisovci, gymnázium v Revúcej. Právo študoval v Budapešti. Potom hospodáril na svojom majetku v Tisovci a vykonával tu advokátsku prax. Ako advokát obraňoval slovenských národovcov. V roku 1918 patril k signatárom martinskej Deklarácie slovenského národa. V rokoch 1919 – 1922 bol gemersko-malohontským županom, v rokoch 1922 – 1925 senátorom Národného zhromaždenia. V Tisovci založil hasičský spolok, slovenský spevokol, organizoval večierky, koncerty, divadelné predstavenia a opery, viedol čitateľský spolok, šachový klub. Bol režisérom a dramaturgom ochotníckeho divadla. Zbieral a harmonizoval slovenské ľudové piesne, prispieval svojimi článkami do rôznych periodík. V roku 1881 vydal prvý slovenský Hasičský cvičebník. Aktivity vyvíjal aj ako činovník evanjelickej cirkvi. - MM-
V rokoch 1863 – 1870 študoval na gymnáziu v Revúcej, kde sa zapájal do literárneho a národného života, tu začal aj svoju literárnu činnosť a bol prispievateľom do rukopisného časopisu Svit. V rokoch 1870 – 1874 študoval teológiu na univerzite vo Viedni, Erlangene a Lipsku. Pôsobil na rôznych miestach, bol evanjelickým kaplánom, učiteľom, vojenským kňazom, v r. 1890 sa usadil v Krakove. Publikoval básne v časopisoch, almanachoch a kalendároch, najsústavnejšie v Slovenských pohľadoch, neskôr v Dennici. V roku 1880 mu vyšla zbierka Piesne Ondreja Bellu, v r. 1923 v Martine zbierka Výber z básní. Opieral sa o rytmus, melódiu a výrazové bohatstvo ľudových piesní, o čom svedčia jeho ponášky, ľúbostné verše, popevky, dumy, krakovianky a básne s prírodnými a vlasteneckými motívmi. Prekladal literatúru z viacerých jazykov.. - MM-
Študoval na lesníckom učilišti, potom na polytechnike vo Viedni. Následne bol lesný taxátor na Ukrajine, správca lesného majetku Greinberg v Rakúsku. V rokoch 1828 – 1874 bol riaditeľ koburgovských lesných majetkov v Jelšave, spravoval 69 tisíc ha lesa. Zaoberal sa najmä hospodárskou úpravou lesov, zriadil viaceré lesné úrady, usmerňoval ťažobné postupy, zakladal lesné škôlky, zlepšil techniku ťažby a zvozu dreva a pod. V r. 1852 – 1857 podpredseda Uhorského lesníckeho spolku. Autor rastových (výnosových) tabuliek pre oblasť Karpát a tzv. Greinerovho výškomeru na meranie stromov. Odmeral výšky viacerých tatranských štítov a niektorých vrchov na Horehroní (v r. 1837 ako prvý označil Gerlachovský štít za najvyšší vrch Vysokých Tatier). Hlavné dielo: Príspevky k poznaniu a zlepšeniu lesníctva v Uhorsku a lesníctva vo všeobecnosti (1839). V budove Lesov OV SR OZ Revúca bola v r. 2006 otvorená Pamätná miestnosť Ľ. Greinera. - MM-
Po maturite na gymnáziu v Rožňave študoval matematiku a fyziku na univerzite v Kluži, na Karlovej univerzite v Prahe, zúčastnil sa mnohých zahraničných študijných pobytov. Má veľké zásluhy na rozvoji a vysokej úrovni matematiky u nás. Vedeckú činnosť zameral predovšetkým na diferenciálne rovnice. Má významnú zásluhu na vzniku a rozvoji technických a prírodovedných vysokých škôl na Slovensku. Je spolutvorcom slovenského matematického názvoslovia a autorom značného počtu vedeckých prác, publikácií a vysokoškolských učebníc. V r. 1962 mu bola udelená in memoriam zlatá medaila J. A. Komenského. V jeho rodnom dome sa nachádza pamätná izba a tabuľa s bustou od sochára J. Kostku (1971). V r. 1981 bola odhalená plaketa na budove Matematického pavilónu UK v Bratislave. Je po ňom pomenované gymnázium v Bratislave a Základná škola v Rožňave. - MM-
V rokoch 1835 – 1837 študoval na evanjelickom gymnáziu v Gemeri, potom na lýceách v Kežmarku, Levoči, Bratislave. V marci roku 1848 aktívne veršami i so zbraňou v ruke spolu s príbelským učiteľom Jánom Rotaridesom burcoval poddaný ľud do povstania proti feudálom a bol väznený v Šahách. Pracoval na rôznych miestach v štátnych službách, naposledy v Zlatých Moravciach ako prísediaci na súde. Patrí medzi najvýznamnejších básnikov slovenského romantizmu, je považovaný za najrevolučnejšieho básnika svojej generácie. Básne uverejňoval časopisecky vo viacerých časopisoch. Z jeho bohatej tvorby spomeňme Duma bratislavská, Zakliata panna vo Váhu a divný Janko, Jarná pieseň, K Slovenom, Tri vŕšky. Venoval sa aj prekladom poézie. - MM-
Rané roky života trávil v hájovniach v Stožkách na Muránskej planine, maturoval na gymnáziu v Brezne, študoval na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave. Od roku 1961 pracoval 10 rokov ako pedagóg na Katedre výtvarnej výchovy Pedagogickej fakulty v Banskej Bystrici, od roku 1971 ako slobodný umelec v Banskej Štiavnici, neskôr opäť pôsobil na Fakulte výtvarných umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Člen Umeleckej besedy slovenskej. Zameriaval sa na maliarsku, grafickú (drevorezy, lepty) a ilustrátorskú tvorbu, zúčastňoval sa výstav doma i v zahraničí. Za viac ako päťdesiat rokov maliarskej aktivity vytvoril úžasné množstvo diel. Okrem grafík a ilustrácií je to viac ako desaťtisíc malieb. Celú jeho tvorbu umelecká kritika vysoko hodnotí, najmä súbor malieb Šamanské piesne a tance, medzi najznámejšie jeho práce sa radí aj Škola bláznovstiev. Jeho obrazy sa nachádzajú na všetkých kontinentoch. - MM-
Študoval na obchodnej akadémii v Rožňave. Pôsobil ako učiteľ v Rožňave a ako riaditeľ školy v Bôrke. Skúmateľ Slovenského krasu, spoluobjaviteľ viacerých jaskýň a priepastí v Bôrčanskej, Silickej a Plešivskej planine. Systematická práca viedla 21.11.1951 k objavu Gombaseckej jaskyne, ktorej sa stal správcom. Bol zakladajúcim členom Rožňavskej skupiny jaskyniarov v roku 1948 (dnes Speleo Rožňava) a bol jej hybnou silou v prieskume, kde pracoval aj ako streľmajster. Má neobyčajnú zásluhu na objave Krásnohorskej jaskyne a do konca svojho života sa zúčastňovsl na prieskume vyvieračky Hučiaca v Kunovej Teplici. Autor odborných článkov v slovenskej tlači, najmä v časopise Krásy Slovenska. Brčková sieň v Gombaseckej jaskyni nesie jeho meno. V roku 1973 mu bolo in memoriam udelené najvyššie ocenenie speleologického kongresu 1973 za objav Gombaseckej jaskyne. - MM-
Študoval na VŠT v Bratislave. Do Tisovca prišiel v roku 1951, kde bol pedagógom a v r. 1954 – 1970 riaditeľom tamojšej hutníckej priemyslovky, potom pracoval v ZŤS v Tisovci. V r. 1951 bol zakladateľ Oblastnej jaskyniarskej skupiny č. 6 v Tisovci, ktorú viedol 41 rokov. Táto skupina objavila najväčšie jaskyne na Muránskej planine a v Tisovskom krase. Súbežne s prieskumom krasu a jaskýň prebiehala aj dokumentačná činnosť, pod jeho vedením sa vyhotovovali Katastre krasových javov, neskôr Identifikačné karty jaskýň, fotodokumentácia a mapová dokumentácia. V rámci propagácie a ochrany krasu uskutočňoval prednášky a exkurzie pre miestne školy, záujmové krúžky a verejnosť. Významná je tiež jeho publikačná činnosť v odborných časopisoch a periodikách, ako aj v iných médiách (rozhlas, televízia). Bol aj autorom kníh s tematikou ochrany prírody a jaskyniarstva – Rimavskou a Muránskou dolinou – Gemerské a Veporské rudohorie (1956) a Za svetlom karbidky (1969). - MM-
Venovala sa osvetovej práci, zdôrazňovala potrebu vzdelávania slovenských žien, propagovala slovenskú tlač a spisbu, bojovala proti alkoholizmu, podporovala slovenské vzdelávacie ústavy. Vydala sa za Tisovčana advokáta Juraja Daxnera (1811 – 1880), ktorý spravoval daxnerovský majetok v Tisovci a spoločne sa venovali hospodáreniu na rodinnom statku v Tisovci. Mali dvoch synov Samuela (1856), budúceho významného advokáta a politika, a Jána (1860). Patrónka gymnázia v Revúcej, poočas celých 12 rokov jeho existencie pravidelne z ich kúrie odchádzali vozy naplnené potravinami pre alumneum. V časopisoch Dennica, Slovenský domový kalendár, Slovenské listy, Obzor, Priateľ dietok publikovala mravoučné poviedky a osvetové články. Jej články, týkajúce sa vedenia domácnosti a chodu kuchyne pravidelne zaraďovala Terézia Vansová do Dennice. V literárnej tvorbe ju ovplyvnila najmä Božena Němcová, s ktorou udržiavala písomné i osobné styky. - MM-