Významnejšiu banskú činnosť tu vykonávalo ťažiarstvo Heinzelmann, ktoré v roku 1864 odkúpilo celý banský majetok. Ložisko otvárali štôlňami, v ktorých súčasne aj dobývali. V menšej miere ťažili aj lomovým spôsobom. Od roku 1908 pristúpili k realizácii intenzívnejšieho prieskumu a overovaniu zásob nerastnej suroviny. V rokoch 1908 – 1911, na zistenie smerného a hĺbkového pokračovania ložiska, odvŕtali ručnou vrtnou súpravou Craelius na jadro 11 vrtov o maximálnej hĺbke 70 m. Na základe získaných výsledkov začali s otvárkovými prácami, a to na úrovni úvodnej štôlne Lujza, ako aj z novej 60 m hlbokej slepej šachty. Pri otvárkových prácach na najhlbšom obzore šachty došlo k nadmernému prítoku vody a obzor bol zatopený. Ťažobné práce preto sústredili na vyššie obzory. Súčasne s otvárkovými prácami vystavali aj prevádzkové objekty na povrchu. Po zastavení prevádzky za prvej svetovej vojny, tu vykonávali iba udržovacie práce.
Keď od roku 1938 územie pripadlo Maďarsku, zatopenú šachtu odvodnili, vystužili a vybavili ťažným zariadením. Prevádzku elektifikovali a zaviedli do používania mechanické vŕtanie. Pokračovali v otváraní ložiska a získanú rudu dodávali železiarňam v Diósgyőri.
Po navrátení územia v roku 1945 bola prevádzka znárodnená, ťažba však nebola obnovená. Neskôr pokračovali v prieskume ložiska na hĺbkových obzoroch. V roku 1951 začali hĺbenie novej šachty z povrchu, ktorá mala slúžiť ako otvárkové dielo. Súbežne s jej ukončením od roku 1953, vykonávali prieskumné práce. Z dokončenej šachty boli vyrazené sledné diela, neskôr vyrazili komíny, realizovali podzemné vrty a šachtice. Prieskum bol ukončený v roku 1955, k ťažbe však nedošlo.
Ložiská železných rúd v okolí Lúčky a Bôrky
Prvé záznamy o baníckej činnosti v území pochádzajú z roku 1740, kedy boli súkromnému podnikateľovi udelené banské oprávnenia na území obce Lúčka.
Železné rudy zhutňovali v slovenských peciach. Slovenská pec v Lúčke zanikla v roku 1853, ako posledná v Gemeri. V tom období dal tunajší zemepán postaviť malú vysokú pec, ktorá, až do svojho zániku v roku 1903, bola odberateľom a spracovávala železné rudy vyťažené v tomto revíre.
Zemepáni ťažili rudy vo vlastnej réžii a na viacerých lokalitách vykonávali prieskumné a otvárkové práce. Banské práce väčšieho rozsahu uskutočňovali na ankeriticko – limonitovom ložisku Gabriel, ktoré sprístupnili štôlňou a šachtou. Doprava v šachte a odvodňovanie bolo mechanizované, ostatné pracovné postupy, otvárka a dobývanie mali nízku úroveň a boli nehospodárne. V rokoch 1863 – 1879 boli bane a vysoká pec v prenájme. Na začiatku 20. storočia majetok odkúpila zahraničná firma, ktorá však od roku 1902 prestala dobývať. Výška ťažby počas celej doby existencie prevádzky bola malá a pohybovala sa iba okolo 6 tis. ton ročne, čo stačilo pre spotrebu vysokej pece.
Baníctvo na tomto území, pre nerentabilitu ťažby na malých ložiskách, prakticky zaniklo už v období pred prvou svetovou vojnou.
(POKRAČOVANIE)
Ing. Mikuláš Rozložník
{jcomments on}































__________________________________________________
Ložiská železných rúd v okolí Liciniec.
Študoval na gymnáziu v Revúcej, kde sa aktívne zúčastňoval na národnom kultúrnom živote a v r. 1874 maturoval, teológiu vo Viedni a Erlangene. Pôsobil ako farár v Dobrej Nive a stal sa seniorom Zvolenského seniorátu, na dôchodku žil v Banskej Bystrici. Zapojil sa do slovenských národoobranných snáh, bol členom a funkcionárom Slovenskej národnej strany, členom SNR, signatárom martinskej Deklarácie slovenského národa a členom výboru Matice slovenskej. Zostavil zbierku modlitieb pre mládež, konfirmačnú príručku. Bol činný aj v oblasti cirkevnej historiografie, venoval sa i dejinám umenia a ochrane kultúrnohistorických pamiatok. Výrazne sa zúčastňoval na pedagogickej a osvetovej činnosti, prednášal o racionálnom hospodárení a ovocinárstve. Svoje skúsenosti a znalosti publikoval vo viacerých časopisoch. -MM-
Narodil sa v rodine garbiara. Vzdelanie získaval v Hrachove, Rožňave, na lýceu v Levoči a od roku 1841 na lýceu v Bratislave, kde sa stal tiež členom a funkcionárom Ústavu reči a literatúry slovenskej, spolupracovík Ľ. Štúra. V roku 1848 bol počas revolúcie krátko uväznený spolu s Jánom Franciscim-Rimavským a Štefanom Markom Daxnerom. Po revolúcii začal pracovať ako slúžny Gemersko-malohontskej stolice, neskôr bol stoličným prísažným v Rimavskej Sobote. Písal básnické cykly, lyricko-epické útvary a veršované drámy a venoval sa tiež publicistike, kde obhajoval a bránil štúrovskú slovenčinu, rozvíjal slovanskú myšlienku, ale tiež kriticky komentoval domáce spoločenské pomery. Okrem vlastnej tvorby sa venoval tiež prekladom z anglickej, nemeckej, ruskej a poľskej literatúry. Celá jeho tvorba tlačou vyšla až v rokoch 1966 – 1967. -MM-
Právo študoval na Právnickej akadémii v Prešove a na univerzite v Kluži. Pôsobil v advokácii a samospráve, v roku 1914 bol starostom Jelšavy, od roku 1925 prednášal správne a finančné právo v Miskolci, potom pôsobil ako riadny profesor na univerzite v Debrecíne. Venoval sa verejnému a finančnému právu, z tejto oblasti publikoval články v odborných čaopisoch a vydal niekoľko publikácií. -MM-
Predstaviteľ historickej maľby. Študoval na ev. gymnáziu v Rožňave, právo v Pécsi, maliarstvo na výtvarnej akadémii vo Viedni a v Paríži. Témy čerpal takmer výlučne z uhorskej histórie a svoje skúsenosti z bojov za nezávislosť spracovával tým, že ich umiestňoval do vzdialenej minulosti. Svojimi dielami povýšil uhorské historické maliarstvo na európsku úroveň. Ako prvý uhorský maliar získal v roku 1860 zlatú medailu parížskeho Saloon annuel za obrazy z uhorských dejín. Jeho obrazy z neho robia jedného z najväčších predstaviteľov romanticko-akademickej historickej maľby. -MM-
Ľudovú školu navštevoval v Hrachove, študoval na gymnáziu v Revúcej, v rokoch 1874 – 1880 v Rimavskej Sobote, medicínu na univerzite vo Viedni. Ako lekár pôsobil vo Viedni, na Myjave a v Novom Meste nad Váhom. Angažoval sa na hospodárskom, politickom i národno-kultúrnom poli. Založil a do konca života viedol Ľudovú banku v Novom Meste nad Váhom, ktorú projektoval ako jedno zo stredísk politického národného pohybu, na jeho rozvoj využíval i jej finančné zdroje. Funkcionár Slovenskej národnej strany, tvorca jej finančného programu. Vydával a redigoval Považské noviny, v brožúrach reagoval na politické dianie, do časopisov a novín prispieval národno-kultúrnymi, politickými a zdravotno-osvetovými článkami. -MM-
Svoj profesionálny život prežil ako učiteľ, neskôr ako riaditeľ Základnej školy v Slavošovciach, bol fotodokumentaristom v Zbore pre občianske záležitosti, pracoval ako predseda školskej a kultúrnej komisie, ako poslanec MNV a zakrátko podpredseda MNV. Ako dlhoročný predseda historicko-dokumentačnej komisie pri Oblastnom výbore Slovenského zväzu protifašistických bojovníkov v Rožňave zásadným spôsobom prispel k dokumentácii SNP a protifašistického odboja na Gemeri. Podstatne prispel k rekonštrukcii rodného domu P. E. Dobšinského, v ktorom postupne vybudoval muzeálnu expozíciu. Bol jedným z autorov myšlienky oživiť Slavošovský tunel pod Homôlkou, dnes je z neho známa turistická atrakcia a rekreačná oblasť. Jeho vzťah k histórii a k spoločenskému dianiu sa prejavil aj v publikovaní mnohých článkov v rôznych regionálnych časopisoch. Je autorom viacerých publikácií, v ktorých dokumentoval dejiny Slavošoviec a jej okolia. -MM-
Študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici a Rimavskej Sobote, na právnickej akadémii v Prešove a na univerzite v Kluži. Potom pracoval ako advokátsky koncipient v rôznych mestách, v roku 1905 začína v Bánovciach nad Bebravou svoju samostatnú advokátsku kariéru. Od 1916 príslušník čs. légií v Rusku, kde bol členom Čs. Národnej rady a redaktorom slovenských časopisov, od apríla 1919 bol gemersko-malohontský župan v Rimavskej Sobote, potom župan v Nitre a krajinský viceprezident v Bratislave. Aktívne sa zúčastňoval nielen na politickom, ale i kultúrnom a spoločenskom živote. Publikoval množstvo besedníc, čŕt, humoresiek, noviel, poviedok a básní. Román Demokrati a niektoré poviedky a básne boli preložené do viacerých jazykov a upravené pre film a televíziu (Štvorylka, Slnečný kúpeľ). V roku 1945 bol ako prvý Slovák menovaný za národného umelca. -MM-