ktorý nahradil zastaralé spôsoby baníčenia modernými efektívnymi metódami dobývania rudy, razenia a vystužovania banských diel.
V geologickom prieskume dosiahli pozitívne výsledky a zistilo sa, že ložisko má pokračovanie až k Matejovciam pri Poprade. Dobré hospodárenie podniku sa prejavilo vo výstavbe budovy Podnikového riaditeľstva vo Švábovciach, výrobných a opravárenských dielní, ako aj vo výstavbe rodinných domčekov pre zamestnancov pri švábovskej bani. Každý z domčekov bol vybudovaný na pozemku asi 600 metrov štvorcových. Noví obyvatelia si urobili pri domku ovocnú alebo zeleninovú záhradku a tiež aj ohrádku s chlievikmi pre ošípanú, sliepky alebo zajace. V jednom z tých domkov žil mladý, pekný urastený manželský pár Martin a Božena. Martin bol dobrý výkonný haviar a Božena bola žena v domácnosti. Martin bol statný chlap a Boženu môžeme klasifikovať ako mimoriadne peknú mladú ženu. Pekná v tvári a dobre vyvinutej postavy. Zvykne sa povedať, že zo všetkého má na sebe dosť. Bujné blond vlasy a šibalské modré oči iba zvyšovali jej ženskú príťažlivosť. Mala aj veľmi dobrú priateľskú povahu, preto bola medzi ľuďmi veľmi obľúbená. Staré baby-rebeky ju zo závisti ohovárali, že sa vyzývavo vytŕča pred chlapmi. Také ohováranie na dedinách býva zvykom.
Laco, jeden z mladých inžinierov, ktorí došli na závod vo Švábovciach, bol zadelený ako banský technik-revírnik v bani. Býval v baníckej bytovke v jednoizbovom byte. Bol tiež veľký fešák, skôr by sa hodil ako model predvádzať na móle pánske oblečenie, ako sa plaziť kolenačky po banských rúbaniach. Dievčatá z dediny, ale aj úradníčky zo správy závodu sa za ním obracali a robili všetko preto, aby si ich všimol. Laca však dievčatá nezaujímali, lebo celú svoju pozornosť venoval povolaniu banského technika, aby sa čo najskôr v tejto funkcii dobre zapracoval. Po smene takmer nikde nechodil, iba vo svojej izbe študoval rôzne projekty a plány závodu, tiež bezpečnostné opatrenia v bani, alebo mzdové predpisy potrebné na vedenie smenovníc a robenie mesačnej uzávierky na úseku. Chodil iba na nutné nákupy v obchode s potravinami, keď si potreboval nakúpiť niečo na desiatu do bane. Po dvoch mesiacoch sa Laco už tak zapracoval, že dokázal samostatne riadiť prácu v zmene. Prišiel 9. september. Dlho očakávaný deň všetkými zamestnancami podniku. „Banícky deň“. Tešili sa baníci, aj ich manželky spolu s deťmi, lebo všetci vedeli, že bude vyplácanie vernostného príspevku, z ktorého sa ujde všetkým. Vtedy baník je štedrý, kúpi manželke aj deťom čo si zažiadajú. Sám si tiež dopraje, aby sa zabavil s kamarátmi, náležite to oslávil pri pivečku, vínečku a niekedy sa vypilo aj niečo ostrejšie. Doobeda na oficiálnych oslavách boli najlepší haviari vyznamenaní a dostali aj odmeny. Medzi vyznamenanými bol aj Martin. Po oslavách sedeli s Boženou na lavičke, prepočítavali peniaze a plánovali čo by si mali kúpiť, či chladničku, elektrickú rúru alebo televízor. Vtedy to bolo tak v mladých manželstvách, že na Banícky deň sa im do ruky dostala väčšia suma peňazí, z ktorej mohli kúpiť nejakú drahšiu vec do domácnosti. Vyvrcholením osláv však bola tradičná banícka zábava, ktorá sa začínala o 19. hodine v sále kultúrneho domu vo Švábovciach. Sála sa zaplnila do posledného miesta, lebo okrem baníkov na zábavu došli aj ľudia z okolitých obcí. Hudba začala hrať rezkú polku a za malú chvíľu sa už točili na parkete banícke manželské páry. Po niekoľkých tancoch ostali manželky baníkov pri stole samé, lebo chlapi už iba v košeliach sa presťahovali do miestnosti kde bol výčap a tam pri pivečku, alebo niektorí aj pri poldecákoch, už viedli hlasnú debatu na banícku tému. Rozprávali o dobývaní rudy, o razení chodieb, mudrovali, kde vedúci urobil chybu, lebo nariadil opustiť rúbanie, kde ešte bola ruda. Iný sa sťažoval, že mal nespravodlivú normu, niektorému zle vypočítali výplatu a rôzne podobné reči. Manželky, poznajúc svojich chlapov, si sadli dokopy a klebetili pri stole o všetkom možnom a nemožnom.
Inžinier Laco nemal vzťah k pijatike, preto s kolegom vypil po večeri dve deci vína a odišiel do sály, lebo ho tam zlákala výborná hudba. Rád tančil. Zo začiatku zobral do tanca mladé úradníčky z podniku, ktoré boli prevažne vyčačkané, vymaľované, s dlhými nalakovanými nechtami. Také ženy Lacovi nesedeli. Vyrástol na východoslovenskej dedine, kde dievčatá boli prirodzene pekné aj bez všelijakých farbičiek. Blúdil pohľadom po sále a zrak sa mu zastavil pri baníckych ženách, klebetiacich pri stole. Upútala ho Božena. Bola to žena jeho typu. Celý očarený ju požiadal o tanec. Postavila sa a hneď zbadal, že má telo ako kandidátka na miss roka. Začali tancovať a zhovárať sa. Po krátkej chvíli zistili, že sú z rovnakého cesta a ich komunikácia sa prirodzene rozvíjala. Odrazu obidvaja zacítili to isté. Preskočila medzi nimi povestná iskra. Po skončení tanca ju odviedol k stolu a aby to nebolo okaté, nasledujúci tanec prečkal pri vchodových dverách. Keď hudba znovu začala hrať, nedočkavo bežal do sály a popýtal Boženu do tanca. V tanci mu Božena porozprávala, že je manželka baníka Martina a bývajú v novom domku v baníckej kolónii. Predtým sa nestretli, lebo Laco sa zdržiaval po zmene prevažne v izbe, ale ona už o ňom vedela z rozprávania manžela, ktorý pracoval v jeho zmene. V ďalších tancoch sa iskrička rozrástla na spaľujúci oheň. Laco už zbadal, že sú stredobodom celej spoločnosti, preto sa rozlúčili s tým, že sa musia ešte niekde stretnúť. Laco sa pobral domov. Celý týždeň po zábave sa nič nedialo. Obojstranná túžba po vzájomnom stretnutí v nich narastala. Laco nevedel, v ktorom domčeku Božena býva a bál sa medzi ľuďmi vyzvedať, aby nevzbudil podozrenie. Nakoniec to vyriešila Božena. Martin mal poobedňajšiu zmenu. Božena zabudla kúpiť chlieb a nemohla Martinovi zabaliť desiatu do práce. Povedala manželovi, že pôjde kúpiť chlieb a desiatu mu donesie k úpadnici, keď pôjde po zápise do bane. Tak ako to naplánovala, tak sa aj stalo. Po zápise dala Martinovi bohatú desiatu, ktorú si vložil do tanistry a pustil sa kráčať dolu úpadnicou. Baníci jeden za druhým mizli v podzemí. Ona odišla pred kanceláriu technikov a tam postávala. Laco ju cez okno kancelárie zbadal. Vyšiel k nej a ona mu v rýchlosti povedala, v ktorom domku býva a aby tak o hodinu prišiel k nej. Týmto dňom začala medzi nimi vášnivá horúca láska, pred ktorou sa nevedeli ubrániť. Obidvaja vedeli akú podlosť páchajú voči Martinovi, ktorý patril k najlepším predákom na závode a celé svoje úsilie v práci zameriaval na to, aby tvrdou prácou mal dobré zárobky a tým mohol zabezpečiť šťastný domov pre rodinu. Vzájomná príťažlivosť a mladistvá náruživosť im však zaslepila oči. S jedlom rastie chuť. Obidvaja zaľúbenci napriek pocitu viny, sa takmer dennodenne schádzali, zneužívajúc Martinovu neprítomnosť, ktorý pracoval v bani. Časté zakrádanie sa pána inžiniera k domku Boženy neušlo zvedavým pohľadom susedov, ktorí ho sledovali s veľkou záľubou, skrytí za záclonami okna izby. Baníci aj susedia začali Martinovi dohovárať, aby si dal pozor, lebo inžinier Laco ho pošle do bane a potom ide za jeho ženou priamo do ich domku. Martin mal Boženu rád a neveril, že by bola schopná také niečo urobiť. Doma nič nezbadal, lebo Božena bola naďalej pozorná a starostlivá manželka.
Lož má krátke nohy. Aj tento milostný vzťah pána inžiniera a Boženy nakoniec vybuchol. Bolo to už v polovici novembra. V rannej zmene inžinier Laco urobil zápis a mužstvo sfáralo do bane. Vyhotovil potrebné hlásenia a zápisy do kníh a niečo po siedmej sa zakrádal k Božene. Zazrel ju pri chlievikoch ako iba v pyžame a župane dáva zajacom seno. Nezbadala ho, preto ju chcel prekvapiť. Vošiel do domku, v spálni sa rýchlo pozobliekal a iba v trenírkach a tielku si ľahol do postele. Zakryl sa paplónom celý, aj hlavu a čakal. Zhodou okolností, práve v ten deň Martin nesfáral do bane, ale sadol si do búdky, kde sa vážili banské vozíky a cez okienko pozoroval dvere kancelárie. Už nezvládal to neustále dohováranie spolupracovníkov ohľadom Boženy a mrzelo ho, že si už začali z neho robiť aj posmešky. Po chvíli videl, že inžinier vyšiel z budovy a kráčal ku kolónii. Martin ho sledoval s odstupom. Videl ho vojsť do domku. Za malú chvíľu vošiel aj on. Nazrel do kuchyne, nebol tam nikto. Otvoril dvere do spálne, nevidel nikoho. Už chcel odísť. Laco ležiac pod paplónom počul otvoriť dvere a bol presvedčený že je to Božena. Stiahol si paplón z tváre a vykríkol „Kukuk“. Najväčšie prekvapenie v živote však pripravil sám sebe. Uvidel vo dverách Martina, čo ho priviedlo do úžasu. Nestihol sa spamätať a rozzúrený Martin so šťavnatými nadávkami ho držal za krk a päsťou pravej ruky mu udeľoval tvrdé banícke údery do tváre. Už krvácal z nosa. V tom vbehla do spálne Božena a vidiac čo sa robí, priskočila k Martinovi a chytila mu oboma rukami pravú ruku. Poznajúc Martinovu silu, prosila ho, aby prestal Laca udierať v obave, že mu môže vážne ublížiť. On sa ale oboril na Boženu, aby sa pratala do kuchyne. Laco využil jeho nesústredenosť a podarilo sa mu vyšmyknúť z jeho zovretia. Vyskočil z postele. Martin ho schmatol a bosého v trenírkach vytlačil z domku na dvor. Dobitý Laco bosý trielil do svojho jednoizbového bytu. Dva dni ho nikto nevidel, lebo mal monokle pod očami a rozbitý nos. Pravdepodobne sa so všetkým zveril podnikovému riaditeľovi, ktorý jeho konanie odsúdil, ale ho poznal ako nadaného banského inžiniera, preto mu vybavil miesto technika na niektorom závode Spiša. Laco odišiel zo Šváboviec a mal poučenie na celý život. Potom už dodržiaval božie prikázanie „nepožiadaš manželku blížneho svojho“ a vo Švábovciach sa už nikdy neukázal.
Tento príbeh je pravdivý. Vyrozprával mi ho môj dobrý, už nebohý priateľ Ing. Jano Paulík, ktorý došiel na závod spolu s ostatnými spolužiakmi. Meno dotyčných osôb mi však neprezradil, preto mená v príbehu sú vymyslené. Neviem aký osud stihol manželov, ktorých som nazval Martin a Božena. Je to príbeh možno odsúdeniahodný, ale jedno je pravda, že „mladosť je pochabosť“. Často sme svedkami toho, že bláznivá láska mladých ľudí neraz dokáže poraziť zdravý rozum.
(POKRAČOVANIE)
Ing. Marian Slavkay






























Manganorudné bane, n. p. Kišovce-Švábovce zaznamenali v polovici šesťdesiatych rokoch minulého storočia významný rozvoj. Môžeme to pripísať prílevu mladého technického rozumu. Podnik získal viacerých mladých banských inžinierov, absolventov Baníckej fakulty. Spolu so staršími skúsenými inžiniermi vytvorili silný a technicky vyspelý pracovný kolektív,
Po zavŕšení štúdií na Lekárskej fakulte UK v Bratislave bol v rokoch 1960 – 1963 lekár v Rožňavskom Bystrom a Šenkviciach. Neskoršie pracoval ako redaktor vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ v Bratislave, od roku 1969 ako kultúrny atašé čs. veľvyslanectva v Indii. V roku 1970 sa stal šéfredaktorom Revue svetovej literatúry. Bol jedným z najosobitejších slovenských básnikov-konkretistov tzv. Trnavskej skupiny, ktorý do svojej poézie vnášal nové senzibilné videnie sveta a drsných faktov života. Vydal knižne niekoľko zbierok básní. Venoval sa aj prekladateľskej činnosti. Dalimír Hajko vydal v roku 1998 monografiu s názvom Ján Stacho s podtitulom Esej o básnikovi, ktorý chcel prečítať šifry bytia, obsahuje stručnú chronológiu života a diela a jeho bibliografiu. -MM-
Vysokoškolské štúdium ukončil na Janáčkovej akadémii múzických umení v Brne. Jedenásť rokov pôsobil v Štátnom divadle v Košiciach a od roku 1965 v Opere SND, kde bol súčasne aj dramaturgom a od roku 1972 šéfrežisérom. Často hosťoval hlavne v Banskej Bystrici a Košiciach. Veľkú pozornosť venoval uvádzaniu pôvodnej slovenskej hudobno-dramatickej tvorby. Bol po celý život predovšetkým režisérom vážneho operného repertoáru. Jeho umelecká práca sa vyznačovala štýlovou vytríbenosťou, ako aj svojským inšpirujúcim chápaním hudobného divadla ako žánru. V roku 1970 vydal knihu Giacomo Puccini. Od roku 1972 pedagogicky pôsobil na VŠMU v Bratislave. -MM-
Študoval na obchodnej škole v Dobšinej, ako nadaný ochotník sa dostal v roku 1951 do činoherného súboru Divadla Jonáša Záborského v Prešove a neskôr študoval súkromne spev, zdokonaľoval sa u významných operných spevákov a stal sa členom spevohry. Od roku 1959 bol sólista Štátnej opery DJGT v Banskej Bystrici. Venoval sa aj koncertnej činnosti. Ako sólista účinkoval v mnohých významných operách, vytvoril celý rad postáv, pričom sa najviac uplatnil v komických úlohách. Deti ocenili jeho postavu medveďa v opernej rozprávke Martin a slnko od slovenského skladateľa Tibora Freša, ktorú stvárnil v banskobystrickom súbore v roku 1975 i po dvadsiatich rokoch v obnovenej inscenácii v roku 1994. -MM-
Študoval v Dolnom Kubíne, na gymnáziu v Gemeri a na bratislavskom lýceu. V roku 1839 sa stal členom Ústavu reči a literatúry československej. V roku 1844 vykonal v Tisovci u evanjelického superintendanta Pavla Jozeffyho kandidátske skúšky. Potom vykonával funkciu vládneho adjunkta v Trstenej a správcu kancelárie župného súdu v Dolnom Kubíne. Literárnou činnosťou sa zaradil k popredným príslušníkom generácie štúrovcov. Písal historické povesti, balady na motívy ľudovej slovesnosti, príležitostnú kratšiu lyriku, gratulačné a kondolenčné verše, piesne a rečňovanky, pokúsil sa aj o dramatickú tvorbu. Prvé dve upravené strofy jeho básne Nad Tatrou sa blýska sú dnes slovenskou štátnou hymnou. V Dolnom Kubíne má pamätník, je po ňom pomenované slovenské gymnázium Janka Matúšku v Galante. Jeho 200. výročie narodenia si v roku 2021 pripomenulo aj vydanie 0 eur zberateľskej suvenírovej bankovky a striebornej mince v hodnote 10 eur. -MM-
Po štúdiách na gymnáziu v Rožňave a v Levoči navštevoval evanjelické lýceum v Bratislave, vyštudoval medicínu vo Viedni a v Pešti. V roku 1851 sa vrátil do rodnej Revúcej, kde pracoval ako mestský lekár a lekár Rimavsko-muránskej banskej spoločnosti. Jeho početné práce o Gemeri majú komplexný vlastivedný charakter. Skúmal v nich jednotlivé časti Gemera z hľadiska geografického i nerastopisného, občianskej i cirkevnej histórie, sledoval flóru i faunu, vývin priemyslu a obchodu, archeologické pamiatky, načrtol históriu každej osady, venoval sa gemerským hradom a iným pamiatkam, podal veľa údajov o baníctve a najmä o gemerskom železiarstve, zbieral ľudové rozprávky, v etnografických štúdiách popísal život, jazyk a zvyky gemerského ľudu. Je autorom prvej slovenskej vedecko-fantastickej prózy Hviezdoveda alebo Životopis Krutohlava. Na rodnom dome v Revúcej má osadenú pamätnú tabuľu. -MM-
Študovala v Revúcej, absolvovala krajčírske kurzy vo Viedni a v Prahe. V r. 1876 – 1884 žila v Tisovci, kde viedla krajčírske kurzy, ktoré viedla aj v Brezne, Blatnici, Martine a inde. Bola majiteľka krajčírskej dielne v Revúcej, potom žila v Iloku v Chorvátsku, naposledy vo Zvolene. Krajčírske kurzy dopĺňala vlasteneckou výchovou, zbierala ľudové kroje a výšivky. Počas pôsobenia v Tisovci bola ochotnícka herečka, bola činná aj v Slovenskom spevokole v Martine. Aktivistka slovenského národného a ženského hnutia, autorka autobiografických čŕt, cestopisných článkov a beletristických čŕt, ktoré uverejňovala v rôznych slovenských časopisoch, spolupracovala s M. Bodickým pri tvorbe monografie o S. Ormisovi, prekladala z chorváčtiny. Členka Živeny a Lipy, spoluzakladateľka Ústredného spolku čs. žien v Juhoslávii. -MM-
Študoval v Dobšinej, na gymnáziu v Rožňave a na ev. kolégiu v Prešove. Advokátsky praktikant a mestský úradník v Dobšinej, kde viedol aj archív mesta, námestník verejného notára v Rožňave. Venoval sa dejinám Gemera, jeho historické práce sa viažu na gemerskú župu, napr. monografický náčrt Dobšiná a Dobšinská ľadová jaskyňa v nemeckom jazyku z roku 1878, práca o dejinách baníctva a železiarstva v Dobšinej História baníctva a železiarskeho priemyslu v Dobšinej bola vydaná aj knižne. Spracoval dejiny mesta Rožňavy, ktoré uverejnil v roku 1885 pod názvom Život uhorského malomesta a i. Zbieral a uverejňoval aj ľudové porekadlá z okolia Dobšinej. -MM-
Pôsobila na divadelných, operných a operetných pódiách viacerých miest vtedajšieho Uhorska, najmä v Budapešti, ale aj vo Viedni. Stvárnila vyše sto hlavných úloh v divadelných hrách, vystúpila v 60 operetách, 10 operách. Svoje obecenstvo očarúvala nielen výnimočným talentom, ale aj pôvabnou krásou. Bola aj literárne činná, pravidelne prispievala besednicami do rôznych časopisov. V Rimavskej Sobote má postavený pomník a jej menom je pomenovaná kaviareň v hoteli Zlatý Býk v Rimavskej Sobote. V kaviarni sa tiež nachádzajú reprodukcie historických fotografií z jej života a vo vitríne kópie jej hereckého kostýmu a rekvizít. Miešaný spevácky zbor, ktorý pôsobí pri miestnej organizácií Csemadoku v Rimavskej Sobote nesie jej meno. -MM-
V roku 1782 založil továreň na spracovanie kože v Rožňave, kde sa ročne spracovalo okolo desaťtisíc koží. Manufaktúra stála v južnej časti mesta, aby severné vetry odvádzali preč nepríjemný zápach vznikajúci pri práci so surovou kožou. V budove bývalej manufaktúry na výrobu kože, tzv. Markova továreň, na Šafárikovej ulici č. 31 v Rožňave dnes sídli riaditeľstvo a historická expozícia Baníckeho múzea. Priečelie dvojpodlažnej klasicistickej budovy nad oknami jej prízemia zdobia zaujímavé reliéfy, znázorňujúce pracovné postupy pri spracovaní kože – skladanie surových koží, spracovanie a rezanie koží a alegória garbiarstva. Budova je významnou, jedinou pamiatkou na manufaktúrne obdobie priemyslu v Rožňave s jedinečnou štukovou výzdobou pracovného postupu spracovania kože v strednej Európe. -MM-
Študoval na gymnáziu v Banskej Štiavnici, filozofiu v Lipsku, Erlangene a Viedni. V rokoch 1864 – 1872 bol profesorom na slovenskom gymnáziu v Revúcej, kde učil nemčinu, slovenčinu, latinčinu, gréčtinu a náboženstvo. Bol zakladajúcim členom Nakladateľského spolku pre vydávanie slovenských kníh v Revúcej a zakladajúcim členom Matice slovenskej. V rokoch 1871 – 1878 bol učiteľom v Liptovskom Mikuláši. Prispieval do novín a časopisov vlasteneckými básňami a článkami, v rukopise zanechal učebnicu náboženstva pre gymnáziá. -MM-
Študoval na gymnáziu v Bratislave, Šoproni a v Revúcej, kde maturoval. Po absolvovaní štúdia medicíny vo Viedni pôsobil vo Viedni a Bosne, v roku 1886 odišiel do USA, kde sa usadil v Clevelande ako zubný lekár. Zapojil sa tam do kultúrneho života slovenských vysťahovalcov. Založil a viedol spevokol Kriváň, harmonizoval a upravoval ľudové piesne, tlačou vydal zbierku 200 slovenských ľudových piesní v úprave pre klavír. Zložil prvé slovenské operety: Obšitošova dcéra, Bohatieri veselej družiny, Astrea, V cigánskom tábore. Zložil operu Rhea Sylvia a skladbu pre klavír Slovenská rapsódia. Autor hymny amerických Slovákov – Amerika zem veliká na text Štefana Furdeka. Jeho diela boli predvedené na Slovensku v Bratislave v roku 1925, v Leviciach v roku 1932 a v Ilave v roku 1935. V roku 1985 vydal Ivan Mačák v Matici slovenskej v Martine publikáciu Miloslav Francisci 1854 – 1926, ktorá obsahuje 7 strán textu a súbor 15 vyobrazení vo voľných listoch. -MM-