sobota, 10 október 2020 14:27

Ondrej Rozložník, Mikuláš Rozložník: Súborná práca Júliusa Luxa o Dobšinej (2. časť) Doporučený

Napísal(a) O. a M. Rozložníkovci
Ohodnotiť túto položku
(0 hlasov)
Dobšiná v 20. storočí Dobšiná v 20. storočí Archív Rozložníkovcov

V súčasnej dobe sa už málokto stretáva s pomerne nezvyčajným priezviskom Lux. Rovnako, málo ľudí si uvedomuje, že toto meno sa v Dobšinej prvý raz vyskytuje už v roku 1695 (pozri Ila, B.: Gömör megye II., Budapešt 1944, s. 221). Napriek všetkému, ale osobnosti tohto mena sú známe nielen doma, ale aj v zahraničí. Na ilustráciu, bez nároku na úplnosť alebo hodnotenie, uvedieme aspoň niektorých: Koloman Lux bol vedúcim stavebných prác na hrade Vajdahunyad v Budapešti, spracoval návrh na realizáciu Rákócziho pomníka, ktorý sa umiestnil na prvom mieste a v roku 1913 ho uhorský kráľ František Jozef I. vyznamenal; ďalej Július Lux bol riadnym vysokoškolským učiteľom; Ján bol lesným inžinierom v Jelšave; Ľudovít riaditeľom košickej plynárne, Ján inžinierom a generálporučíkom atď.
Teraz si iste kladiete otázku ako súvisí meno Lux s nadpisom článku. Odpoveď ukážu nasledujúce state z publikácie, ktoré sme doplnili fotografiami:

lux narecovy ostrov dobsina 201 

Július Lux
nemecký nárečový ostrov
v karpatskom regióne
Dobšiná

Publikácia bola vydaná roku 1959 nakladateľstvom juhonemeckých odborných prác v Mníchove, vydal Prof. Dr. Fritz Valjavec, tlač Karel Schmidge Ebersberg.
Luxova práca je napísaná písmom fractura, ktoré bolo používané po švabachu.

Kto bol Július Lux je uvedené v úvode tejto publikácie, preklad ktorého uvádzame:

Zverejnením predloženej práce o Dobšinej (Dobschau) chce Juhonemecká kultúrna organizácia poďakovať Prof. Dr. Júliusovi Luxovi, karpatskému nemeckému historikovi a národovcovi, ktorý dňa 4. novembra 1957 zomrel.

Prof. Lux začal, už viac ako pred polstoročím, zbierať historický materiál a dokumenty pre svoje dielo. Množstvo dokladov o návykoch (Sitte), používanom nárečí, obliekaní, výslovnosti a pod., tohto nemecky hovoriaceho ostrova, ktorého súhrnná dokumentácia do toho času chýbala, bola takto momentálne zachránená. Dielo plánoval zverejniť knižne už dávnejšie, a to v roku 1914, ako „Príspevok k národnosti Nemcov v Maďarsku“ (Beiträge zur Volkskunde der Deutschen in Ungarn), ktoré chcel vydať učiteľ zostavovateľa Prof. Dr. Anton Herman. Prvá svetová vojna to ale znemožnila. Rukopis sa vrátil autorovi, ktorý ho potom ešte upravil a doplnil. Tesne pred druhou svetovou vojnou sa Dr. Lux kontaktoval s Prof. Gierachom z Mníchova, ktorý ho podporil a súhlasil s tlačou tohto jeho diela. Začiatok druhej svetovej vojny však aj tentoraz zabránil vydaniu tejto práce. Rukopis ostal naďalej ležať v zásuvke autora a iba malé časti tohto diela mohli byť následne, za veľkých ťažkostí, sprístupnené.

Časť kapitoly „História“ bola zverejnená v 15. zväzku maďarskej ročenky pod názvom: „História osídlenia a právne vzťahy mesta Dobšiná"(„Siedlungeschichte und Rechtsverhältnisse der Stadt Dobschau - Dobsina“). Kapitola o štatistike bola v maďarčine zverejnená v časopise: Magyar Statisztikai Szemle (Ungarn. Statistische Rundschau) Jg. XIII, 1935. Neskôr boli zverejnené i scenáre divadelných predstavení ako Német népi színjátekok (nemecké divadelné predstavenia – Deutsche Volksschauspiele aus den Ungarischen Bergstätten), ktoré v roku 1938 zverejnili Ernen a Karsai. Veríme, že zverejnenie väčšiny tohto vedecky hodnotného diela, ktoré celé je už nedosiahnuteľné, je i ocenením práce autora.

dobsina lux henckovce 1xObr. 02 a 03 Július Lux (* 20. 4. 1884 - † 5. 11. 1957) a jeho rodný dom v Henckovciach

Július Lux sa narodil 20. apríla 1884 v obci Henckovce na Slovensku, ako syn v starej baníckej rodine. Po absolvovaní štúdia na učiteľskej škole v Lučenci, sa stal učiteľom. Následne študoval na Vysokej pedagogickej škole v Budapešti, ktorú ukončil diplomom v roku 1909. Až do začiatku prvej svetovej vojny bol profesorom výučby nemeckého jazyka v meste Kluž (Klausenburg). Po vojne bol riaditeľom športovej Vysokej pedagogickej školy v Budapešti a v rokoch 1927 až 1941 zas ako profesor odbornej prípravy učiteľov na tej istej škole. V roku 1933 bol na Univerzite v Segedíne promovaný na doktora filozofie. V roku 1941 bol vymenovaný za riaditeľa prvého školiaceho inštitútu v Maďarsku a v roku 1944 odišiel do dôchodku.

Z jeho nespočetných literárnych prác, uverejnených asi v 150 knihách a ďalších príspevkoch, hlavne v školských knihách a učebniciach pre ľudové školy, ako aj pre vyššie výučbové inštitúcie, uvádzame pre názornosť tieto:

Metodika vyučovania nemeckého jazyka (A német nyelvtanítás módszere – Methodik des Unterrichtes in der deutschen Sprache), Budapest 1923)
Učenie a moderná výučba jazyka. (A modern nyelvek tanulása és tanítása – Das Erlernen und Unterrichten moderner Sprachen), Miskolc 1925,
Jazyk a rečová psychologická štúdia. (A nyelv. Nyelvlélektani tanulmány - Die Sprache, eine sprachpsychologische Studie), Budapest 1927.
Moderná výučba (Modern nyelvoktatás - Moderner Sprachunterricht), Budapest 1932.
V časti Bibliografia sú uvedené jeho nespočetné príspevky k histórii Dobšinej.
Prof. Dr. Fritz Baljavec

Publikácia Júliusa Luxa, kde autor popisuje udalosti z histórie banského mesta Dobšiná, má nasledovný obsah, ktorý pre názornosť uverejňujeme, tak ako je v publikácii a následne aj v preklade:

04
Obsah

 

Úvod

Predhovor autora

I. Historický prehľad (založenie, pôvod osadníkov, obdobie Turkov, zápas s panstvom pozemkov)

II. Potvrdené práva a slobody
(mestské právo, školské právo, trhové právo, banské právo)

III. Osídlenie územia

IV. Názvoslovie majetku, lokalít, osobných mien

V. Baníctvo a hutníctvo

VI. Les a poľnohospodárstvo

VII. Stavba domov, domáce náradie, odev, kroj

VIII. Kostoly a školy

IX. Spoločenské súžitie a banícke sviatky a spolky

 

X. Hovorová reč

 

XI. Štatistické prehľady

 

Prílohy:

Účastnícky dokument – zakladajúci dokument – Karpfernský (Krupinský) zákon – Rožňavský štatút – Dobšinský štatút – ročné trhové privilégium – Banský a hutnícky poriadok – Literatúra o Banskom meste Dobšiná

Prílohy detailne:

Doklady k histórii Dobšinej

Účastnícky a zakladajúci dokument z roku 1326 (obidva sú v latinčine), v ktorom bratia Dominik Bebek, Nikolaus Kun, Johann a Peter odovzdávajú územie Dobšinej ich bratovi Ladislausovi zo Štítnika. (... Die Brüder Dominik Bebek, Nikolaus Kun, Johann und Peter übergeben das Gebiet Dobschau ihrem Bruder Ladislaus von Csetnek im J . 1326).

Karpfernský zákon, v latinčine

Pravidlá pre dodržiavanie náboženských a spoločenských podmienok v meste Rožňava z roku 1574, spísaných v 62 ustanoveniach (Leges et Statuta Communitatis Rosnaviensis et virorum 24

Paulo Wassher et Jacobo Cotan suffragatoribus 1574), napísané v nemčine

Dobšinský mestský štatút (stanovy), z roku 1844 (Städtische Statuten aus dem Jahre 1844)

Ročné trhové privilégium pre mesto Dobšiná, v latinčine a podpísané Máriou Teréziou. (Jahrmarktsprivilegium aus dem Jahre 1756.)

Banský a hutnícky poriadok z roku 1683, spísaný v 31 ustanoveniach

XII. Literatúra o banskom meste Dobšiná, publikácie a dokumenty v počte 416 záznamov

V nasledujúcej časti uvádzame údaje v poradí z kapitol I., IX., V. a VI.

Históriou mesta Dobšiná sa posledných 150 rokov zaoberalo viacero historikov. V ich prácach, v ktorých sa zaoberajú históriou osídlenia, nachádzam veľa nespoľahlivých údajov a tvrdení, ktoré je nutné uviesť.

Historický prehľad je o vývoji a osude tohto nárečového ostrova, ale slúži aj na pochopenie niektorých zvláštností a mnohých funkcií jeho obyvateľov. Je obzvlášť dôležité zdôrazniť, že predchádzajúce vyhlásenia nezohľadňujú dostatočne úlohy jazykového výskumu. História tohto jazykového ostrova sa musí naviazať na celkovú históriu, ale predovšetkým na históriu otcovskej – materskej domoviny. Stav politiky a kultúry pôsobia na život tejto nárečovej, jazykovej komunity a ľudia reagujú rôznym spôsobom na tieto vplyvy. Osudová cesta a vývoj komunity nie je vždy jednoznačná, často ani nie príliš dôležitá, ale viac menej dokumentujúca. História každého jazykového ostrova je súčasne tiež časť národnej a materskej kultúrnej histórie; pretože každá nárečová komunita ju v rôznom pomere prijíma a odovzdáva.

05< Obr. 05
Titulná strana výtlačku Hornouhorskej vedeckej spoločnosti, kde bol uverejnený článok J. Luxa o jazykových údajoch k histórii osídlenia juhospišského a dobšinského nemeckého spoločenstva.
História nárečovej komunity je prirodzene obmedzená oveľa menším priestorom ako je tomu v štáte. Ako aktívna sila má táto komunita v politickom vývoji len podradnú úlohu. V takomto význame je i jej podiel na kultúrnej histórii životného priestoru. Z tohto pohľadu a údajov je potrebné vnímať aj u toho viac ako 600 ročného osídlenia Dobšinej i jeho politicko-historický stav, ale o to viac ju posúdiť aj v jej kultúrnej histórii. Geografická ochrana, požehnaná horami, ako i dôraznosť osadníkov, podporená privilégiami, má podstatný vplyv na nárečovú komunitu.

06                                                                                                           Obr. 06 Dobšiná v 20. storočí >

Dobšiná je typické, staré industriálne osídlenie. Jej história súvisí predovšetkým s banskou a hutníckou činnosťou. Z výsledkov skúmaní vývoja histórie vyplýva, že je mesto vďačné rozvoju baníctva a hutníctva. Baníctvo bolo, pre životné podmienky, najdôležitejšie. Baníctvo predstavovalo život. Toto odvetvie, ako i dedičstvo kultúrnych hodnôt, bolo základom pre právny a hospodársky stav, ktorý bol po každej stránke predpokladom pre existenciu obyvateľstva. V kontexte historického prehľadu a na podklade môjho vlastného prieskumu, je množstvo prezentácií, ktoré sa zaoberajú históriou mesta Dobšiná.

Najstaršou prácou, o histórii mesta, je rukopisná kronika, ktorá sa nachádza v mestskom archíve Dobšinej. Zaoberá sa najmä históriou osídlenia a udalosťami v tom čase.

Podrobnejšie sa históriou Dobšinej zaoberá farár z Ochtinej Ladislaus Bartholmaides a o jeho údaje sa opierajú ďalší domáci autori. Predovšetkým to bol Jozef Mikulik, ktorý, ako archivár mesta Dobšiná, spracoval monografický náčrt a má tak nemalé zásluhy na objasnení historických faktov.

Prácu, založenú na kritických zisteniach, napísal i Gusztáv Wenzel. Ale aj táto práca nepredstavuje moderné požiadavky. Ďalej je potrebné spomenúť aj prácu od Johanna Kahelmana. Ostatné práce, ktoré tu nespomínam, sa zaoberajú históriou mesta, ale podklady čerpajú z prác uvedených predošle.

Pokiaľ ide o rannú históriu tohto mesta, sú vo vyššie uvedených prezentáciách veľmi odlišné názory. Väčšina tvrdí, že predkovia Dobšinčanov tu boli už od 3. do 4. storočia po predošlých Kvádoch. Odvolávajú sa na význam jednotlivých slov, ktoré to potvrdzujú. Potvrdzuje to i slovo Quandel „ hrubozrnný prach z dreveného uhlia“, v tomto nárečí, ktoré má byť kvádske. Tu sa, v diskusii, opakuje taká istá hypotéza ako v histórii Spišiakov, ktorí asi v polovici 16. storočia sú označovaní ako Kvádi, Gepidi, Stiren (poznámka: východogermánsky kmeň). Toto tvrdenie je založené na komentári Aeneasa Sylviusa Piccolominiiho (pápež Pius II.), ktorý uviedol, že Spišiaci sem prišli po Gepidoch. Uvedené prevzali i neskorší autori ako napr. B. Wolfgang Lazius, ktorý píše: „Je to ... deň... keď v čase... Spiš ...a baníci tu všetci ešte ako Nemci, tu mnohí prítomní sú a po Kvádoch a Epikoch, sem prišli“. Bartholomaides sa nenápadne opiera o tieto pramene keď vyhlasuje: „Si contaret Qudes a dialecto, qua usi sunt ita dictos, tum Topschenses, horum imprimis posteros, dicere non dubitarem“.

Rovnaký názor má i Mikulik, keď uvádza: Tento ľudský kmeň (Kvádi) bol následne znepokojovaný od Hunov a s nimi spriaznenými a neskôr aj od Lužických Srbov (Wendov) a neskôr i podrobený, nie však utláčaný (ausgerieben) alebo vyhnaný. Prúd ľudskej migrácie smeroval do priestoru tohto údolia, ktoré im vyhovovalo a usadili sa tu. Môžeme oprávnene predpokladať, že mierová povaha týchto obyvateľov ale nevzbudila hnev víťazov. Taktiež neboli títo ľudia prenasledovaní, keď Maďari prevzali od Slovanov toto územie a aj naďalej boli ponechaní v svojich obydliach a pri baníctve, ktoré sa stalo ziskovým prameňom vladárov a pozemkového panstva.

Mikulik podporil svoje údaje poukázaním na to, že Dobšinčania aj súčasne označujú svojich susedov, Slovákov, ako Lužických Srbov (Wenden). Nakoniec hovorí preto i existujúci stav v čase pred 7. storočím, že sa tam slovanskí poľnohospodári nazývali „binduscha ľudia“ (poznámka: v dobšinskom nárečí – buléenerčine sú to slovenskí ľudia). Slovania, v 7. storočí, už prestali byť označovaní ako Wenden. Je pravdepodobné, že predchodcovia Dobšinčanov usadení tu už pred 7. storočím sa s „Wendmi“ zoznámili a v dobrom spolu nažívali.

mikulik cintorin

Obr. 07:  Mikulík József a  Obr. 08:  Hrob na cintoríne v Rožňave a detail nápisov na pomníku

Je bezpochyby známe, že Kvádi mali domovinu na Slovensku. Ich hranica, smerom na východ, nie je presná. Existujú historické a archeologické poznatky, ktoré potvrdzujú, že Kvádi žili v okolí Dobšinej, ale nie sú žiadne dôkazy o tom, že Dobšinčania prišli sem po Kvádoch. W. Kuhn oprávnene hovorí, že „pri žiadnej jednotlivej nemeckej rečovej komunite (lokalite), spätne v germánskom čase, nemožno o tom uvažovať. Rečová ostrovná komunita stráca tým svoju romantiku a nemeckú vznešenosť, slávu (nimbus), ale získava i spojitosť s nemeckou históriou ľudstva.“ Teória o Kvádoch, s ohľadom na Dobšinčanov, je založená len na domnienkach.

Naproti tomu niektorí miestni historici odkazujú na zdroje, z ktorých vyplýva, že Dobšiná bola známa už v prvej polovici 13. storočia, ako známe osídlenie s banskou činnosťou. Dokazuje to i listina kráľa Bélu IV. z 5. júna 1243. Kráľ ňou daroval vlastníctvo Stefansa Borsa, ktorý zomrel bez dedičov, synom Mathäusa, Detrikovi a Philippovi. Prvý, ktorý poukázal na tento údaj – listinu, bol Bartholomaides. Podľa tohto dokumentu bol pôvodný názov mesta Topsucha. Bartholomaides si všimol v spomenutom dokumente i názov Topschuha. K tomuto názvu sa vyjadril i Mikulik takto:
„Tento názor je správny, dokazuje to nielen skutočnosť, že je medzi obyvateľmi rozšírený, ale je odovzdávaný z jednej generácie do druhej, aj s názvom uvedeným v listine kráľa Bélu IV. z 5. júna 1243 ako Topschuha (!), ktorý je názvu Dobšiná (Topschau) bližší ako k názvu Dobsina alebo Tobiasa.“ Rovnaký údaj sa vyskytuje aj v publikácii o kritickej histórii maďarského baníctva od G. Wencela, ako i v monografii o regióne Gemer. Všade je uvedené, že v Dobšinej bola banská činnosť už pred nájazdom Mongolov v roku 1241 a kráľovská komora si z tejto činnosti brala svoj podiel. Tento výklad, bez kritického názoru, prevzali i všetci domáci pisatelia. Pri dôkladnom preskúmaní originálu menovanej listiny – dokumentu a jeho prepisu z rokov 1356 a 1354, bolo mnou zistené, že uvedené sa vôbec nevzťahuje na Dobšinú. Popisy v týchto dokumentoch znejú (podobajú sa) skôr na názov Toplucha a Toplucsa a vzťahujú sa na jednu obec, ktorá má dnes názov Kunova Teplica (Kún Taplóca) a nachádza sa 5 kilometrov južne od obce Štítnik (Četnek). Stačí sa o tom presvedčiť pohľadom na mapu tohto územia; takže uvedené dokumenty, v ktorých sa Bartholomaides a domáci pisatelia odvolávajú nie sú o Dobšinej, ale že reč môže byť len o Kunovej Teplici. Je nepravdepodobné, že v zozname obcí, ktoré patria spomínanému majiteľovi, sa prekvapujúco preskočí od Štítnika na Dobšinú a potom sa južne ležiace zostávajúce obce znova pomenovávajú.

lux obrazky 9 10 11

 

(POKRAČUJEME)

Spracovali: RNDr. Ondrej Rozložník a Ing. Mikuláš Rozložník, 2020

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Čítať 318 krát Naposledy zmenené nedeľa, 11 október 2020 15:36

Napíšte komentár

Presvedčte sa prosím, že ste vložili všetky požadované informácie označené hviezdičkou (*) . HTML kód nie je povolený.