nedeľa, 25 december 2016 10:47

Marian Slavkay: Ako sa rodili krtkovia - Nový haviar vo Františke (23)

Napísal(a) Marian Slavkay
Ohodnotiť túto položku
(0 hlasov)

V polovici októbra odišla staršia dvojica z rúbania. Lekári mali podozrenie, že majú záprach pľúc, preto ích musel vedúci preložiť na bezprašné pracovisko. Ráno pri zadeľovaní predák podotkol, že dobre by bolo zohnať dobrého haviara. Olda povedal, že ja som vyučenec, viem robiť aj budovať, aby mne zabezpečil šlepra. Skôr zoženie šlepra, ako haviara. Na druhý deň ráno priviedol do rúbania vysokého chlapca s dlhými rukami,

že bude robiť so mnou. Volal sa Venca Mika. Pochádzal z Brna. Mestské decko, vyučený holič - kaderník. No nazdar, pomyslel som si. To bude robota ako s tými chlapcami vo vojenskej stene. Po druhej stránke som ho chápal. Prišiel z vojenčiny na brigádu, zarobiť si nejaké korunky. Takmer každý chlapec, ktorý prišiel po vojenčine domov, si potreboval kúpiť nové šaty, topánky a ostatné oblečenie. Aj v mojom rozhodovaní to bol tiež jeden z dôvodov prihlásiť sa na túto brigádu. Vedel som, že bude zo začiatku veľmi ťažké s takým nováčikom pracovať. Bol som presvedčený, že Venca o lopate vedel niečo iba ak z náučného slovníka. Doplazili sme sa na náš vyznačený úsek. Vysvetlil som mu, v čom spočíva naša úloha v prekopávaní steny. Ukázal som mu, ako si má kľaknúť a hádzať uhlie do žľabov. Bože môj, keď si ten dlhý chlap kľakol v nízkej stene, ohnutý mal hlavu takmer na kolenách. Tak to nepôjde. Ukázal som mu iný spôsob. Ľahnúť si na bok tvárou smerom k stene a lopatou hádzať uhlie ponad hlavu do žľabov. Začali sme kopať. Nebolo ťažké naberať na lopatu uhlie, lebo sa samo zosúvalo dolu úklonom. Zo začiatku sa mu lopata zachytávala o stojky, niekedy buchol s ňou aj do stropu. Zanedlho však našiel spôsob hádzania. Horšie bolo, že mal slabú telesnú kondíciu. Po dvoch hodinách už začal jeho výkon klesať a v polovici smeny už nevládal ani rozprávať. Nechal som ho trochu odpočívať a sám som zbíjal aj hádzal uhlie zo zuba. Takmer počas desiatich dní sme sa takto trápili. Stávalo sa, že prestal hádzať, spotené vlasy mu viseli spod prilby do očí. Povedal mi trhane: „Mariane i když mně zabiješ, já už nevládzu.“ Stále som ho povzbudzoval, že už lepšie hádže ako včera. Už som uvažoval, že poviem Aronovi, aby ma dal radšej za šlepra naspäť k Oldovi, ako by som mal robiť s takým pomocníkom. Každý deň už ostatní chlapi mali prekopané a liezli dolu rúbaním, pokiaľ my sme mali prekopať ešte dvojmetrovú kozu. Zvykom bolo vysmievať babrošov. Keď sa plazili vedľa nás, tak si zgustli: „Kurva, synci, nevlázete, nebo se vám nechce?“, alebo: „Kurva, synci, co to vy vlastne děláte, vy kopete, nebo murujete tú stěnu?“ a pritom sa smiali. Mnoho všelijakých posmeškov majú „havíři“ v rezerve. Asi si to pamätali ako ich podpichovali, keď oni boli začínajúci haviari. Možno tiež vtedy nestíhali prekopať úsek načas, tak ako ostatní. Asi tretí týždeň som začal pozorovať, že čas na prekopanie nášho úseku sa skracuje. Potom, keď prechádzali ostatní haviari okolo nás, už neboli takí „štipľaví“ ako predtým, lebo už sme odkladali náradie a stáčali hadicu. Už iba vykríkli, aby sme sa nemotali a ponáhľali sa k šachte, lebo nestihneme jazdu mužstva. Zo srandy som zakričal, že my sme už dááávno prekopali, len nevieme rozmotať hadicu. Tak to skončilo iba obojstraným smiechom. Dostali sme výplatu. Venca ešte nebral. Ako riadny haviar som zobral svojho šlepra na večeru do neďalekej malej reštaurácie U Krúpy. Bola blízko Výstavní ulice. Mali tam špecialitu „námornícke mäso, opekané zemiaky s tatárskou omáčkou“. K pitiu som objednal sedmičku Tokaj Furmint. Bolo to vynikajúce víno, ktoré nás rozohrialo. Po druhej fľaši som už sedel iba vo funkcii poslucháča. Venco sa rozhovoril ako farár na kázni. Hlavná téma bola naša práca v rúbaní. On bol sám zo seba nadšený, prvé dni chcel ujsť domov. Že dokáže prekonať sám seba, neveril. Teraz sa tešil, že keď pôjde domov, tak bude otcovi vyprávať, že on dokáže rezať drevo, za šichtu vyhádzať toľko uhlia, že sa to nezmestí ani na dve nákladné autá, a to všetko po ležiačky v nízkej stene. Vie, že otec mu to neuverí. Počúval som ho a veril som, že príde čas, keď budeme rovnocenná partia s ostatnými. Chápal som, že pri strihaní vlasov mu svaly nenarástli, ale bol športovec, mal šľachovitú postavu a každým dňom sa zoceľoval. Hlavným jeho motorom bolo to, že chcel. V práci to začínal dokazovať. To som si na ňom veľmi cenil. Druhý deň sme ležali v našom zube a čakali na drevo. Venco začal rozprávať o včerajšom výbornom posedení U Krúpy. Musel som ho zahriaknuť, aby bol ticho, lebo keď neprekopeme načas, tak chlapi nás vysmejú, že iba v reštaurácii sme chlapi. Venco vyhlásil, že dnes to prekopeme načas. Myslel som, že jeho silácke reči sú pozostatky večerného vína. Čuduj sa svete!!! Nechcelo sa mi veriť. Venco hádzal ako dobre namazaný stroj, že som mal čo robiť, aby som mu stačil zbíjať. O jednej sme už čistili a odkladali náradie a o pol druhej sme kráčali k šachte. Od tohto dňa sme sa stali rovnocenou osádkou vo Františke, a to už bolo niečo.

(POKRAČUJEME)

Marian Slavkay

Čítať 3345 krát Naposledy zmenené nedeľa, 25 december 2016 14:42

Napíšte komentár

Presvedčte sa prosím, že ste vložili všetky požadované informácie označené hviezdičkou (*) . HTML kód nie je povolený.