nedeľa, 22 máj 2016 11:05

Veľký banícky sviatok v Dobšinej bol na Turíce

Napísal(a) Ing. Marian Slavkay
Ohodnotiť túto položku
(0 hlasov)

Do dobšinského závodu GŽB som nastúpil v roku 1954 za banského revírnika na úsek Dedičná štôlňa. Býval som u pani Štemplovej, ktorú som volal familiarne „Ilonka néni“. Blížili sa Turíčne sviatky. Ilonka néni mi rozprávala, že to je v Dobšinej najväčší banícky sviatok. O tejto tradícii som nič nevedel. Vedel som iba o sviatkoch, ako Banícky deň, Barbora a v Čechách niekde oslavovali Klementa. Týždeň pred Turícami prišli za mnou do kancelárie dvaja starší baníci, ktorí ma pozvali na oslavy. Vyberali po 50 Kčs na prípravu slávnosti.

Mal som prísť o pol deviatej v nedeľu do dvora baníka Čelára, kde budú pripravené pre všetkých raňajky. V  slávnostnú nedeľu ma Ilonka néni vyobliekala. Vyžehlila mi nohavice, bielu košeľu a kravatu. Taký vyparádený som sa vybral do domu Čelára, ktorý býval iba niečo vyššie, nad domom pani Štemplovej. Keď som vošiel do brány, uvidel som v strede dvora poukladané stoly v dĺžke asi 20 metrov, čiže tvorili jeden obrovský dlhý stôl. Boli prikryté bielymi obrusmi. Po obidvoch stranách boli stoličky a pred každou na stole bol štamperlík, pohár na pivo alebo malinovku a tanierik na raňajky. Za vrchstolom sedeli traja najstarší baníci v baníckych uniformách. Ak si dobre pamätám, boli to Lach, Matajzel a domáci Čelár. Pri nich na boku som uvidel vedúceho úseku Fera Stana, hlavného inžiniera Ing. Rozložníka a oproti nim sedel Janko Neubauer, vedúci úseku Július. Ako pomocníci a usporiadatelia boli šiesti mladí baníci v baníckych uniformách. Medzi nimi boli Jožo Hutník, Jano Antóny, ktorého volali Hona a Pamula. Ostatných si už nepamätám. Pri bráne sa ma ujali a odprevadili ma k stolu.

Usadili ma k môjmu vedúcemu. Pozdravil som sa so spolusediacimi. Za malú chvíľu boli všetky miesta zaplnené. Slávnosť otvoril Lach báči, ktorý všetkých privítal, niečo povedal o tradícii tohto sviatku a poprosil vedúceho Stana o príhovor k prítomným. Ten poprial baníkom veľa šťastia v práci aj v rodine. Potom sa prihovoril k baníkom aj Janko Neubauer a hlavný inžinier. Po prejavoch začali mládenci v uniformách nalievať štamperlíky, podľa toho, kto čo pil, ostrú alebo sladkú. Po tomto prípitku začali nosiť vo veľkých hrncoch pariace sa spišské párky, a to poriadne porcie. Po výdatných raňajkách traja chlapi stredného veku, v uniformách, zobrali tam pripravené zástavy,  jednu banícku a dve kostolné a vyšli na cestu. My  sme sa za nimi zoradili do sprievodu a spolu s dychovkou vykročili ku kostolu, aby sme sa zúčastnili slávnostnej svätej omše na počesť nášho baníckeho sviatku. Kostol bol plný do posledného miesta. Na bohoslužbách boli prítomní aj ostatní občania, hoci nepracovali v baniach. V tom čase obyvatelia Dobšinej brali baníctvo ako nedeliteľnú súčasť mesta. Po omši sme sa v takom istom pochodovom útvare pobrali znovu do Čelárovho domu na slávnostný obed. Pri vstupe na dvor sme ucítili vôňu výborného gulášu. Zaujali sme každý svoje miesto a po prípitku začali mládenci v uniformách nosiť v hrncoch guláš, z ktorých kuchárky naberali každému do pripravených tanierov. S chuťou sme jedli výborný guláš s čerstvým chlebom. Po výdatnom obede bolo podávané chladené pivo z pivnice. Mládenci v uniformách chodili okolo stola a každému nalievali do štamperlíka podľa toho kto si čo prial. Zavládla dobrá nálada a rozprúdil sa rozhovor, v ktorom prevládala banícka problematika. Okolo pol tretej starý Lach báči stretnutie ukončil s tým, že večer o šiestej sa začne v Hajme (kultúrný dom) banícka zábava, na ktorú máme všetci prísť. Hudba zahrala banícku hymnu a rozišli sme sa domov, ja už trochu rozjarený. Ilonka néni tam na mňa netrpezlivo čakala. Musel som jej dopodrobna porozprávať ako celá slávnosť prebiehala. Potom mi kázala preobliecť sa, ľahnúť si a trochu pospať, lebo večer musím byť na baníckej zábave čerstvý. Poslúchol som ju a trochu som si pospal. Večer ma zobudila. Už som mal pripravenú novú košeľu aj s inou pestrejšou kravatou. Musím priznať, že Ilonka néni sa o mňa starala ako o vlastného syna. Dobre poznala zvyky na baníckej zábave.

Urobila mi inštruktáž ako sa mám zachovať pri baníckom ceremoniáli, ktorý bol súčasťou zábavy. Povedala mi, že ma zoberú na prijímanie do baníckeho stavu. Tento ceremoniál pozostával z toho, že nováčika odvedú, prevalia na banícku ládu (bruderláda) a na zadok mu dajú tri údery baníckou lopatou. Keď vstanem, aby som sa nezabudol za to poďakovať, lebo keď nepoďakujem dajú mi tri po zadku znovu. Takto poučený, vyparádený som sa pobral do Hajmu na zábavu. Prišiel som okolo pol siedmej. Zábava už bola v plnom prúde. Vedúci mi kýval od stola, že mi drží miesto. Sedeli tam spolu s manželkou a so staršími baníkmi. Chvíľu sme posedeli a keď začala hudba hrať, popýtal som zo slušnosti vedúceho manželku do tanca. Potom sme sedeli a rozprávali sa.
Spolusediaci na mňa stále naliehali, aby som išiel tancovať s nejakým dievčaťom, ktorých tam bolo neúrekom. Potom som sa osmelil a išiel tancovať. Zábava bola výborná, ale som cítil, že všetci baníci ma sledujú,  často sa mi prihovárali, že ako sa mi tie oslavy páčia. Okolo desiatej to začalo.
Mládenci v uniformách zobrali z kola tancujúci pár a odviedli ho k baníckej láde. Chlapa povalili na ládu a drevenou lopatou mu dali tri po zadku. Pri každom údere mu niečo povedali. Keď prišiel rad aj na mňa, práve som tancoval s takým jedným pekným dievčatkom. Odšikovali ma aj s tanečnicou k láde. Povalili ma na ňu, ešte mi aj vyhrnuli kabát a začali pripovedať: „Aby ste merali tak štolvanty (chodby), žeby bulo furt vecej metroch, jak je norma,“ báác po zadku. „Ked robite uzavierku zastrúhajte tužku na tenko, žeby se do tých okienkoch na obálke vecej korunky vejšly,“ báác po zadku. „Aby ste nám menšie normy dával a vyše percenta počítal,“ posledný báác po zadku. Zdvihol som sa z lády a poďakoval slovami: „Ďakujem Vám baníci, budem sa Vašimi radami riadiť.“ Ostali trochu zarazení, pretože okolo lády stálo už dosť početné obecenstvo, ktoré  očakávalo, že ma budú biť po zadku znovu. Neostávalo im nič iné, len posunúť predomňa tanier, na ktorý som dal už pripravenú desaťkorunáčku a naliali mi výbornú griotku do pohára väčšieho ako poldeci. Mojej tanečnici naliali štamperlík.

Po ceremónii sme sa s dievčaťom odtiahli trochu nabok a prizerali sme sa ako uniformovaní mládenci vedú nášho závodného doktora Líšku. Pán doktor nám predviedol pekné divadlo. Keď dostal lopatou tri po zadku, nepoďakoval, vyskočil, chmatol pohár s pálenkou a šup do seba. Znovu mu prikladali a on znovu nepoďakoval, vyskočil a vypil pálenku. Z obecenstva mu našepkávali, že má poďakovať. Po tretej „výplate“ poďakoval, vypil pálenku a dal desať korún na tanier. Čelár, ktorý mal výkonnú moc vyplácať s lopatou, povedal doktorovi, že mal poďakovať po prvom raze. Pán doktor mu odpovedal svojsky: „Od troch po riti ešte nikto neumrel a ja za desať korún som mal tri dobré griotky.“ Celá sála sa na tomto podarenom vystúpení MUDr. Líšku dobre pobavila. Bol to veľmi dobrý človek a v Dobšinej veľmi obľúbený. Na tejto zábave sa výborne bavil, lebo sa medzi baníkmi cítil veľmi dobre. O jednej po polnoci sa začali ľudia rozchádzať. Ráno niektorí museli ísť do práce. My na bani sme to zariadili tak, že sme mali odpoludňajšiu smenu, aby sa každý mohol dobre vyspať. Potom pri fáraní na pracoviskách ešte boli nejaké dozvuky, keď chlapi ma podpichovali, či si pamätám čo mi bolo uložené pri prijímaní do dobšinského baníckeho stavu. Boli sem-tam nejaké reči okolo vydarených osláv, ale o niekoľko dní nové problémy na bani zatlačili tieto spomienky do úzadia.
Ing. Marian Slavkay

 

Čítať 2958 krát Naposledy zmenené nedeľa, 22 máj 2016 11:21

Napíšte komentár

Presvedčte sa prosím, že ste vložili všetky požadované informácie označené hviezdičkou (*) . HTML kód nie je povolený.