1903, bola odberateľom a spracovávala železné rudy vyťažené v tomto revíre. Zemepáni ťažili rudy vo vlastnej réžii a na viacerých lokalitách vykonávali prieskumné a otvárkové práce. Banské práce väčšieho rozsahu uskutočňovali na ankeriticko – limonitovom ložisku Gabriel, ktoré sprístupnili štôlňou a šachtou. Doprava v šachte a odvodňovanie bolo mechanizované, ostatné pracovné postupy, otvárka a dobývanie mali nízku úroveň a boli nehospodárne. V rokoch 1863 – 1879 boli bane a vysoká pec v prenájme. Na začiatku 20. storočia majetok odkúpila zahraničná firma, ktorá však od roku 1902 prestala dobývať. Výška ťažby počas celej doby existencie prevádzky bola malá a pohybovala sa iba okolo 6 tis. ton ročne, čo stačilo pre spotrebu vysokej pece.
Baníctvo na tomto území, pre nerentabilitu ťažby na malých ložiskách, prakticky zaniklo už v období pred prvou svetovou vojnou.
Ložiská železných rúd v oblasti Španieho Poľa
Prvé, doteraz známe písomné údaje, pochádzajú približne z roku 1880. Podľa nich, na výskytoch sideritu a limonitu, miestami s obsahom nerastov medi, boli založené početné, vtedy už staré zavalené a opustené štôlne. Následne sa podnikatelia zameriavali iba na zužitkovanie trosky zo starých slovenských pecí, pravidelná ťažba tu nebola. Podľa úradnej evidencie tu existovalo v rokoch 1878 – 1908 ťažiarstvo, ktorého činnosť bola viac-menej iba formálna.
Koncom 19. storočia získava tu výhradné kutiská Rimavskomuránska šalgótarjánska železiarska účastinárska spoločnosť. V roku 1900 si nadobudla banskú mieru na železnú trosku. Táto spoločnosť znovu otvorila aj niektoré štôlne, vykonávala mapovanie a všetky ostatné predpísané práce vo výhradných kutiskách. V rokoch 1925 – 1927 začali raziť novú prieskumnú štôlňu. Práce však nepriniesli očakávaný výsledok a boli zastavené.
Ložiská železných rúd v okolí Držkoviec
Prvé údaje o prácach na ložisku pochádzajú z rokov 1887 – 1892, kedy tu bolo evidované banské pole Lujza. Majiteľom bol knieža Coburg. Rúbanina bola používaná ako prísada pri zhutňovaní, pravdepodobne v Červeňanoch. V prvých rokoch minulého storočia tu vykonávali prieskumné práce podnikatelia J. Glatter a J. Habányi, k ťažbe však nedošlo.
Ložiská železných rúd v okolí Brusníka
Začiatok dobývania suroviny nie je známy. Početné stopy po prieskumných prácach a ťažbe svedčia o starej baníckej činnosti, z čoho možno usudzovať, že rudy boli zužitkovávané. Na začiatku 19. storočia tu vlastnil slovenskú pec s hámrom A. Farkas a v roku 1855 rodina Latináková z Ploského. Podľa záznamov v knihe údelov, bola v roku 1890 udelená povrchová miera na železnú trosku S. Grossmanovi. V roku 1893 výhradné kutiská získala Rimavskomuránska šalgótarjánska železiarska účastinárska spoločnosť, ktorá vykonávala prieskumné práce naposledy v dvadsiatych rokoch minulého storočia.
Ložiská železných rúd v okolí Bradla
Priame údaje o začiatkoch baníckej činnosti nemáme. V starších časoch tu zrudnenie overovali plytkými šachticami a inými povrchovými prácami.
Keď po roku 1938 územie pripadlo Maďarsku, pokračovali v prieskume ložiska a jeho otvárke štôlňami. V období rokov 1940 – 1941 razili tri štôlne, ktoré však ložisko nedosiahli a práce boli zastavené. V prieskumných prácach pokračovali od roku 1949, kedy začali raziť štôlňu na južnom svahu. V roku 1951 realizovali rozsiahlejší geologický výskum oblasti. Prieskumné práce, realizované v období rokov 1952 – 1955, pozostávali z banských a vrtných prác. Ložisko bolo overené Hornou a Dolnou štôlňou so zvislým odstupom 50 metrov. V roku 1955 bol urobený výpočet zásob na ložisku, ale nasledujúceho roku práce skončili. Ťažba na ložisku vykonávaná nebola.
Ložiská železných rúd v okolí Šankoviec
Údaje o staršej baníckej činnosti na tejto lokalite sa nezachovali. Po roku 1938, keď územie patrilo Maďarsku, štátne železiarne na základe povrchových indícií začali prieskumné práce, ktoré však nedokončili. K ich obnoveniu došlo až v päťdesiatych rokoch minulého storočia, ale pravidelná ťažba na ložisku však nebola.
Ložiská železných a medených rúd v okolí Nandraža
Údaje o vývoji dobývania ložiska sa zachovali iba neúplne. Banícka činnosť v staršej dobe úzko súvisela s využívaním neďalekých ložísk v Rákošskej Bani. Ložiská rúd v hone Mačková dobývali na začiatku lomovým spôsobom. V roku 1835 pracovali v banskom poli Angelika, v roku 1846 začali pracovať v banskom poli Fridrich a v roku 1860 v banskom poli Ľudovít. Ložiská boli otvárané štôlňami bez významnejšieho prevádzkového zariadenia. V Mačkovej postavili v roku 1849 cementačné zariadenie na získavanie medi, ktoré však za krátku dobu zaniklo.
V roku 1906 začali dobývať v banských poliach Emília I. – IV. V časti Mačková bolo v roku 1910 realizovaných šesť vrtov, z ktorých štyri boli pozitívne. V rokoch 1910 – 1912 vykonávali prieskumné práce piatimi povrchovými vrtmi. V banskom poli Angelika v roku 1911 dosiahli vrtným zariadením Ingersoll hĺbku 118 m. V snahe sprístupniť hlbšie časti ložiska, začali v roku 1913 raziť dedičnú štôlňu Remény (neskôr Elena). V Mačkovej postavili menšiu parnú elektráreň, ktorá vyrábala energiu pre elektropneumatické vŕtacie stroje a iné zariadenia. Okrem toho vybudovali prípojku k lanovke Železník – Chyžná Voda. V roku 1930 boli železorudné bane Skalica spojené lanovou dráhou so stanicou v Chyžnej Vode. Rudná žila Skalica bola otvorená prekopom, ktorý vychádzal zo štôlne Remény.
V tridsiatych rokoch minulého storočia vykonávali dobývacie práce v Mačkovej štôlňou o dĺžke 360 m, ktorá bola s horným horizontom spojená 70 m dlhou zvážnou. Z posudkov o ložisku, vykonaných v tom čase vyplýva, že ložisko už bolo pred vyčerpaním. Od roku 1939 do roku 1944 tu vykonávali prieskumné práce najmä na hlavnej limonitovej žile nad úrovňou štôlne Elena.
V rokoch 1952 – 1953 vykonali prieskum žíl v podloží, jeho výsledky nie sú však známe. V rámci prieskumných prác v období rokov 1953 – 1954 zdokumentovali a prehodnotili celé ložisko, uskutočnili prieskum banskými dielami a výpočet zásob. K pravidelnej ťažbe nerastnej suroviny už nedošlo.
(POKRAČOVANIE)
Ing. Mikuláš Rozložník
{jcomments on}































Ložiská železných rúd v okolí Lúčky a Bôrky
Po zavŕšení štúdií na Lekárskej fakulte UK v Bratislave bol v rokoch 1960 – 1963 lekár v Rožňavskom Bystrom a Šenkviciach. Neskoršie pracoval ako redaktor vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ v Bratislave, od roku 1969 ako kultúrny atašé čs. veľvyslanectva v Indii. V roku 1970 sa stal šéfredaktorom Revue svetovej literatúry. Bol jedným z najosobitejších slovenských básnikov-konkretistov tzv. Trnavskej skupiny, ktorý do svojej poézie vnášal nové senzibilné videnie sveta a drsných faktov života. Vydal knižne niekoľko zbierok básní. Venoval sa aj prekladateľskej činnosti. Dalimír Hajko vydal v roku 1998 monografiu s názvom Ján Stacho s podtitulom Esej o básnikovi, ktorý chcel prečítať šifry bytia, obsahuje stručnú chronológiu života a diela a jeho bibliografiu. -MM-
Vysokoškolské štúdium ukončil na Janáčkovej akadémii múzických umení v Brne. Jedenásť rokov pôsobil v Štátnom divadle v Košiciach a od roku 1965 v Opere SND, kde bol súčasne aj dramaturgom a od roku 1972 šéfrežisérom. Často hosťoval hlavne v Banskej Bystrici a Košiciach. Veľkú pozornosť venoval uvádzaniu pôvodnej slovenskej hudobno-dramatickej tvorby. Bol po celý život predovšetkým režisérom vážneho operného repertoáru. Jeho umelecká práca sa vyznačovala štýlovou vytríbenosťou, ako aj svojským inšpirujúcim chápaním hudobného divadla ako žánru. V roku 1970 vydal knihu Giacomo Puccini. Od roku 1972 pedagogicky pôsobil na VŠMU v Bratislave. -MM-
Študoval na obchodnej škole v Dobšinej, ako nadaný ochotník sa dostal v roku 1951 do činoherného súboru Divadla Jonáša Záborského v Prešove a neskôr študoval súkromne spev, zdokonaľoval sa u významných operných spevákov a stal sa členom spevohry. Od roku 1959 bol sólista Štátnej opery DJGT v Banskej Bystrici. Venoval sa aj koncertnej činnosti. Ako sólista účinkoval v mnohých významných operách, vytvoril celý rad postáv, pričom sa najviac uplatnil v komických úlohách. Deti ocenili jeho postavu medveďa v opernej rozprávke Martin a slnko od slovenského skladateľa Tibora Freša, ktorú stvárnil v banskobystrickom súbore v roku 1975 i po dvadsiatich rokoch v obnovenej inscenácii v roku 1994. -MM-
Študoval v Dolnom Kubíne, na gymnáziu v Gemeri a na bratislavskom lýceu. V roku 1839 sa stal členom Ústavu reči a literatúry československej. V roku 1844 vykonal v Tisovci u evanjelického superintendanta Pavla Jozeffyho kandidátske skúšky. Potom vykonával funkciu vládneho adjunkta v Trstenej a správcu kancelárie župného súdu v Dolnom Kubíne. Literárnou činnosťou sa zaradil k popredným príslušníkom generácie štúrovcov. Písal historické povesti, balady na motívy ľudovej slovesnosti, príležitostnú kratšiu lyriku, gratulačné a kondolenčné verše, piesne a rečňovanky, pokúsil sa aj o dramatickú tvorbu. Prvé dve upravené strofy jeho básne Nad Tatrou sa blýska sú dnes slovenskou štátnou hymnou. V Dolnom Kubíne má pamätník, je po ňom pomenované slovenské gymnázium Janka Matúšku v Galante. Jeho 200. výročie narodenia si v roku 2021 pripomenulo aj vydanie 0 eur zberateľskej suvenírovej bankovky a striebornej mince v hodnote 10 eur. -MM-
Po štúdiách na gymnáziu v Rožňave a v Levoči navštevoval evanjelické lýceum v Bratislave, vyštudoval medicínu vo Viedni a v Pešti. V roku 1851 sa vrátil do rodnej Revúcej, kde pracoval ako mestský lekár a lekár Rimavsko-muránskej banskej spoločnosti. Jeho početné práce o Gemeri majú komplexný vlastivedný charakter. Skúmal v nich jednotlivé časti Gemera z hľadiska geografického i nerastopisného, občianskej i cirkevnej histórie, sledoval flóru i faunu, vývin priemyslu a obchodu, archeologické pamiatky, načrtol históriu každej osady, venoval sa gemerským hradom a iným pamiatkam, podal veľa údajov o baníctve a najmä o gemerskom železiarstve, zbieral ľudové rozprávky, v etnografických štúdiách popísal život, jazyk a zvyky gemerského ľudu. Je autorom prvej slovenskej vedecko-fantastickej prózy Hviezdoveda alebo Životopis Krutohlava. Na rodnom dome v Revúcej má osadenú pamätnú tabuľu. -MM-
Študovala v Revúcej, absolvovala krajčírske kurzy vo Viedni a v Prahe. V r. 1876 – 1884 žila v Tisovci, kde viedla krajčírske kurzy, ktoré viedla aj v Brezne, Blatnici, Martine a inde. Bola majiteľka krajčírskej dielne v Revúcej, potom žila v Iloku v Chorvátsku, naposledy vo Zvolene. Krajčírske kurzy dopĺňala vlasteneckou výchovou, zbierala ľudové kroje a výšivky. Počas pôsobenia v Tisovci bola ochotnícka herečka, bola činná aj v Slovenskom spevokole v Martine. Aktivistka slovenského národného a ženského hnutia, autorka autobiografických čŕt, cestopisných článkov a beletristických čŕt, ktoré uverejňovala v rôznych slovenských časopisoch, spolupracovala s M. Bodickým pri tvorbe monografie o S. Ormisovi, prekladala z chorváčtiny. Členka Živeny a Lipy, spoluzakladateľka Ústredného spolku čs. žien v Juhoslávii. -MM-
Študoval v Dobšinej, na gymnáziu v Rožňave a na ev. kolégiu v Prešove. Advokátsky praktikant a mestský úradník v Dobšinej, kde viedol aj archív mesta, námestník verejného notára v Rožňave. Venoval sa dejinám Gemera, jeho historické práce sa viažu na gemerskú župu, napr. monografický náčrt Dobšiná a Dobšinská ľadová jaskyňa v nemeckom jazyku z roku 1878, práca o dejinách baníctva a železiarstva v Dobšinej História baníctva a železiarskeho priemyslu v Dobšinej bola vydaná aj knižne. Spracoval dejiny mesta Rožňavy, ktoré uverejnil v roku 1885 pod názvom Život uhorského malomesta a i. Zbieral a uverejňoval aj ľudové porekadlá z okolia Dobšinej. -MM-
Pôsobila na divadelných, operných a operetných pódiách viacerých miest vtedajšieho Uhorska, najmä v Budapešti, ale aj vo Viedni. Stvárnila vyše sto hlavných úloh v divadelných hrách, vystúpila v 60 operetách, 10 operách. Svoje obecenstvo očarúvala nielen výnimočným talentom, ale aj pôvabnou krásou. Bola aj literárne činná, pravidelne prispievala besednicami do rôznych časopisov. V Rimavskej Sobote má postavený pomník a jej menom je pomenovaná kaviareň v hoteli Zlatý Býk v Rimavskej Sobote. V kaviarni sa tiež nachádzajú reprodukcie historických fotografií z jej života a vo vitríne kópie jej hereckého kostýmu a rekvizít. Miešaný spevácky zbor, ktorý pôsobí pri miestnej organizácií Csemadoku v Rimavskej Sobote nesie jej meno. -MM-
V roku 1782 založil továreň na spracovanie kože v Rožňave, kde sa ročne spracovalo okolo desaťtisíc koží. Manufaktúra stála v južnej časti mesta, aby severné vetry odvádzali preč nepríjemný zápach vznikajúci pri práci so surovou kožou. V budove bývalej manufaktúry na výrobu kože, tzv. Markova továreň, na Šafárikovej ulici č. 31 v Rožňave dnes sídli riaditeľstvo a historická expozícia Baníckeho múzea. Priečelie dvojpodlažnej klasicistickej budovy nad oknami jej prízemia zdobia zaujímavé reliéfy, znázorňujúce pracovné postupy pri spracovaní kože – skladanie surových koží, spracovanie a rezanie koží a alegória garbiarstva. Budova je významnou, jedinou pamiatkou na manufaktúrne obdobie priemyslu v Rožňave s jedinečnou štukovou výzdobou pracovného postupu spracovania kože v strednej Európe. -MM-
Študoval na gymnáziu v Banskej Štiavnici, filozofiu v Lipsku, Erlangene a Viedni. V rokoch 1864 – 1872 bol profesorom na slovenskom gymnáziu v Revúcej, kde učil nemčinu, slovenčinu, latinčinu, gréčtinu a náboženstvo. Bol zakladajúcim členom Nakladateľského spolku pre vydávanie slovenských kníh v Revúcej a zakladajúcim členom Matice slovenskej. V rokoch 1871 – 1878 bol učiteľom v Liptovskom Mikuláši. Prispieval do novín a časopisov vlasteneckými básňami a článkami, v rukopise zanechal učebnicu náboženstva pre gymnáziá. -MM-
Študoval na gymnáziu v Bratislave, Šoproni a v Revúcej, kde maturoval. Po absolvovaní štúdia medicíny vo Viedni pôsobil vo Viedni a Bosne, v roku 1886 odišiel do USA, kde sa usadil v Clevelande ako zubný lekár. Zapojil sa tam do kultúrneho života slovenských vysťahovalcov. Založil a viedol spevokol Kriváň, harmonizoval a upravoval ľudové piesne, tlačou vydal zbierku 200 slovenských ľudových piesní v úprave pre klavír. Zložil prvé slovenské operety: Obšitošova dcéra, Bohatieri veselej družiny, Astrea, V cigánskom tábore. Zložil operu Rhea Sylvia a skladbu pre klavír Slovenská rapsódia. Autor hymny amerických Slovákov – Amerika zem veliká na text Štefana Furdeka. Jeho diela boli predvedené na Slovensku v Bratislave v roku 1925, v Leviciach v roku 1932 a v Ilave v roku 1935. V roku 1985 vydal Ivan Mačák v Matici slovenskej v Martine publikáciu Miloslav Francisci 1854 – 1926, ktorá obsahuje 7 strán textu a súbor 15 vyobrazení vo voľných listoch. -MM-