utorok, 21 máj 2013 10:07

Stručné dejiny ťažby ložísk nerastných surovín v Gemeri (4) Doporučený

Napísal(a) Ing. Mikuláš Rozložník
Ohodnotiť túto položku
(3 hlasov)

Ložiská železných rúd v okolí Železníka

Baníctvo v Železníku a okolitých lokalitách sa pokladá za najstaršie v Gemeri. Jeho začiatok možno stanoviť do prastarých dôb, bez bližšieho označenia času.
Prvé písomné údaje pochádzajú z roku 1435, kedy bane v Železníku patrili k hámrom muránskeho panstva. Na základe záverov odbornej 

komisie z roku 1550, možno usúdiť, že už vtedy bola vrchná časť ložiska otvorená na mnohých miestach. Bane v Železníku a neďalekom Rákoši v 16. storočí zásobovali železnou rudou výrobcov železa v muránskom údolí. Majiteľmi baní v tom čase boli majitelia hámrov v muránskej a rimavskej doline – kráľovská komora a zemepáni. V roku 1737 rudy zo Železníka spracovávala štátna vysoká pec v Tisovci. Štát tu vlastnil aj banskú prevádzku. V roku 1780 bolo v banských poliach eráru v okolí Železníka už viacej banských diel, predovšetkým šácht.
Koncom 18. storočia tu vlastnil bane aj gróf Koháry, ktoré od roku 1882 až 1883 prešli do majetku kniežaťa Coburga. Ďalším významným podnikateľom od roku 1864 bolo železiarske ťažiarstvo Heinzelmann. Vlastníkom väčšiny banského majetku a súčasne najväčším podnikateľom sa od roku 1881 stala Rimavskomuránska šalgótarjánska železiarska účastinárska spoločnosť.
Na jednom ložisku po dlhé stáročia pracovalo viacej podnikateľov, čo okrem nesystematického dobývania bolo príčinou aj mnohých majetkoprávnych sporov a prekážok v prevádzke. Pracovalo sa zariadeniami a technológiou na nízkej úrovni. Produkty prepravovali povozmi, s tým spojené náklady však často prevyšovali výrobné náklady. Ťažbu zvyšovali zakladaním veľkého počtu malých úvodných diel, hlavne plytkých šácht.
K zmene došlo od polovice 19. storočia, kedy sa začínajú formovať väčšie podnikateľské celky. Od uvedeného obdobia dochádza k razeniu dlhých banských diel, na ktorých koncentrovali dopravu rúbaniny. Už pred rokom 1863 bola razená štôlňa Ladislav, neskôr až do roku 1899 začali raziť Šrobárovu štôlňu, Hornosirkovskú a Dolnosirkovskú štôlňu a dedičnú štôlňu Alžbeta. Pred štôlňou Ladislav bola v roku 1891 postavená aj prvá pražiareň. Od roku 1869 zaviedli pravidelné dobývanie so základkou. V roku 1870 v dedičnej štôlni Ladislav zaviedli do používania koľajnicovú dopravu. Prvú lanovú dráhu dala postaviť Rimavskomuránska šalgótarjánska spoločnosť v roku 1884 medzi Železníkom a Likierom. Svojou dĺžkou 13,9 km a kapacitou predstavovala svojho času priekopnícke dielo v uhorskom baníctve. Bola poháňaná parou, neskôr od roku 1936 elektrinou. Druhú lanovku postavil v roku 1898 Heinzelmann medzi Železníkom a Chyžnou Vodou o dĺžke 6,3 km. Ďalšiu lanovku vybudovali v rokoch 1900 – 1902 štátne bane medzi Železníkom a Tisovcom o dĺžke 15,2 km. V roku 1901 premiestnili pražiareň od štôlne Ladislav do Sirku, kde bola preložená aj nakladacia stanica lanovky. Súčasne tu bola aj konečná stanica úzkorozchodnej železnice z Rákošskej Bane. Pre urýchlenie otvárkových a prípravných prác, začali od roku 1905 používať mechanické vŕtanie. V sústave banských diel dosiahli veľkého rozšírenia brzdové šachty. Prieskum vývrtmi na jadro z povrchu prvýkrát použili v roku 1909 v banských poliach ťažiarstva Heinzelmann. V baniach tohto ťažiarstva sa pri doprave používali uhorské vozíky až do roku 1910. V roku 1913 zaviedli do používania benzínové lokomotívy, ložisko pod úrovňou Šrobárovej štôlne otvorili slepou šachtou a postavili mechanickú triediareň limonitových rúd. V roku 1914 postavili pri štôlni Alžbeta kompresorovňu. Železné rudy, získavané v erárnych baniach, sa do roku 1923 pražili pri vysokej peci v Tisovci, kedy postavili pražiace pece pri ústí uvedenej štôlne.
Výstavba vysokých pecí v Likieri v rokoch 1882 – 1884 znamenala prudký rozvoj ťažby v baniach Rimavskomuránskej šalgótarjánskej spoločnosti, pretože sa tieto stali trvalým odberateľom vyťažených železných rúd. Po ich likvidácii v roku 1921, vznikli ťažkosti pri zabezpečovaní odbytu rúd, následkom čoho bol aj úpadok baní. Pretože v roku 1903 vyradili z prevádzky nehospodárnu vysokú pec v Červeňanoch, stratili odbytové možnosti aj bane kniežaťa Coburga, v ktorých od uvedenej doby prestávajú ťažiť. Vzrast ťažby v baniach ťažiarstva Heinzelmann nastal po znížení nákladov na prepravu po postavení lanovky do Chyžnej Vody. Zastavením prevádzky vysokých pecí v Chyžnej Vode v roku 1929, zanikli odbytové možnosti a ťažbu prakticky zastavili. Ťažba v štátnych baniach v závislosti na prevádzke vysokej pece v Tisovci, kde rudy dodávali, bola viac – menej plynulá.
Po roku 1946, keď boli banské prevádzky včlenené ako závod do podniku železorudných baní, sa v rokoch 1949 – 1950 začalo s výstavbou bane a povrchu vo dvoch etapách. Bola zameraná na výstavbu banskej časti, na výstavbu úpravárenských, pomocných a doplnkových zariadení. V rámci výstavby bane sa rekonštruovali a vystavali horizontálne a vertikálne banské diela s príslušným vybavením, náraziská, remízy, vetranie, odvodnenie, sklady trhavín, rozšírenie kompresorovne, rozvod stlačeného vzduchu a elektrickej energie, slaboprúdové zariadenia, elektrifikácia banskej dopravy a rozvod priemyselnej vody. Na povrchu sa okrem iného vystavali zásobníky a drviareň rúd, pražiace pece typu Ignis s príslušenstvom, lanovka, manipulačné zariadenie s rudou a iné. Výstavba bola uskutočnená v rokoch 1950 – 1961. Ťažba a výroba bola najvyššia v roku 1958. Praženie surovej rudy bolo ukončené v roku 1960, ťažba rudy bola ukončená v roku 1964. Pre vyčerpanie ložiska a neefektívnosť ďalšej exploatácie, došlo postupne v rokoch 1964 – 1966 k zrušeniu a likvidácii závodu.

Ložiská železných rúd v okolí Rákoša

Začiatky baníctva v území presne nepoznáme. Niektorí autori pokladajú baníctvo v tejto oblasti za staršie ako v Železníku, pričom vychádzajú z predpokladu, že veľmi kvalitné rudy vyskytujúce sa tu blízko povrchu sa dali zužitkovať aj tým najprimitívnejším spôsobom.
Prvý údaj pochádza z roku 1435, kedy bane na okolí patrili k hámrom muránskeho panstva. Podľa listiny z roku 1578, sa v obciach Rákoš a Nandraž, nachádzali pece na výrobu železa, ktoré zrejme boli zásobované rudou z tamojších ložísk. Konkrétnejšie údaje pochádzajú z rokov 1783 a 1787, kedy udelili súkromným podnikateľom banské oprávnenia. Títo sa v roku 1802 združili do ťažiarstva, a to hlavne z núdze, vyvolanej ťažkosťami pri odvodňovaní baní. V nasledujúcich rokoch vzniklo viacej ťažiarstiev.
Prvé úvodné horizontálne dielo – dedičnú štôlňu Ladislav, začali raziť v roku 1803. Táto plnila svoj účel až do roku 1855, kedy začali s razením novej, nižšie položenej dedičnej štôlne Jozef, ktorá v roku 1867 dosiahla ložisko. V roku 1867 zaviedli v štôlni Ladislav koľajovú dopravu. Rimavskomuránska šalgótarjánska účastinárska spoločnosť nadobudla v roku 1892 prevažnú časť banského majetku. Menšia časť zostala vo vlastníctve ťažiarstva Heinzelmann.
Spoločnosť doplnila svoje banské oprávnenia novými údelmi a začala výstavbu v tom čase najmodernejšieho banského závodu v Gemeri. Na preskúmanie hlbinného pokračovania ložiska, začali koncom roka 1891 používať nárazovú vrtnú súpravu. Hĺbka vrtu dosiahla 217,6 m, čím a tento stal prvým hlbokým prieskumným vrtom nielen v Gemeri, ale aj v celom uhorskom rudnom baníctve. Na základe jeho kladného výsledku bola hĺbená hlavná ťažná šachta a uskutočnená výstavba závodu. Pri dobývaní zaviedli v roku 1892 do používania výstupkovú smernú a priečnu dobývaciu metódu s plnou základkou. V tom istom období zaviedli na poruboch visutú dopravu, ktorá na svoju dobu predstavovala unikát v rudnom baníctve Gemera. V rokoch 1893 – 1894 postavili najprv ťažné zariadenie, kotolňu, dielne a ďalšie prevádzkové objekty a potom začali hĺbiť hlavnú ťažnú šachtu. Súčasne vystavali úzkokoľajnú železnicu medzi Rákošskou Baňou a Sirkom o dĺžke 4 km. Zo začiatku tu používali konskú trakciu, od roku 1895 používali parnú lokomotívu. Základnou pohonnou energiou od začiatku výstavby závodu bola para. Parnou energiou bol priamo poháňaný ťažný stroj a čerpacie zariadenie. Okrem toho táto slúžila aj na výrobu elektrickej energie pre ďalšie prevádzkové účely. V rokoch 1896 – 1899 prehĺbili šachtu na konečnú hĺbku 309 m a postavili ťažné zariadenie, pozostávajúce z dvojbubnového, kompoudného parného stroja. Takto zabezpečili otvárkové, sledné a prípravné práce na jednotlivých obzoroch, ako aj plynulosť ťažby. Energetické zariadenie rozšírili v roku 1899, a to výstavbou parného stroja a generátora na výrobu elektrickej energie na pohon vŕtacích strojov, ktoré zároveň zaviedli do používania. Vyťaženú rúbaninu bez úpravy dopravovali do Sirku na praženie.
Prevažná časť ložiska sa nachádzala pod úrovňou údolia, čo vždy spôsobovalo sťažené prevádzkové podmienky. Neúmerné náklady na odvodňovanie, strata odbytových možností a kríza v železorudnom baníctve, mali za následok zastavenie prevádzky v roku 1922, čím došlo k zatopeniu hĺbkových obzorov. V roku 1925 zriadili, v prevádzkových objektoch, ústredné mechanické dielne pre slovenské závody spoločnosti. V období druhej svetovej vojny, pripravili odvodnenie bane, avšak k realizácii došlo až po roku 1945. V roku 1957 dali bane znovu do prevádzky, ale pre veľký a neriešiteľný príval banských vôd, boli koncom roka 1963 definitívne likvidované.

(POKRAČOVANIE)

Ing. Mikuláš Rozložník

 

Čítať 2793 krát Naposledy zmenené streda, 21 október 2015 10:50

Napíšte komentár

Presvedčte sa prosím, že ste vložili všetky požadované informácie označené hviezdičkou (*) . HTML kód nie je povolený.