oprávnenia udelené rodine Andrássyovcov. Vtedy bolo ložisko otvorené tromi štôlňami. Údaje o ťažbe pyritu sú z konca 19. storočia. Odberateľom bola vtedy celulózka v Gemerskej Hôrke. Výška ťažby v roku 1894 bola 849 ton. Banské oprávnenia Bonaventura a Peter odkúpila v roku 1900 Rimavskomuránska šalgótarjánska železiarska účastinárska spoločnosť, ktorá však v ťažbe nepokračovala. V roku 1937 firma Pyrit zo Smolníka sprístupnila úvodné štôlne a preskúmala ložisko. Otvárkovými prácami boli overené, mimo už známych zásob ložiskovej suroviny, aj ďalšie. Na základe dosiahnutých výsledkov začali aj s ťažobnými prácami. Dobývali len kvalitnejšie ložiskové časti, menej kvalitné ponechávali. Úpravu rúbaniny robili iba ručným preberaním. Postavenie mechanickej úpravne bolo pre malé ložiskové zásoby neekonomické. Prevádzka bola koncom prvej svetovej vojny zastavená. V roku 1952 národný podnik Gemerské železorudné bane, v snahe zabezpečiť túto vtedy nedostatkovú surovinu, znovu otváral bane, k obnoveniu pravidelnej ťažby však už nedošlo. Ložisko pyritu malo len prechodný hospodársky význam, a to pre jeho odľahlosť, horšiu kvalitu a pomerne malé ložiskové zásoby.
Výskyty arzenopyritu pri Magnezitovciach (Kopráš a Mníšany) boli predmetom záujmu podnikateľov od 19. storočia, ale pre malé ložiskové zásoby neboli pravidelne dobývané. V 20. storočí tu získal oprávnenia K. Ormis z Revúcej, ktorému v roku 1923 bolo udelené banské pole Karol. Banské pole Karol si po krátkej dobe prenajala pražská spoločnosť Mineralia, ktorá začala s dobývaním. Pre veľký prítok banských vôd sa hĺbenie zo štôlne zatopilo a v ďalších prácach už nepokračovali.
Ložisko v Skališnej doline bolo otvárane dvomi štôlňami. Rudnú výplň, v nižšie položenej štôlni, tvoril arzenopyrit, vo vyššej prevažoval chalkopyrit a pyrit.
V rokoch 1902 – 1903 Hornouhorské bane a huty účastinárska spoločnosť Smolník vykonávala prieskumné práce na šošovkách pyritu v štôlniach Alžbeta a Bezmenná na Hornom Hrádku. Pre nerentabilnosť však práce zastavila. V roku 1916 znovu prikročili k ich otváraniu a dobývaniu. Vyťažená surovina bola dodávaná papierni v Harmanci. Ťažba, po krátkej dobe, bola zastavená.
Ložiská sadrovca a anhydritu
V období rokov 1954 – 1958 boli pri rôznych prieskumných prácach zistené indície sadrovca a anhydritu pri Šankovciach, Čoltove a Strelnici. Vyhľadávací štruktúrny prieskum v rokoch 1960 – 1962, na území medzi Strelnicami a Bohúňovom, potvrdil výskyt sadrovca a anhydritu v súvrství meliatskej série okolia Bretky a v okolí Bohúňova. Ďalšie práce boli vykonané na základe etapového projektu vyhľadávacieho prieskumu v rokoch 1963 – 1965 pri obciach Bretka a Bohúňovo. V rámci uvedených prác overili zásoby desiatimi povrchovými vrtmi o priemernej hĺbke 164 m. Na základe prieskumných prác bol vykonaný výpočet zásob, k ťažbe však dlhšiu dobu nedošlo.
O ložisko sadrovca a anhydritu pri Bohúňove sa v polovici deväťdesiatych rokov začala zaujímať spoločnosť RimaMuráň. Po pridelení dobývacieho priestoru v roku 1998 v katastri Gemerskej Hôrky, spracovala na jeho využívanie podnikateľský zámer, plán otvárky, ťažby, cenových kalkulácií a možností odbytu. Spoločnosť VSH Sadrovec založila v roku 1999 rožňavská bansko-geologická firma RimaMuráň a skupina VSH, za ktorou je nemecký vlastník. Po založení spoločnosti VSH Sadrovec, takmer troch rokoch príprav, rokovaní s partnerskou firmou a navŕtaní dvoch povrchových ložiskových vrtov, pristúpila v septembri 2002 k razeniu vstupnej štôlne. Napriek náročnému postupu a miernemu časovému sklzu sa podarilo vyťažiť prvé tony suroviny. Plánuje sa rozfáranie prvého horizontu, vyrazenie druhého únikového východu z bane, komplex podzemných vrtov a geologických prác na optimalizáciu spôsobu a postupu ťažby. Po roku razenia štôlne a dlhodobých geologických prieskumných prácach začala firma VSH Sadrovec v októbri 2003 podzemné dobývanie sadrovca a anhydritu pri Gemerskej Hôrke. Ložisko obsahuje vyše 276 miliónov ton týchto surovín, čo predstavuje 91 percent overených zásob v SR. Ťažba v novom banskom diele, ktoré dostalo názov Fortuna, sa spočiatku zameria na blok o objeme 2 milióny ton. Majitelia investovali do prípravy ložiska a vybudovania 310 metrov dlhej veľkoprofilovej štôlne niekoľko desiatok miliónov korún. Zložité bansko-geologické podmienky sťažili razenie, spomalili postup a zvýšili náklady. Na dobývanie nasadila firma VSH Sadrovec moderný kombajn s technikou rozpájania hornín bez použitia trhavín.
Ložiská vápenca
K najznámejším ložiskám tejto suroviny patrí ložisko Gombasek. Ložisko je dobývané povrchovým lomom, ktorý v roku 1906 založila Rimavskomuránska šalgótarjánska železiarska účastinárska spoločnosť. Získaný vápenec bol dodávaný predovšetkým do hutí tejto spoločnosti v Ózde.
S ohľadom na racionálne dobývanie, bolo postupom času založených sedem etáží o výške 20 – 25 m, navzájom spojených zvážnicou. Doprava na etážach bola ručná na koľajniciach vo vozíkoch s objemom 1,2 m3. Úprava spočívala v drvení čelusťovým drvičom. Zvyčajne sa pracovalo len na dvoch až troch etážach.
S rozširovaním a obnovovaním prevádzky začali od roku 1949, kedy sa výroba pohybovala okolo 100 tisíc ton. V roku 1959 uskutočnili prvú rekonštrukciu, cieľom ktorej bolo dosiahnuť zvýšenie výroby vápenca na 400 – 450 tisíc ton ročne. Ukončená bola v roku 1963, keď bola dosiahnutá projektovaná kapacita. V súvislosti s rastúcimi potrebami národného hospodárstva bola v rokoch 1968 – 1973 uskutočnená ďalšia rekonštrukcia lomu, ktorá zvýšila jeho kapacitu o 80%. Na dobývanie suroviny používajú metódy hromadného rozpojovania horniny. Na vŕtacie práce používajú súpravy GB-80, LVS-1 a LVE, pri sekundárnom rozpojovaní vŕtacie kladivá typového radu VK. Ťažbu robia elektrickými bagrami typu E-25 s objemom lyžice 2,5 m3. Surovinu dopravujú veľkotonážnymi vozidlami. Úpravu suroviny realizujú v dvoch stupňoch, triedenie na vibračných triedičoch a odstraňovanie nežiaducich prímesí premývaním.
Po zániku štátneho podniku VKŠ Spišská Nová Ves, kam lom patril, vznikla spoločnosť s ručením obmedzením Kalcit. Firma Kalcit, s. r. o. bola založená v roku 1992 spojením lomu a vápenky v Gombaseku. Kalcit jeho vlastníci v roku 1997 predali firmu dcérskej spoločnosti švajčiarskeho nadnárodného holdingu OMYA Ullmer Weiskalk. Kalcit ťaží ročne okolo 900 tisíc ton vápenca najvyššej kvality, z ktorého vyrába kusové a mleté vápno, ako aj vápenný hydrát. Výroba vápna je realizovaná od roku 1972 na dvoch trojšachtových peciach systému MAERZ s priemerným výkonom 600 t/24 hod., s technologickým palivom zemný plyn, pri veľmi efektívnej kalorickej spotrebe cca 3 800 KJ/kg. K zlúčeniu spoločnosti KALCIT so spoločnosťou Carmeuse Slovakia došlo 21.10.2003.
Ložiská dekoračného a stavebného kameňa
Najvyužívanejším ložiskom dekoračného a stavebného kameňa sú výskyty pri obci Silická Brezová. Využívanie týchto vápencov, ako stavebného a dekoračného kameňa, je známe z podkladov v roku 1939, počiatky sú ale pravdepodobne staršieho dáta. K intenzívnejšiemu využívaniu dochádza od päťdesiatych rokov minulého storočia, keď miestne Jednotné roľnícke družstvo ťaží vápenec vo viacerých malých, blízko seba založených stenových lomoch. Ťažbu a opracovanie vykonávali prevažne ručne. Lavicový vápenec sa využíval na obrubníky, krajníky, medzníky a ako stavebný kameň. Ťažbu vykonávali približne do roku 1976.
V rokoch 1960 – 1961 realizovali v okolí vyhľadávací prieskum. Na základe jeho výsledkov bola v rokoch 1966 – 1967 realizovaná etapa podrobného výskumu, v rámci ktorej bola, z hľadiska exploatácie, vymedzená užšia oblasť, spracovaný výpočet zásob a vykonaná pokusná otvárka ložiska stenovým lomom, ktorý leží juhovýchodne od obce. To od roku 1973 Slovenský priemysel kameňa n. p. Levice ťažil určitú dobu vápencové bloky, ktoré ďalej spracovával. Podnik bol v roku 1993 zrušený.
(KONIEC)
Košice, február 2013
Spracoval: Ing. Mikuláš Rozložník
Vybraná bibliografia:
Berg – und Hüttenmännisches Jahrbuch 1851 – 1918
Déry K.: Magyar Bánya-kalausz 1881, ....1914
Déry K.: Magyar Bánya-kalausz, r. 6, 1905
Edvi Illés Aladár: A magyar vaskőbányaszat és vaskohászat ismertetése, Budapest, 1900
Eisele Gustáv: Gömör és Borsod vármegyének bányaszati és kohászati monografiája, Selmecbánya, 1907
Faller G.: Reise – Notizenüber einige wichtigere Metallbergbaue Ober Ungares, -17, 1868, 129-210
Földtani Közlöny, roč. 1871 – 1918
Hunfalvy J.: Gömör – Kishont vármegye leírása, Pest, 1867
Kolektív: Sborník Spojeného banského revíru pre Slovensko a Podkarpatskú Rus, I – II., Bratislava, 1938
Luschin E.: Asbest, dessen Vorkommen und Verbreitung in Oesterreich – Ungarn, -38, 1890, 87-128
Magula R.: K vývoju banskej osvetľovacej techniky so zreteľom na Spišsko-gemerské bane, Spiš, vlast. Zborník, č. 2, Košice, 1968, 261-288
Magula R.: K vývoju mechanického vŕtania v Spišsko-gemerskom rudnom baníctve do roku 1945, Z dejín vied a techniky na Slovensku V., Bratislava 1969, 243-278
Markovič J.(ed.): 25 rokov Železorudných baní Spišská Nová Ves, Košice 1970
Mikulik József: A bánya – és vasipar története Dobsinán, Budapest, 1880
Mikulik József: Dobschau, eine monographische Skizze, Kassa, 1878
Milosevich M.: Gömörmegye nyersvas- termelésének fejlődése, Budapest, 1896, 16
Němec Z.: Rudné baníctvo na Slovensku v rokoch 1918 – 1938, Bratislava-Košice, 1967
Papp Károly: A magyar birodalom vasérc – és kőszénkészlete, Budapest, 1915
Pavlík E.: Banícka história Gemera, Banícke slovo, 10.3.1966 – 24.11.1966
Pavlík E.: Dvadsať rokov Železorudných baní n. p. Spišská Nová Ves, Sborník SBM, III/1967
Rakusz G.: A dobsinai azbest és feldolgozása, Földtani Közlöny, LIV., 1924
Šarudyová M.: Vznik a vývin Coburgovských železiarní na Slovensku, Rozpravy NTM v Prahe, Praha, 1971
Wahlner Aladár: Magyarország bánya- és kohóipara az 1897 évben, BKL, r. XXXI, č.21, 1898
Wahlner Aladár: Magyarország bánya- és kohóipara az 1899 évben, BKL, r. XVXIII, č.17-18, 1900
Wahlner Aladár: Magyarország bánya- és kohóipara az 1900 évben, BKL, r. XXXIV, č.19, 1901
Wahlner Aladár: Magyarország bánya- és kohóipara az 1901 évben, BKL, r. XXXV, č.22, 1902
Wahlner Aladár: Magyarország bánya- és kohóipara az 1902 évben, BKL, r. XXXVI, č.20, 1903
Wahlner Aladár: Magyarország bánya- és kohóipara az 1903 évben, BKL, r. XXXVII, II., č.20, 1904
Wahlner Aladár: Magyarország bánya- és kohóipara az 1904 évben, BKL, r. XXXVIII, č.20, 1905
Wahlner Aladár: Magyarország bánya- és kohóipara az 1905 évben, BKL, r. XXXIX, II., č.24, 1906
Wahlner Aladár: Magyarország bánya- és kohóipara az 1906 évben, BKL, r. XL, II., č.24, 1907
Wahlner Aladár: Magyarország bánya- és kohóipara az 1907 évben, BKL, r. XLI, II, č.24, 1908
Wahlner Aladár: Magyarország bánya- és kohóipara az 1908 évben, BKL, r. XLII, II., č.24, 1909
Wahlner Aladár: Magyarország bánya- és kohóipara az 1909 évben, BKL, r. XLIII, č.24, 1901
Wahlner Aladár: Magyarország bánya- és kohóipara az 1910 évben, BKL, r. XLIV, II., č.24, 1911
Wahlner Aladár: Magyarország bánya- és kohóipara az 1911 évben, BKL, r. XLV, II., č.24, 1912
Wahlner Aladár: Magyarország bánya- és kohóipara az 1912 évben, BKL, r. XLVI, II., č.24, 1913
Wahlner Aladár: Magyarország bánya- és kohóipara az 1913 évben, BKL, r. XLVIII, I., č.12, 1915
Wahlner Aladár: Magyarország bánya- és kohóipara az 1914 évben, BKL, r. XLIX, I, č.12, 1916
Wahlner Aladár: Magyarország bánya- és kohóipara az 1915 évben, BKL, r. L, II., č. 13, 1917
Wahlner Aladár: Magyarország bánya- és kohóipara az 1916 évben, Bányaszati és Kohászati Lapok (BKL), r.LII, zvl.č. z 25.6.1920
Wahlner Aladár: Magyarország bánya- és kohóipara az 1916 évben, BKL, r. LIII, 1920
Wenzel Gusztáv: Magyarország bányaszatának kritikai története, Budapest, 1880
Zborník prednášok: Vývoj vŕtacích a trhacích prác v baníctve na Slovensku, SBM, Banská Štiavnica, 1971





























Ložiská barytu
Po zavŕšení štúdií na Lekárskej fakulte UK v Bratislave bol v rokoch 1960 – 1963 lekár v Rožňavskom Bystrom a Šenkviciach. Neskoršie pracoval ako redaktor vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ v Bratislave, od roku 1969 ako kultúrny atašé čs. veľvyslanectva v Indii. V roku 1970 sa stal šéfredaktorom Revue svetovej literatúry. Bol jedným z najosobitejších slovenských básnikov-konkretistov tzv. Trnavskej skupiny, ktorý do svojej poézie vnášal nové senzibilné videnie sveta a drsných faktov života. Vydal knižne niekoľko zbierok básní. Venoval sa aj prekladateľskej činnosti. Dalimír Hajko vydal v roku 1998 monografiu s názvom Ján Stacho s podtitulom Esej o básnikovi, ktorý chcel prečítať šifry bytia, obsahuje stručnú chronológiu života a diela a jeho bibliografiu. -MM-
Vysokoškolské štúdium ukončil na Janáčkovej akadémii múzických umení v Brne. Jedenásť rokov pôsobil v Štátnom divadle v Košiciach a od roku 1965 v Opere SND, kde bol súčasne aj dramaturgom a od roku 1972 šéfrežisérom. Často hosťoval hlavne v Banskej Bystrici a Košiciach. Veľkú pozornosť venoval uvádzaniu pôvodnej slovenskej hudobno-dramatickej tvorby. Bol po celý život predovšetkým režisérom vážneho operného repertoáru. Jeho umelecká práca sa vyznačovala štýlovou vytríbenosťou, ako aj svojským inšpirujúcim chápaním hudobného divadla ako žánru. V roku 1970 vydal knihu Giacomo Puccini. Od roku 1972 pedagogicky pôsobil na VŠMU v Bratislave. -MM-
Študoval na obchodnej škole v Dobšinej, ako nadaný ochotník sa dostal v roku 1951 do činoherného súboru Divadla Jonáša Záborského v Prešove a neskôr študoval súkromne spev, zdokonaľoval sa u významných operných spevákov a stal sa členom spevohry. Od roku 1959 bol sólista Štátnej opery DJGT v Banskej Bystrici. Venoval sa aj koncertnej činnosti. Ako sólista účinkoval v mnohých významných operách, vytvoril celý rad postáv, pričom sa najviac uplatnil v komických úlohách. Deti ocenili jeho postavu medveďa v opernej rozprávke Martin a slnko od slovenského skladateľa Tibora Freša, ktorú stvárnil v banskobystrickom súbore v roku 1975 i po dvadsiatich rokoch v obnovenej inscenácii v roku 1994. -MM-
Študoval v Dolnom Kubíne, na gymnáziu v Gemeri a na bratislavskom lýceu. V roku 1839 sa stal členom Ústavu reči a literatúry československej. V roku 1844 vykonal v Tisovci u evanjelického superintendanta Pavla Jozeffyho kandidátske skúšky. Potom vykonával funkciu vládneho adjunkta v Trstenej a správcu kancelárie župného súdu v Dolnom Kubíne. Literárnou činnosťou sa zaradil k popredným príslušníkom generácie štúrovcov. Písal historické povesti, balady na motívy ľudovej slovesnosti, príležitostnú kratšiu lyriku, gratulačné a kondolenčné verše, piesne a rečňovanky, pokúsil sa aj o dramatickú tvorbu. Prvé dve upravené strofy jeho básne Nad Tatrou sa blýska sú dnes slovenskou štátnou hymnou. V Dolnom Kubíne má pamätník, je po ňom pomenované slovenské gymnázium Janka Matúšku v Galante. Jeho 200. výročie narodenia si v roku 2021 pripomenulo aj vydanie 0 eur zberateľskej suvenírovej bankovky a striebornej mince v hodnote 10 eur. -MM-
Po štúdiách na gymnáziu v Rožňave a v Levoči navštevoval evanjelické lýceum v Bratislave, vyštudoval medicínu vo Viedni a v Pešti. V roku 1851 sa vrátil do rodnej Revúcej, kde pracoval ako mestský lekár a lekár Rimavsko-muránskej banskej spoločnosti. Jeho početné práce o Gemeri majú komplexný vlastivedný charakter. Skúmal v nich jednotlivé časti Gemera z hľadiska geografického i nerastopisného, občianskej i cirkevnej histórie, sledoval flóru i faunu, vývin priemyslu a obchodu, archeologické pamiatky, načrtol históriu každej osady, venoval sa gemerským hradom a iným pamiatkam, podal veľa údajov o baníctve a najmä o gemerskom železiarstve, zbieral ľudové rozprávky, v etnografických štúdiách popísal život, jazyk a zvyky gemerského ľudu. Je autorom prvej slovenskej vedecko-fantastickej prózy Hviezdoveda alebo Životopis Krutohlava. Na rodnom dome v Revúcej má osadenú pamätnú tabuľu. -MM-
Študovala v Revúcej, absolvovala krajčírske kurzy vo Viedni a v Prahe. V r. 1876 – 1884 žila v Tisovci, kde viedla krajčírske kurzy, ktoré viedla aj v Brezne, Blatnici, Martine a inde. Bola majiteľka krajčírskej dielne v Revúcej, potom žila v Iloku v Chorvátsku, naposledy vo Zvolene. Krajčírske kurzy dopĺňala vlasteneckou výchovou, zbierala ľudové kroje a výšivky. Počas pôsobenia v Tisovci bola ochotnícka herečka, bola činná aj v Slovenskom spevokole v Martine. Aktivistka slovenského národného a ženského hnutia, autorka autobiografických čŕt, cestopisných článkov a beletristických čŕt, ktoré uverejňovala v rôznych slovenských časopisoch, spolupracovala s M. Bodickým pri tvorbe monografie o S. Ormisovi, prekladala z chorváčtiny. Členka Živeny a Lipy, spoluzakladateľka Ústredného spolku čs. žien v Juhoslávii. -MM-
Študoval v Dobšinej, na gymnáziu v Rožňave a na ev. kolégiu v Prešove. Advokátsky praktikant a mestský úradník v Dobšinej, kde viedol aj archív mesta, námestník verejného notára v Rožňave. Venoval sa dejinám Gemera, jeho historické práce sa viažu na gemerskú župu, napr. monografický náčrt Dobšiná a Dobšinská ľadová jaskyňa v nemeckom jazyku z roku 1878, práca o dejinách baníctva a železiarstva v Dobšinej História baníctva a železiarskeho priemyslu v Dobšinej bola vydaná aj knižne. Spracoval dejiny mesta Rožňavy, ktoré uverejnil v roku 1885 pod názvom Život uhorského malomesta a i. Zbieral a uverejňoval aj ľudové porekadlá z okolia Dobšinej. -MM-
Pôsobila na divadelných, operných a operetných pódiách viacerých miest vtedajšieho Uhorska, najmä v Budapešti, ale aj vo Viedni. Stvárnila vyše sto hlavných úloh v divadelných hrách, vystúpila v 60 operetách, 10 operách. Svoje obecenstvo očarúvala nielen výnimočným talentom, ale aj pôvabnou krásou. Bola aj literárne činná, pravidelne prispievala besednicami do rôznych časopisov. V Rimavskej Sobote má postavený pomník a jej menom je pomenovaná kaviareň v hoteli Zlatý Býk v Rimavskej Sobote. V kaviarni sa tiež nachádzajú reprodukcie historických fotografií z jej života a vo vitríne kópie jej hereckého kostýmu a rekvizít. Miešaný spevácky zbor, ktorý pôsobí pri miestnej organizácií Csemadoku v Rimavskej Sobote nesie jej meno. -MM-
V roku 1782 založil továreň na spracovanie kože v Rožňave, kde sa ročne spracovalo okolo desaťtisíc koží. Manufaktúra stála v južnej časti mesta, aby severné vetry odvádzali preč nepríjemný zápach vznikajúci pri práci so surovou kožou. V budove bývalej manufaktúry na výrobu kože, tzv. Markova továreň, na Šafárikovej ulici č. 31 v Rožňave dnes sídli riaditeľstvo a historická expozícia Baníckeho múzea. Priečelie dvojpodlažnej klasicistickej budovy nad oknami jej prízemia zdobia zaujímavé reliéfy, znázorňujúce pracovné postupy pri spracovaní kože – skladanie surových koží, spracovanie a rezanie koží a alegória garbiarstva. Budova je významnou, jedinou pamiatkou na manufaktúrne obdobie priemyslu v Rožňave s jedinečnou štukovou výzdobou pracovného postupu spracovania kože v strednej Európe. -MM-
Študoval na gymnáziu v Banskej Štiavnici, filozofiu v Lipsku, Erlangene a Viedni. V rokoch 1864 – 1872 bol profesorom na slovenskom gymnáziu v Revúcej, kde učil nemčinu, slovenčinu, latinčinu, gréčtinu a náboženstvo. Bol zakladajúcim členom Nakladateľského spolku pre vydávanie slovenských kníh v Revúcej a zakladajúcim členom Matice slovenskej. V rokoch 1871 – 1878 bol učiteľom v Liptovskom Mikuláši. Prispieval do novín a časopisov vlasteneckými básňami a článkami, v rukopise zanechal učebnicu náboženstva pre gymnáziá. -MM-
Študoval na gymnáziu v Bratislave, Šoproni a v Revúcej, kde maturoval. Po absolvovaní štúdia medicíny vo Viedni pôsobil vo Viedni a Bosne, v roku 1886 odišiel do USA, kde sa usadil v Clevelande ako zubný lekár. Zapojil sa tam do kultúrneho života slovenských vysťahovalcov. Založil a viedol spevokol Kriváň, harmonizoval a upravoval ľudové piesne, tlačou vydal zbierku 200 slovenských ľudových piesní v úprave pre klavír. Zložil prvé slovenské operety: Obšitošova dcéra, Bohatieri veselej družiny, Astrea, V cigánskom tábore. Zložil operu Rhea Sylvia a skladbu pre klavír Slovenská rapsódia. Autor hymny amerických Slovákov – Amerika zem veliká na text Štefana Furdeka. Jeho diela boli predvedené na Slovensku v Bratislave v roku 1925, v Leviciach v roku 1932 a v Ilave v roku 1935. V roku 1985 vydal Ivan Mačák v Matici slovenskej v Martine publikáciu Miloslav Francisci 1854 – 1926, ktorá obsahuje 7 strán textu a súbor 15 vyobrazení vo voľných listoch. -MM-