Rožňavské Bystré - história obce
(výňatok z internetu)

Prvá písomná zmienka o obci pochádza z konca 13. storočia. Obec sa nazývala Bystró, Bystrá a od roku 1927 „Rožňavské Bystré“. Pomenovanie je podľa potoka, ktorý dedinou preteká a podľa polohy dediny v blízkosti mesta Rožňava. Leží medzi vrchmi Plešiveckej planiny, Mnícha, Prídela a Tureckej. Obyvateľstvo sa zaoberalo roľníctvom, chovom oviec, ťažbou dreva, uhliarstvom a baníctvom. Podľa výskytu mien v obci môžeme predpokladať, že v obci žili Slováci, Česi, Maďari, Rusi a Juhoslovania. Počas 1. svetovej vojny bola v dedine bieda a hlad. V roku 1919 obec vyhorela. Obyvatelia obce sa zomkli a obec obnovili. Súdržnosť medzi ľuďmi je až dodnes hlavným znakom obyvateľov Rožňavského Bystrého.
Druhá svetová vojna doniesla pre obec ťažký údel tým, že po Viedenskej arbitráži v roku 1938 Rožňava a okolie pripadli Maďarsku. V roku 1939 vznikol Slovenský štát. Hranica medzi Slovenskom a Maďarskom prechádzala na zatáčke pred odbočkou cesty do Rakovnice. Bola tam vystavaná colnica, v ktorej slúžili pohraniční financi. Rakovnica a Rožňavské Bystré sa stali pohraničnými obcami. Najmä pre obyvateľov Bystrého sa zhoršila situácia, pretože stratili aj prístup k nákupu spotrebného tovaru a základných potravín v rožňavských obchodoch. Najbližšie slovenské mestá sa stali Štítnik, Slavošovce a Dobšiná, ktoré však tiež stratili prístup k dovozu výrobkov pre obyvateľstvo do svojich obchodov. Preto slovenská vláda riešila výstavbu železničnej trate, ktorá však nikdy nebola dokončená.
Pre Rožňavské Bystré a blízke obce Rakovnica a Honce malo veľký význam baníctvo. Okolo roku 1800 boli v severnej časti chotára objavené bohaté náleziská kvalitných železných rúd. Významné bane boli na hornom konci v Bystrom a na veľkom ložisku Mních. Veľa rodín našlo obživu prácou v baniach. Ťažba rúd v bystranskej bani trvala až do roku 1982, keď 1. marca pre nerentabilnosť bola ťažba zastavená. V bani Mních sa ťažilo až do roku 1991. Tak sa ukončila tradícia baníctva v tejto oblasti. Veľa bývalých baníkov si muselo hľadať zamestnanie v inom odbore. V rožňavskom okrese v dnešných časoch je nedostatok pracovných miest. Zanikli bane, továrne, stavebné firmy, pekárne, mraziarne aj chýrna „Rožňavská mliekareň“ a zhruba všetky podniky, v ktorých pracovali ľudia z celého okresu. Preto dnes okres patrí medzi okresy s vysokým percentom nezamestnaných.
Rodina Jána Beláka z Rožňavského Bystrého
Táto kapitola bude pripadať čitateľom ako výpis z rodinnej kroniky, ale založenie rodiny Jána Beláka bolo prepletené s rôznymi miestami aj s ľuďmi, čo vyžaduje náročné opísanie týchto udalostí. V tomto opise budem používať mená členov rodiny tak, ako sme ich stále aj v spomienkach volali.
Môjho uja Jána Beláka som poznal iba z rozprávania našej mamy a videl som ho na fotkách, ktoré sme dostávali v listoch od rodiny Belákovej. Ujo sa narodil v Rožňavskom Bystrom 23.6.1883. Po ukončení základnej školy študoval v rokoch 1894-1902 na evanjelickom gymnáziu v Rožňave, kde maturoval. Gymnázium v Rožňave malo veľmi dobré meno vo vtedajšom Uhorsku. Vyštudovali tu slávni Slováci-národovci: historik Július Botto, politik a buditeľ Michal Miloslav Hodža, historik a jazykovedec Pavol Jozef Šafárik, spisovateľ Pavol Dobšinský, básnik Samo Chalupka a ďalší. Po maturite študoval na Učiteľskej akadémii (nevieme kde) a v roku 1906 nastúpil za učiteľa v Hornej Lehote pri Podbrezovej. Neskôr sa stal riaditeľom školy.
Horná Lehota

V čase príchodu uja Beláka do Hornej Lehoty bol evanjelickým farárom náš starý otec Daniel Kováč s rozvetvenou rodinou. Mali deväť detí. Najstaršia dcéra Daniela Kováča Margita mala v tom čase 16 rokov. Študovala na Vyššej dievčenskej škole v Banskej Bystrici. Fešný mladý učiteľ Ján Belák sa zaľúbil do našej tety Margity, ktorá mu jeho lásku opätovala. V roku 1908 dosiahla teta Margita osemnásť rokov a vydala sa za uja Beláka. Šťastný manželský pár vtedy netušil aký osud ich očakáva. Už v krátkom čase im život priniesol veľa zármutku, lebo mladá matka stratila tri maloleté deti.
Janko zomrel ako dvojmesačný, Vilko ako trojmesačný. Dcérka Margitka ako trojročná ochorela na infekčnú žltačku, ktorej chorobe podľahla. V tom čase boli veľmi rozšírené detské choroby ako šarlach, mumps, osýpky, španielska chrípka a iné. Úmrtia detí boli časté, lebo ani lekárska veda, ani prevencia (očkovanie), ani účinnosť vtedajších liekov neboli na dnešnej úrovni. Preto tieto choroby stínali životy maličkých detí. V roku 1912 sa im narodilo silné zdravé dieťatko, dcérka Magda. Mali z nej veľkú radosť. Po krátkom čase ich zasiahol ďalší úder osudu. V roku 1914 vypukla svetová vojna. Ujo Belák musel narukovať a teta sama s dcérkou Magdou museli prežívať ťažké vojnové roky. Ujo bol v ruskom zajatí a domov sa vrátil až v roku 1919. Po jeho návrate sa im narodili ešte dvaja chlapci, Paľko (11.1.1920) a Janko (13.6.1923). Deti rástli ako z vody a obdobie ich dospievania môžeme považovať za najšťastnejšie obdobie v celom živote rodiny Jána Beláka.
Ujo aj teta Belákovci učili na základnej škole v Hornej Lehote. Teta Margita učila žiakov prvého až tretieho ročníka a ujo žiakov vyšších tried. Celý svoj aktívny život si pravidelne ukladali z mesačného platu určitú sumu do banky. Pred odchodom do dôchodku sa ujo dohodol so stavebnou firmou z Rožňavy na vypracovaní stavebného projektu rodinného domu a realizovanie jeho výstavby v Rožňavskom Bystrom. Dom bol vystavaný na pozemku, ktorý vlastnila rodina uja Jána Beláka. Stavebnú firmu splnomocnil na čerpanie potrebnej sumy na materiál a stavebné práce z jeho konta v banke. Po dosiahnutí dôchodkového veku sa rodina Jána Beláka v roku 1941 presťahovala z Hornej Lehoty do Rožňavského Bystrého do novopostavaného domu. Celá rodina bola v novom domove veľmi šťastná. Splnil sa im celoživotný sen.
Deti Margity a Jána Beláka

Magda Beláková-Kalická. Celý život ju rodina nazývala „Ducka“. Základné vzdelanie nadobudla v Ľudovej škole v Hornej Lehote. Bola nadaná, preto po ukončení piateho ročníka pokračovala v štúdiu na Gymnáziu v Banskej Bystrici. Po maturite pokračovala v štúdiu na pedagogickej škole a stala sa z nej kvalifikovaná učiteľka. Asi v roku 1934 začala učiť v Čiernom Balogu, kde učil aj Ladislav Kalický z Podbrezovej. Mladí učitelia sa spriatelili a neskôr sa navzájom zamilovali, takže v roku 1936 bola v Hornej Lehote veľká svadba. V šťastnom manželstve sa im v roku 1940 narodila dcérka, ktorú pomenovali po mame Magda. Keď sa presťahovali rodičia do domu v Rožňavskom Bystrom, tak sa odsťahovali s nimi aj manželia Kalickí. Bývali spolu s rodičmi krátku dobu, lebo dostali miesto učiteľov aj so služobným bytom v meste Dobšiná. V roku 1943 sa im narodil syn Igor. Žili v šťastnej pohode a nič nevedeli o tom, čo im donesie budúci rok.
Pavol (Paťo) a Janko Belákovci. Vyrastali spolu takmer ako dvojčatá. Boli tiež veľmi nadané deti. Vo všetkých školách Paťo bol o dva ročníky pred Jankom. Keď boli doma, tak Janko pomoc v škole nepotreboval, lebo sa o nich starali rodičia. Po základnej škole však Paťo odišiel študovať na Gymnázium do Banskej Bystrice.
Janko po ukončení základnej školy tiež nastúpil do prvého ročníka gymnázia a brat Paťo mu bol oporou, lebo mu pomohol udomácniť sa v škole, aj pri štúdiu nových, pre neho neznámych vyučovacích predmetov. To isté sa odohrávalo aj na univerzite v Bratislave. Paťo už začal tretí ročník štúdium práva, keď na univerzitu nastúpil Janko.
Obidvaja boli telesne dobre vyvinutí chlapi, ale mali rôzne povahy. Paťo bol rozvážnej povahy, preto si vybral aj jemu priliehavý smer štúdia „právo“. Janko bol veselý a veľký figliar. Mal nadanie a záľubu v športe, preto si na univerzite zvolil študijný odbor telesná výchova a zemepis. Paťo bol tiež dobrý športovec. Hral dobre stolný tenis (pingpong) na vyššej úrovni, dokonca sa zúčastnil na športovej Univerziáde v Nemecku.
Ja som týchto mojich bratrancov videl iba raz v živote. Bolo to asi v roku 1942 počas letných prázdnin. Boli sme s mojou mamou na pobyte v Bratislave-Prievoze u rodiny Mikuláša Berku, ktorý mal za manželku staršiu sestru mojej mamy, tetu Elenu. Ujo Berka bol riaditeľom základnej školy v Prievoze. Vtedy prišli bratia Belákovci na návštevu. Boli to urastení fešní mládenci v slušivých oblekoch. Zvítali sa s rodinou a prekvapením vykríkli, keď zbadali moju mamu. „Aha, teta Marča!“ Keď zbadali mňa stáť pri mame, opýtali sa „a toto je kto ?” Váš bratranec Marián, odvetila mama. Vtom ma Janko schytil a vyhodil si ma na plecia. Hovorili sme tomu „na koňa“ a so smiechom vykríkol, že akého veľkého bratranca oni majú. Potom sa všetci usadili v jedálni. Sedeli na gauči, tak som sa medzi nich vtisol a počúval ich zážitky, ktoré rozprávali celej spoločnosti. Jednu príhodu som si zapamätal. Keď chodili do gymnázia v Banskej Bystrici, bývali u nejakej tety, vzdialenej príbuznej, a u nej sa aj stravovali. Nemali radi halušky s kalerábom na sladko. Teta mala však svoj repertoár, kedy čo má variť. Napriek tomu, že vedela, že také halušky nemajú radi, na svoj predpísaný termín ich uvarila. Odpratala všetko čo sa dalo zjesť do komory, ktorú zamkla, zobrala kľuč a pobrala sa k priateľke na kus reči. Keď došli zo školy, dom bol prázdny. V kuchyni na stole našli linkovaný papier vytrhnutý zo zošita, kde bolo napísané: „Haluške sa fof rúry, tak ich zjecte.“ No teraz čo? Všetko jedlo bolo odpratané a zamknuté v komore, hladní ako vlci, s určitým hundraním, ale „haluške zos rúry“ do seba spratali. Celá spoločnosť sa na tom príbehu zasmiala. Oni asi všetci tú tetu z Bystrice poznali.
V tých časoch sa rodinný styk udržiaval častým písaním listov a na každé sviatky bolo nepísanou povinnosťou posielať sviatočné pohľadnice pre blízku rodinu, ale aj pre dobrých známych. Pod každým prianím príjemného prežitia sviatkov bola aj krátka správa o tom, čo sa udialo v rodine. Tak o živote bratov Belákovcov sme sa dozvedeli iba z listov od tety Margity. Spomínam si, keď sme dostali list so smutnou správou o smrti Laca Kalického a neskôr aj o slavošovskej tragédii. Mama celý deň preplakala a slzil aj náš otec. Vráťme sa však k pôsobeniu Pavla a Janka na univerzite v Bratislave.
(POKRAČUJEME)
Marian Slavkay
Fotografie: archív rodiny Belákovej+internet+Miloš Leng.


































Študoval na gymnáziu v Brezne, divadelnú vedu a estetiku na Univerzite Komenského v Bratislave, divadelnú réžiu na VŠMU a na moskovskom divadelnom učilišti. Potom bol krátko rozhlasovým hlásateľom. Vlastnou réžiou začínal v divadle vo Zvolene a v Nitre a hosťoval vo všetkých mimobratislavských súboroch. V roku 1966 nastúpil ako režisér do Československej televízie v Bratislave do hlavnej redakcie literárno-dramatického vysielania, kde sa venoval najmä príprave mnohých adaptácií slovenských, ale aj svetových autorov. Patril k tvorcom slávnych a divácky obľúbených „bratislavských pondelkov“. V r. 1998 – 2003 bol vedúci katedry réžie Fakulty dramatických umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Bol členom Federálnej rady pre rozhlasové a federálne vysielanie a členom Rady STV (1992 – 1993). V roku 2006 dostal prémiu Literárneho fondu za celoživotné dielo v oblasti televíznej tvorby. -MM-
Študoval na viedenskej akadémii, špecializoval sa na romanticky poňaté krajinárstvo. V roku 1843 sa usadil v Sibini, kde pôsobil ako učiteľ kreslenia na ev. gymnáziu. Tu si otvoril fotografický ateliér s partnerom Karolom Kollerom a venovali sa najmä etnografickej fotografii. Z jeho práce zostalo približne 200 fotografií, ktoré boli očíslované a majú vysvetlivky v nemčine a rumunčine. Na všetkých je možné vidieť krásu ľudového kroja, ale aj niektoré aspekty tradičného transylvánskeho spoločenského života. Ako vášnivý cestovateľ namaľoval sériu krajiniek Karpát, v rokoch 1840 – 1842 počas jeho ciest navštívil horný Gemer, pobýval v Muráni a vytvoril tu dokumentárne a výtvarne pozoruhodné diela – Železné hámre na Muráni, Zrúcaniny hradu Muráň, veduta Revúcej s okolím, Silická jaskyňa a i. -MM-
Základné vzdelanie, i hudobné, získal v Ratkovej. Pokračoval na Učiteľskom ústave v Banskej Štiavnici, ako učiteľ začínal v Budinej, kde bol aj primášom vo vtedajšej miestnej ľudovej hudbe, neskôr učil v baníckom učilišti v Sirku, v Ratkovskom Bystrom, Ratkovej, v roku 1961 sa usadil s rodinou v Revúcej. Toto putovanie bolo vždy spojené s muzikou a zbieraním ľudových piesní. V roku 1973 bol jedným zo zakladateľov FS Lykovec v Revúcej. Vypomáhal FS Vlachovčan z Vlachova a spolupracoval aj s ľudovou hudbou FS Vepor z Klenovca a FS Kokavan z Kokavy nad Rimavicou. V októbri 1985 stál pri zrode FS Sinec v Hnúšti. Jeho hudobný odkaz zaznamenáva nahrávka hudby a piesní pod názvom Koj v tom Sirku bubnovali. Bol aj výrobcom ľudových hudobných nástrojov – píšťaliek, fujár, ale aj cimbalov. V roku 1998 mu bolo in memoriam udelené najvyššie vyznamenanie mesta Revúca – Zlatý Quirin. K jeho nedožitým 80. narodeninám sa v marci 2008 v Hnúšti, Revúcej a v Klenovci konal na jeho počesť významný slávnostný program pod názvom Život ako pieseň. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na Čs. štátnej pedagogickej akadémii v Bratislave. V rokoch 1933 – 1943 pôsobil ako učiteľ v Tisovci a v Hnúšti, bol pracovník Matice slovenskej, spoluzakladateľ Osvetového ústredia v Bratislave, kde bol vedúcim prednáškového oddelenia a vydával Osvetový zborník. Bol zakladateľom a prvým vedúcim Katedry knihovedy a vedeckých informácií FF UK v Bratislave (1960 – 1981) a prodekanom FF UK pre štúdium popri zamestnaní. Venoval sa dejinám knihovníctva, osvety a vzdelávania dospelých. Z tejto oblasti vydal niekoľko monografií, čo úspešne zavŕšil spoluúčasťou na tvorbe encyklopedických diel Encyklopédia Slovenska (1977 – 1982), Pedagogická encyklopédia Slovenska (1985). Bol aktívny ako divadelný ochotník, režisér, prednášateľ, publicista a propagátor Gemera-Malohontu. Rekonštruoval knižné fondy poškodené vojnou. V Hnúšti je po ňom pomenovaná miestna knižnica. -MM-
Študoval na gymnáziách v Spišskej Novej Vsi a Rožňave, teológiu na evanjelickej teologickej akadémii v Prešove a na viedenskej univerzite. Pôsobil ako farár v Pribyline a v Pešti, kde kráčal v šľapajach svojho predchodcu Jána Kollára, na sklonku života sa stal biskupom banského dištriktu. Pričinil sa o oživenie Slovenského spolku v Budapešti, spoluzakladal časopis Dunaj (1874). Bol dlhoročným členom Zpěvníkovej základiny, obstarával nové vydania a viedol korektúry náboženských kníh a spisov a prispieval do novín a časopisov. Písal poéziu, prózu, humoresky, venoval sa aj dramatike, literárnej kritike i publicistike, v ktorej dominovala národná problematika s národno-výchovným poslaním. Široký výber zo svojej poézie a prózy vydal v troch zväzkoch pod názvom Nevädze. V Ratkovej má v areáli ev. kostola pomník s pamätnou tabuľou. -MM-
Po absolvovaní lýcea v Levoči učil v Revúckej Lehote, v Potoku, Ozdíne, v Turom Poli. Súkromne vyštudoval teológiu a ako kňaz pôsobil v Hornom Tisovníku. Ako skladateľ sa orientoval na hymnické zbory a klavírne kompozície. Zhudobnil asi 600 duchovných piesní a zostavil z nich zbierku. Venoval sa aj publicistickej činnosti a teórii hudby. Napísal knihu Náuka súhlasu, ako praktický návod k poznaniu harmónie v hudbe, ktorá bola prvým slovenským pokusom o učebnicu harmónie s terminológiou v slovenčine. Prispieval do rôznych časopisov, v ktorých komentoval súčasné hudobné udalosti, zaoberal sa otázkami národnej hudby, školstva, sociálneho postavenia učiteľov. Bol recenzentom hudobnín a hudobných udalostí. -MM-
Po absolvovaní Lekárskej fakulty UK v Bratislave pôsobil v nemocnici v Banskej Bystrici, neskôr v Ústave experimentálnej onkológie Slovenskej akadémie vied, kde bol v rokoch 1983 –1991 jeho riaditeľom. Od začiatku svojej vedeckej činnosti sa venoval experimentálnej a klinickej onkológiii a epidemiológii zhubných nádorov. Výsledky svojho výskumu v oblasti získanej rezistencie nádorov voči cytostatikám aplikoval v klinickej praxi, poznatky publikoval v domácich i zahraničných vedeckých časopisoch. Významná bola aj jeho medzinárodná spolupráca pri výskume rakoviny, absolvoval študijné pobyty v USA a v Anglicku. Od roku 1984 bol hlavným redaktorom medzinárodného časopisu o nádoroch Neoplasma. Bol členom viacerých vedeckých organizácií. Publikoval aj populárno-náučné články o rakovine a spolu s Jánom Siráckym napísal knihu O rakovine stručne, užitočne a pravdivo (1996). -MM-
Školské štúdiá absolvoval v Gemeri, Bratislave a v Kežmarku. Vyštudoval právo a v roku 1841 zložil advokátsku skúšku v Pešti. V rokoch 1842 – 1844 bol zástupcom prokurátora a tabulárnym sudcom Gemerskej župy. Od roku 1843 bol vedúcim medeného hámra a pražiarne v Štítniku. Podieľal sa aj na riadení papierenskej spoločnosti v Slavošovciach. Počas revolúcie 1848 – 1849 bol členom hornouhorského mimoriadneho súdu a neskôr kapitánom honvédov. Bol poslanec uhorského snemu vo volebnom okrsku Rožňava. Venoval sa podnikateľskej činnosti, bol podpredsedom Priemyselného spolku v Budapešti. Pracoval v administrácii luteránskeho cirkevného dištriktu Tisa, bol dozorcom štítnickej cirkvi, inšpektorom gemerského dekanátu a dozorcom luteránskej diakonie v Gemeri. Podieľal sa na novelizáciách vodného a banského zákona. -MM-
Do školy chodil v Ožďanoch, od 1843 na ev. lýceum v Levoči, kde bol aktívnym členom Jednoty mládeže slovenskej, zememeračské inžinierstvo študoval v Pešti. Počas štúdií praxoval u krajinského zememerača v katastri Oždian a Husinej. V r. 1856 – 1858 pracoval v Tisovci. Zapájal sa do národno-kultúrnych podujatí, bol zakladajúcim členom Matice slovenskej, členom jej literárneho odboru, patrónom slovenského gymnázia v Revúcej. Bol najvýraznejší predstaviteľ slovenského literárneho romantizmu, oživovateľ ľudových tradícií ako zdroja básnickej tvorby. V svojej básnickej tvorbe čerpal z ľudovej poézie, jej námetov, obraznosti a symboliky. Prekladal zo slovanskej poézie. Najväčší úspech dosiahol básňou Smrť Jánošikova. O ňom vyšli publikácie: Július Bolfík: Ján Botto. Život a dielo (1983), Pavol Vongrej: Ján Botto (1989) a i. -MM-