sobota, 28 máj 2016 12:04

Ing. Marian Slavkay: Príbehy baníkov z Gemera a Spiša - Jalta 1989

Napísal(a) Ing. Marian Slavkay
Ohodnotiť túto položku
(0 hlasov)

Rezort baníctva v Československu dostal od veľkého brata „Sovietskovo sajúza“ ponuku na liečebno-rekreačný pobyt pre baníkov v lukratívnom meste Jalta na Kryme. To asi ako náhradu, že sme ich vojská živili v našej republike už cez dvadsať rokov. Ja som mal v tom čase necelý rok do dôchodku, preto mi ROH láskavo pridelilo poukaz na túto rekreáciu. Bolo to asi preto, že naši vysokí funkcionári zvaní „veľkopanstvo“ na správe závodu v Rožňave nejavili záujem ísť k moru vo februári a k tomu ešte bolo potrebné doplácať na rekreáciu asi 400 korún.

Na trojtýždenný pobyt to bola zanedbateľná čiastka. „Oni“ však boli naučení brať iba talianske výhody značky „satarmo“ a nie doplácať. To by bola pre nich urážka, za ich ťažko odvedenú prácu v kanceláriách. So mnou išlo na Jaltu ešte osem mladých baníkov z rôznych banských úsekov. V stanovený deň sme sa zišli večer na veľkej železničnej stanici v Rožňave. Nasadli sme na rýchlik a už sme sa viezli „smer Praha“. Ráno v Prahe z nádražia sme sa presunuli taxíkmi na letisko v Ruzyni, kde bol zraz všetkých rekreantov - baníkov z rôznych banských závodov z celej republiky. Celkove nás bolo asi 60 osôb. Ujala sa nás nejaká pracovníčka z pražského Čedoku, skontrolovala nás podľa menného zoznamu. Potom nám predstavila jednu sympatickú pani v stredných rokoch, ktorá bude našou vedúcou na zájazde a zároveň nám bude poskytovať zdravotnú starostlivosť, nakoľko bola lekárka. Bola to veľmi inteligentná pani, ktorá ovládala viacej jazykov - maďarsky, nemecky, rusky a samozrejme česky. Asi nebola s baníckou partiou prvý raz, lebo sa vedela nášmu kolektívu prispôsobiť a svojím prístupom k nám si vybudovala prirodzený rešpekt. Odlet sme mali naplánovaný presne na pravé poludnie na 12. hodinu. Čas čakania sme využili na zoznamovanie sa s ostatnými baníkmi. U baníkov to nie je problém, ihneď sme našli spoločnú reč s Čechmi, Moravákmi, alebo s našimi kolegami so stredného Slovenska. Často sa nadviazané priateľstva utužovali v tlačenici pri barovom pulte.

Už ráno pri príchode do Prahy

nás privítalo zahmlené mesto, ale nebolo to ešte nič moc. Blížilo sa k jedenástej hodine a hmla zhustla. Dostala farbu mlieka. Z okien letiskovej budovy sme už ani nevideli na stojánkach lietadlá. O chvíľu rozhlas oznamoval, že let do Simferopolu sa prekladá na 16. hodinu. No čo? Tak sme sa zoznamovali ďalej tak výdatne, že sa už ozývalo v letiskovej hale „Vstávaj Jano hore..., Do práce mladý horník kráčí..., a nechýbala ani stará banícka hymna „Již opět z věže zaznívá...“. Všetko však prebiehalo v rámci slušnosti, takže od ostatných čakajúcich cestujúcich sme si vyslúžili aj spontánny potlesk. Pred štvrtou poobede nám bolo oznámené, že všetky lety z Prahy sú zastavené, preto prídu autobusy, odvezú nás do mesta, kde máme zabezpečený oneskorený obed a večer medzinárodným rýchlikom pocestujeme do Berlína, odkiaľ poletí lietadlo na Krym. Po uplynutí tohto krátkeho programu sme nastúpili do rýchlika a cestovali sme do Nemecka. Na hranici prišli do vlaku dvaja nemeckí policajti, alebo možno to boli colníci a začali nás kontrolovať. Stále sa nás niečo vypytovali, ale my sme im nerozumeli. Bolo počuť rôzne poznámky, či nemôžu rozprávať česky a niekto im odpovedal po rusky „nepanimáju“. Situáciu zachraňovala naša pani doktorka-vedúca, ktorá plynulou nemčinou predstavila našu ctenú spoločnosť, zrejme im povedala aj to, že sme baníci a už sme „veľmi múdri“, lebo sme sa tak výdatne pri barpulte zoznamovali. Preto sa iba zasmiali, mávli rukou a pobrali sa do druhého vagóna. O polnoci sme vystúpili na nádraží v Berlíne. Pani vedúca dávala veľký pozor, aby každý z vlaku vystúpil. Nemala to s nami ľahké, ale spokojne si vydýchla keď zistila, že nikto nechýba. Zlá bylina nevyhynie a baník sa nikdy nestratí. Celkom poslušne sme v pochodovom útvare kráčali nočnou ulicou z nádražia na neďaleké letisko. V živote som nevidel letisko, cez ktoré prechádzala železničná trať. V budove si každý sadol a unavení z ťažkého dňa sme driemali. Nad ránom sme sa nasáčkovali do pripraveného lietadla a za malú chvíľu sme už boli vo vzduchu. Neviem odhadnúť čas letu, lebo sme asi všetci spali, iba sme precitli, keď nás vyháňali z lietadla. Nastúpili sme do pripravených autobusov a asi po hodine cesty sme vystupovali pred prekrásnym hotelom Jalta v meste tohto mena.

Hotel Jalta vystavali Juhoslovania

v modernom štýle s herňou, barom a kapacitou 3000 lôžok. Z hotela sa priamo dalo ísť do bazéna s vyhrievanou morskou vodou. Bazén mal rozmery asi 30 krát 70 metrov. Následne nás na recepcii vybavili a pridelili ubytovanie. V izbách sme boli po dvaja. Ja som býval s Janom Greškom, mladým baníkom z bane Sadlovský v Rožňave. O jedenástej hodine sme sa mali dostaviť do vestibulu hotela na vstupnú lekársku prehliadku. Boli tam dve ruské lekárky, pred každou bola stolička. Utvorili sme dva rady a ako regrúti zoblečení do polpása sme si sadali na stoličku, na ktorej nás lekárky veľmi dôkladne vyšetrili. Oči, ústa, popočúvali srdce, pľúca a každý sme sa museli zobuť, či nemáme nejakú pleseň na nohách, alebo medzi prstami. Všetkých nás posielali vedľa k jednej žene za provizórnym pultom, aby sme si kúpili gumenú kúpaciu čiapku, lebo ináč nás plávať do bazéna nepustia. Bol koniec februára, ale denná teplota na Jalte sa pohybovala medzi 10 až 14 stupňami Celzia. S mokrou hlavou v bazéne by sme mohli ľahko prechladnúť. Kúpacie čiapky boli ženské, rôznych farieb, s ružovými, červenými, žltými a modrými ružičkami, takže zarastení chlapi, niektorí aj s fúzami a bradami, sme vyzerali ako šaškovia v cirkuse. Jednoduché ruské riešenie. „No što, ničevó neslučilos,“ ochranný účel pred prechladnutím hlavy čiapka splnila. Plavky mal každý z domu, lebo to bolo v inštrukciách k nástupu na rekreáciu. Informovali nás o moderne vybavenej telocvični, kde boli k dispozícii aj dva ping-pongové stoly, takže sme mali všetko potrebné k dobrej rekreácii. Bazén bol iba pre plavcov. Do bazéna sa vchádzalo cez potrubie z tvrdej gumy o priemere 1,5 metra, ktoré bolo ponorené pod hladinu vody v bazéne. Bolo potrebné sa spustiť do vody, podplávať potrubie a vynoriť sa v bazéne. Opačným postupom sme sa dostali späť do budovy.

Stravovali sme sa v nám vyhradenej jedálni.

Strava bola vynikajúca. Každý deň bolo predjedlo, dobrá polievka a druhý chod mäso na rôzne spôsoby. Každý deň zákusok a neodmysliteľná výborná zmrzlina. Dva razy do týždňa sme dostávali na večeru každý jednu fľašu výborného sovietskeho šampanského. Náš stôl obsluhovala mladá, veľmi pekná servírka, ale riadne „babisko“. Vedel som dobre po rusky, tak som nemal problém sa s ňou dohovoriť. Ako každá žena rapotala, za malú chvíľu som vedel všetko. Volá sa typicky rusky Marusja. Je vydatá, manžel pracuje ako sústružník vo fabrike, majú dve deti. Z domu som doniesol rôzne cukríky a žuvačky ktoré som jej podaroval pre deti. Silou-mocou mi chcela za to zaplatiť, ale som povedal, že je to darček jej deťom. Veľmi sa tomu potešila. Manželka mi zabalila dve pletené polokošele nadmernej veľkosti a dámske lodičky asi sedmičky, aby som to niekomu daroval alebo predal. Nie som typ človeka, ktorý vie kšeftovať, tak som tie veci nechal na izbe. Doniesli sme to z Kuby, kde sme počas nášho pobytu tie veci dostali ako náš prídel. Mne polokošele boli veľké a lodičky boli veľké mojej manželke. Asi na tretí deň prišla Marusja k nášmu stolu a opýtala sa: „Mariančok, u tebja net futbolka? Ja by pakupila pro muža.“ Ja som jej povedal, že neviem čo je to futbolka. Ukázala na moju pletenú polokošeľu. Povedal som jej že mám, ale nadmernú veľkosť. „Moj muž tože boľšoj,“ ukázala, že je ešte širší ako ona. Vybehol som na izbu a doniesol som jej polokošele aj lodičky. Niekedy sú nevyspytateľné náhody v živote. Z tých širokých košieľ bola nadšená, že majú potrebnú veľkosť pre muža a lodičky obula na prvý šup a boli jej ako uliate. Vytiahla z vrecka zástery gundžu rubľov a chcela mi zaplatiť. Ja som bol šťastný, že som sa tých vecí zbavil. Povedal som, že ma teší, že tie veci sú jej dobré, ale peniaze nezoberiem. Veľmi mi ďakovala, položila si veci na spodok servírovacieho stolíka a odbehla do kuchyne. V nedeľu za večerou rozvážali servírky šampanské. Naša Marusja prišla so servírovacím stolíkom na kolieskach, plne naloženým fľašami šampanského. Poobzerala sa dookola a zo spodku stolíka položila štyri fľaše pod náš stôl a z vrchu stolíka vyložila na stôl štyri fľaše, na ktoré sme mali nárok. Takto nás zásobovala počas celého nášho pobytu. Moji prísediaci mladí baníci ma zo srandy začali podozrievať, že ja s Marusjou mám nejaké techtle-mechtle. Povedal som im, že keby videli veľkosť polokošieľ, ktoré som jej dal pre muža, tak by sa neodvážili na ňu ani zvodne pozrieť. Veď to musel byť aspoň stodesať kilový chlap, ako som vyrozumel z jej rečí. Toľko šampanského som v živote nevypil, ani už nikdy nevypijem. Pili sme to ako limonádu. Moji mladí baníci veľmi často chýbali pri obede, takže som obedoval sám, čo spôsobilo, že som začal neúmerne priberať na váhe. Výborné predjedlá, zákusky a zmrzlina ma stále lákali. Moji spolustolovníci takmer každý večer chodili do baru na diskotéku a prichádzali na izbu okolo štvrtej ráno. Potom drichmali celý deň a prevažne iba večerali. V hoteli bolo veľa mladých žien a dievčat. Boli tam Rusky, Poľky, Nemky, Maďarky, možno aj Tatárky. V bare boli zábavy na vysokej úrovni, ktoré sa nezaobišli bez riadnej pijatiky. Stoličná vodka bola kvalitná a veľmi lacná, takže mohli tam robiť frajerov. Podobne ako spieval Waldemar Matuška v jednej piesni „pití jak máku a holek jak much“. Nakoľko sa s cudzinkami nevedeli dohovoriť, tak mnohí z nich hľadali záchranu u našej vedúcej doktorky a vypytovali sa, ako sa povie niečo po rusky, poľsky alebo nemecky a písali si to do zápisníkov. Potom sa to učili naspamäť, aby večer vedeli so svojimi babami komunikovať. Ja som musel kompenzovať moju pažravosť tým, že som chodil dvakrát denne do bazéna plávať aspoň hodinu.
banici Jalta 3

Hotel Jalta bol od mesta vzdialený asi dva kilometre.

Často sme sa vybrali v malých skupinkách peši a poprezerali si mesto. Došli sme na miesto, kde na úseku dlhom 30 metrov opravovali cestu. To, čo sme tam videli nás šokovalo. Na oprave cesty pracovalo asi štyridsať žien, poobliekaných v montérkach so šatkami na hlave. Pre Krista Pána! Kde to sme? Asi desať žien čakanmi rozkopávalo starý asfaltový povrch. Šesť žien s fúrikami vozilo plásty starého asfaltu na skládku mimo cesty. Niekoľko žien vozilo nový makadam zo skládky pri pracovisku a asi štyri dvojice žien mali ťažké oceľové ručné tĺky, ktorými ubíjali navozený makadam. Skrátka otrocká práca. Čo ma zarazilo, nevidel som „načáľnika“. Vedel som to z pobytu na Kube, že keď sú traja Rusi v pracovnej skupine, jeden z nich musí byť „načáľnik“. Zrazu sa objavil. Prichádzal od mesta, zohnutý starec v ťažkých vojenských čižmách, ktoré ťahal hrmotom po asfalte, zelené rajtky, čierny kabát od nedeľného obleku, ale bohato ovešaný medailami a nenahraditeľná vyblednutá dôstojnícka brigadírka. Došiel k pracujúcim ženám s cigaretou v ústach a niečo zaškriekal. Či to bol pozdrav, alebo nespokojnosť s pracovným výkonom žien, sme nevedeli posúdiť. Výsledok bol taký, že ženy zvýšili tempo práce a na stavenisku to vyzeralo, ako v zrýchlenej chaplinovskej groteske. S podivným pocitom sme pokračovali po ceste ďalej. Na okraji mesta sme videli obdobnú skupinu žien, ktoré omietali fasádu vysokej budovy. Tu však už bola mechanizácia. Bola to stará betónová miešačka, ktorá vydávala hrmotný zvuk do okolia. Tam pracovalo asi dvadsať žien. Osem z nich omietalo a ostatné pripravovali a rozvážali maltu na lešenie. A načáľnik? Vyšitá kópia toho pri oprave cesty, ale tento mal vyblednutú uniformu kompletnú. Tiež iba šúľal a fajčil „machorku“ a podľa potreby pokrikoval na ženy. Neostávalo mi nič iné, iba pripomenúť si slohu z ruskej pesničky, čo sme spievali v súbore Baník „Ja drugoj takoj strany neznáju, kde tak voľno dyšet čelovjek“. To bolo riadne narušenie nášho zabetónovaného myslenia v našom mozgu o veľkom „Sojúze“ ako nášho vzoru. Historické budovy v meste nás však nadchli svojou krásou. Zo zvedavosti sme vošli aj do obchodov, aby sme vedeli porovnať ich úroveň s našimi obchodmi. Vošli sme do textilu. Na vešiakoch boli rozvešané ženské blúzky a šaty. V strede obchodu na novinových papieroch, rozložených na podlahe, boli nakopené asi do výšky 1,2 metra detské dupačky rôznych farieb a s rôznymi ozdobnými nášivkami zvieratiek na prsiach. Okolo stálo asi desať žien a každá hrabala v kope, pokým nenašla dupačky pre decko podľa svojho vkusu. Toto bol už riadny znak voľnosti a demokracie. Vošli sme do mäsiarstva. Čakajúce ženičky nemali možnosť si pýtať mäso zo stehna, krkovičku alebo karé. Tu platilo „vsjorovno“. Na obrovskom kláte ležala polovica prasaťa. Mäsiar s veľkým širokým toporom rúbal asi 10 centimetrové priečne pásy po celej šírke boku prasaťa. Odrúbaný pás obsahoval karé, bôčik s kosťou a podbrušinu. Žena v domácnosti musela rozhodnúť podľa akých zásluh pre členov rodiny mäso správne rozdelí. Kúpa mäsa bola ako lotéria. Podľa šťastia, kde človek stál a kedy prišiel na neho rad a z čoho mu mäsiar odrúbal. Ľudia sa tešili, keď im mäsiar odrúbal väčšiu časť zo stehna a keď dostali horší kus, tak mali nádej, že nabudúce dostanú lepší. Boli spokojní, lebo vedeli, že iné im ani neostáva.

Môžem povedať, že náš pobyt na Jalte mal výborne

zorganizovaný kultúrny program. Každodenne boli poriadané zájazdy na rôzne zaujímavé miesta v okolí. Ľubovoľne sa mohol každý prihlásiť na niektorý zo zájazdov, na ktoré si však bolo potrebné priplatiť dva-tri ruble. Ja som absolvoval veľmi pekné zájazdy. Plavbu loďou na neďaleký malý hrad vystavaný na ostrej vysokej skale, nazývaný „Lastovičie hniezdo“. Loď s našou skupinou pristála pod skalou a točitými schodmi sme vystúpili hore až na romantický malý hrad. Z hradu bol nádherný výhľad na more a vzdialené okolie. Druhý zájazd som absolvoval do rozprávkového lesa. V peknom borovicovom lese boli nainštalované výjavy zo známych rozprávok, ako Medovníková chalúpka, Červená čiapočka, Počkaj zajac, Mrázik a podobne. Hoci to bolo pripravené pre deti, aj my dospelí sme ocenili vysokú umeleckú hodnotu drevených sôch a makety chalúpok a zámkov. S veľkým záujmom sa stretol zájazd na prehliadku vínnych pivníc, spojenú s ochutnávkou vín. Správca pivníc bol rozšafný muž bohatierskej postavy, vo vyšívanej „rubaške“ so širokým úsmevom na tvári a jeho reč bola prešpikovaná pravým ruským humorom. Ochotne vyťahoval sklenenou násoskou vína zo sudov a nalieval nám ich do pohárov, ktoré sme si niesli so sebou. Ťahal a dával ako Jánošík, od buka do buka a vôbec netrochárčil. Možno, že to bol bývalý baník, lebo sa nám prihováral, že aspoň teraz si môžeme trochu dobroty užiť, keď sme mimo šachty. Čím ďalej sme kráčali, tým naša spoločná vrava naberala na hlučnosti. Naša vedúca pani doktorka a ruská tlmočníčka začali tušiť, že by tá exkurzia v obrovskej vínovej pivnici nemusela skončiť dobre, tak rozjarenému správcovi povedali „Boľe spasíba vám“ (veľmi vám ďakujeme) a pobrali sme sa von z pivnice. Ešte zo začiatku na spiatočnej ceste sa ozývala v autobuse dosť hlučná vrava, ale po štvrťhodine už každý podriemkaval, lebo tá miešanica výborných vín každého uspala ako narkóza. Po návrate do hotela sme si trochu pospali a po oneskorenom obede sme plávaním v bazéne vydýchali zbytky z ochutnávky vín.

banici krym trojka 3 Za najkrajší zážitok však považujem exkurziu

do honosného cárskeho paláca Libádia. Tento palác dal postaviť ruský cár Mikuláš II. pre svoju manželku Katarínu, ktorá trpela nejakou pľúcnou chorobou. Prímorské ovzdušie na Jalte malo blahodarný vplyv na liečenie jej choroby. Boli sme očarení vonkajším vzhľadom paláca a ešte viac vnútornými výzdobami jednotlivých izieb. Navštívili sme aj okrúhlu miestnosť, kde sa vo februári 1945 stretli traja predstavitelia spojeneckých mocností v 2. svetovej vojne v spoločnom boji proti fašizmu. Boli to Churchil, Roosevelt a Stalin, ktorí sa dohodli o rozdelení krajín po ukončení vojny. Traja ľudia rozhodli o tom ako budú žiť milióny ľudí v Európe počas dlhých desaťročí. Táto pamätná miestnosť bola zachovaná v pôvodnom stave tak, ako bola zariadená a vyzdobená v čase tejto významnej schôdzky. Toto stretnutie sa dostalo do histórie, ako „Jaltská dohoda“.

Náš banícky život na Jalte ubiehal v pohode,

navzájom sme sa spoznávali a vymieňali si odborné, ale aj politické názory na súčasný život. Česi už vtedy mali veľmi vyhranené názory na pobyt sovietskych vojsk v našej republike a otvorene nadávali na komunistov. My sme mali podobné názory, ale sme neboli až takí výbojní. Skôr sme boli znechutení z častých politických školení, ktoré sa na závodoch robili až s prehnaným nátlakom. Snažili sa baníkom vtĺkať do hlavy, ako nám je všetkým dobre, zrejme to bola reakcia na dianie v Poľsku, kde Walesa otvorene vystúpil proti nadvláde Sovietského zväzu a jeho vmiešavaniu sa do záležitosti ostatných štátov socialistického sektora. O tom sme nevedeli, že v Čechách to už tiež riadne vrelo.

Medzi nami zo Slovenska boli dvaja baníci

z jedného banského závodu Spiša Jožko a Jančo. Rozprávali obidvaja šarištinou. Jožko bol taký výrečnejší normálny chlapík, ale Jančo bol chlapisko ako „hora“. Nebol až taký výrečný ako jeho kamarát. Keď však niečo povedal, tak to stálo zato. Takmer každý večer si sadli vo vestibule, vyložili si na stôl fľašu „Stoličnej vodky“, popíjali a viedli hlasnú debatu. Sedeli sme pri vedľajšom stole a vypočuli sme si ich rozhovor. Jožko Jančovi dohováral: „Ta, co už teľo dumeš? Už temu nespomožeš. Šak ši už stary somar, ta co, oženíš še a budzeš chovac ženu s dzeckom. Ši mocný, dobre zarabjaš, ta ľem jích vychovaš?“ Jančo bol ticho, iba pokyvoval hlavou a nakoniec vyhŕkol: „Mám zobrac Čehyňu, ta co mi povi ocec i mac?“ Rozmýšľal ďalej a potom pokračoval: „Ta možno ocec nič nepovedza, bo oni slúžili v Čehoch, aľe mac. Šak calý valal ľem o tým budze hutoric, že som prespal Čehyňu.“ Jožko ho upokojoval: „Co ty kukaš na to co ľudze budu hutoric. Jak začňu tak aj prestaňu. Na valale každé čudo trime ľem jeden tydzeň.“ Niekto z vedľajšieho stolíka sa ich opýtal, že aký majú problém. Jančo iba mávol rukou a bol ticho. Výrečný Jožko však ihneď to vysvetlil: „ Jančo bul na rekreácii v Čehoch. Našol sebe frajirku Čehyňu. Prišol domu ta o mešac mu napísala list, že jake krásne chviľe spolu prežili, aľe že še stala hyba, že jej to neprišlo. Ked toto Jaňo prečítal, ta znace co toten druk povedzel, že on jej nič neposlal. Mušel som mu vyšvetľic, že nedostala menštruaciju, že ju un prespal a budze z neho ocec. No a odvtedy chodzí jak vymiškovaný.“ Celá partia, čo sme sedeli okolo, sa zasmiala. Jančo len mávol rukou a precedil pomedzi zuby, že sa to nejako vybaví a šuchol poldecák vodky do seba. Náš pobyt sa chýlil ku koncu. Pri obede naša vedúca a mladá tlmočníčka nám vyhlásili, aby sme všetci poobede o tretej prišli do kinosály, kde nám budú premietať zábavné filmy a potom sa k nám prihovorí prvý tajomník komunistickej strany, ktorý dôjde z Kyjeva. Zišli sme sa takmer v plnom počte a neoľutovali sme, lebo nám premietali asi päť dielov humoristického kresleného filmu „Počkaj zajac“. Rozsvietili sa svetlá a bledá tlmočníčka nás so strachom prosila, aby sme neodchádzali, lebo súdruh tajomník z neznámych príčin ešte nedošiel. Keby sme odišli, tak by mala problém z toho, že nezabezpečila našu účasť na tejto besede. Bola nám veľmi sympatická. Veľmi starostlivo nás sprevádzala na všetkých našich zájazdoch a zistili sme, že je aj veľmi inteligentná, lebo všade nám vedela podať odborný výklad k pamiatkam, alebo aj k ostatným navštevovaným miestam. Ostali sme sedieť zo solidarity k nej. Znovu nám začali púšťať už raz premietané filmy. Zrazu sa rozsvietili svetlá a do sály vstúpil jeho „eminencia“ prvý tajomník komunistickej strany z Kyjeva. Bol to muž v stredných rokoch, v slušivom svetlohnedom obleku. Na klopni kabáta mu svietila veľká červená hviezda s kosákom a kladivom a hore pod malým vreckom kabáta mal zavesených niekoľko vyznamenaní. Posadil sa za pripravený stôl pred premietacím plátnom a začal svoj príhovor. Povedal asi päť viet a počkal, pokým nám to naša tlmočníčka preloží. Celý jeho prejav sa týkal „perestrojky“ a vykreslil nám perspektívny nový model socializmu. Zápalisto nám vysvetlil, ako sme pripravení dobehnúť a predbehnúť vyspelé kapitalistické štáty a podobné bla bla bla... bla bla bla. Trvalo to asi trištvrte hodiny. Za svoj prejav dostal od nás iba slabý potlesk, čo ho asi veľmi zarazilo. Otvoril diskusiu, čo po niekoľkých minútach iste oľutoval. Naši „bratři Česi“ milého tajomníka tak začali vytáčať, že o chvíľu začal habkať ako prichytený školák, ktorý sa nenaučil svoju úlohu. Bol nútený vybrať vreckovku a utierať si spotené čelo. Zlatý klinec besedy však ešte len visel vo vzduchu. Do diskusie sa prihlásil náš baník Jančo. On si nerobil z jeho eminencie prvého tajomníka ťažkú hlavu a začal súdruhovi tykať: „Ty nám tu idzeš vykladac o modeloch socializmu? Ty možeš ísc so svojima modelami do rici! Vy ani nás Čechoslovakoch nikda v živoce nedoženece. Tu u vás, šickú češku robotu robia ženy. Cesty ručne opravujú, vakujú veľké budovy, v hotele som vidzel že izby maľujú a dze sú chlopi? Slúža jak vojaci a tote co sú doma, ta chlopi jak hura kvitki abo topánky na pľacu predavajú. Spravce sebe perši doma poradek a potom možece ľabdac o modeloch socializmu. Nám roky vás dávaju za vzor, aľe vám by trebalo prísc ku nám, žeby sce vidzeli a naučeli še jak še má robic za socializmu.“ Nevieme ako tlmočníčka preložila tajomníkovi, že má „isc do rici“, ale keď mu Jančov prejav prekladala, tak pán tajomník menil farbu v tvári, ktorá v konečnom štádiu dosiahla farbu krásne dozretej paradajky. Náhle uzavrel diskusiu s tým, že o odznelých diskusných príspevkov bude informovať výbor v Kyjeve. Ospravedlnil sa, že má ešte iné „veľmi dôležité“ úlohy a zmizol zo sály ako gáfor.

Naša krásna rekreácia sa nám skončila.

Autobusmi nás odviezli do Simferopolu na letisko. Tam nás čakal ešte veselý zážitok s naším baníkom Jančom. Sovietski colníci na nás drzo kričali, že kde máme ukryté „zoloto“, lebo to bol najzaujímavejší artikel, ktorý sa zo „Sajúzu“ oplatil vyviezť. Zlaté šperky boli veľmi pekné a oproti našim cenám lacnejšie, možno až o polovicu. Medzi nami však neboli takí, ktorí by chceli preniesť zlato. Keď mne prezerali kufor, našli banici jalta 2tam môj fotoaparát Zenit. Colník vytočil objektív a pozeral či tam nemám ukrytý nejaké prsteň. Svetlo vniklo do aparátu a poškodilo film. Trochu som sa naštval, lebo som mal nafotené skupinové fotografie, ktoré som nafotil pri odchode našej baníckej skupiny z hotelu Jalta. Pred colníkov sa postavil Jančo. V jednej ruke mal kufor a druhou rukou objímal päťlitrovú fľašu od uhoriek, do polovice naplnenú čírou kvapalinou. Kufor položil na stôl a predložil im pas. Colník pozeral pas a keď zbadal, že Jančo drží veľkú fľašu, zastrihal ušami a opýtal sa „što eto?“ Jančo s kľudom povedal „toto je voda“. Colník myslel že vodka. Začal mu vysvetľovať, že jedna osoba môže prevážať iba jeden liter vodky. Jančo znovu povedal, že to nie je vodka, ale voda. Colník zobral fľašu a ovoňal. Rozpačito povedal kolegovi, aby aj on ovoňal, lebo cestujúci tvrdí, že je to voda. Aj tento sa opýtal, čo je vo fľaši. Dostal znovu odpoveď „voda“. Colník strácal nervy. Podával fľašu Jančovi a prikazoval mu, že keď je to voda, aby sa napil. „Ked chceš, ta napi še ty,“ povedal Jančo drzo. „To je voda z mora. Je horka i slana, ta ja ju pic nebudzem.“ Colníci boli už „nasraní“, preto mu povedali, že fľašu zabavujú a dajú vyšetriť do laboratória, aby vedeli o akú látku sa jedná. „Ked ľem to vám chybí, ta si ju zoberce,“ povedal Jančo naštvane. Potom mu colníci so zjavnou zlosťou vyhádzali všetky veci z kufra, že Jančo mal čo robiť, aby si veci znovu poukladal tak, aby mohol kufor zavrieť. Napísali si jeho meno z pasu a vyhrážali sa mu, že keď zistia nejakú nebezpečnú látku vo fľaši, tak mu hrozí vyšetrovanie našou políciou. Prišiel naštvaný medzi nás na druhej strane colnice, nadávajúc na colníkov. Začali sme sa ho zvedavo vypytovať, čo to v tej fľaši prenášal. „Ta šak som povedzel, že je to voda z mora. Ňesol som ju ocovi, bo on tverdzi, že na švece su dva treciny mora a ľem trecina je suchá žem. Podľa neho nemože byc šicka voda v moroch slaná, bo teľo veľo soli na švece net, žeby še šická voda osolila.“ Na tomto jeho výroku sa celá skupina nasmiala, že sme dostávali až žaludočné kŕče. O malú chvíľu sme nastupovali do lietadla. Každý sa pohodlne usadil a čakali sme na odlet.

Zo Simferopolu sme leteli našou „Česou“

(ČSA) až do Prahy. Bolo krásne počasie, tak sme počas letu mali pekný výhľad na územia pod nami. Z Prahy sme cestovali domov nočným rýchlikom a na druhý deň sme sa už tešili, že sme doma medzi svojimi. Pri fáraní po baniach rožňavského závodu som sa stretával s mladými baníkmi, s ktorými som bol spolu na Jalte. Stále sme pospomínali na krásne chvíle, ktoré sme na Kryme prežili. V novembri došlo v našej republike k prevratu, ktorého následky som však už neprežíval v práci, lebo prvého apríla 1990 som odišiel do dôchodku. Po krátkom čase v dôchodku som zistil, ako veľmi mi chýba baňa, ľudia a každodenné starosti aj radosti baníckeho života. Musel som sa s tým zmieriť, lebo taký je zákon prírody, že „staré odumiera a nové sa rodí“.
Ing. Marian Slavkay

(Nabudúce ešte zopár príhod z knihy)

 

Čítať 1826 krát Naposledy zmenené sobota, 28 máj 2016 18:09

Napíšte komentár

Presvedčte sa prosím, že ste vložili všetky požadované informácie označené hviezdičkou (*) . HTML kód nie je povolený.

Description of image1
Description of image2