V tejto skupine mladých ľudí, odporcov režimu, boli aj bratia Belákovci. Museli sa schádzať v tajnosti, lebo na univerzite študovali aj synáčikovia prívržencov fašistického režimu, ktorí robili na internáte „uši“ Gestapu a Hlinkovej garde.
Začiatkom roku 1944 sa začalo uvažovať o partizánskej vojne na území Slovenska. Informácie o tejto myšlienke prenikli v tajnosti aj na univerzitu. Na základe situácie na fronte, kde vojská Červenej armády prenikali stále bližšie k hraniciam našej republiky a Československý armádny zbor mieril na Duklu, začalo sa uvažovať o povstaní Slovákov proti okupantom. Prípravu povstania riadil ilegálne Gustáv Husák a ďalší jeho spolupracovníci. Keď sa do povstania zapojila aj Slovenská armáda, tak uskutočnenie povstania bola iba otázka času. Na základe situácie frontu v Duklianskom priesmyku, kde sa očakával koncom augusta prelom Československého armádneho zboru, určil sa čas povstania na 29. augusta 1944. Povstanie malo oslabiť silu nemeckej armády, ktorá sa nachádzala vo vnútri našej republiky, ako aj zásobovanie nemeckej armády bojujúcej o Dukliansky priesmyk.
Skončil sa študijný rok na Slovenskej univerzite. Pavol Belák promoval na Právnickej fakulte a získal titul JUDr. Janko Belák úspešne ukončil tretí ročník na fakulte telesnej výchovy. Vo veľkej pohode a s radosťou sa vracali k svojim rodičom do Rožňavského Bystrého, ktorí ich už netrpezlivo očakávali. Bolo to radosti v rodine Belákovej. Zišla sa celá blízka rodina v dome na Porvaze, kde s veľkou radosťou vítali úspešných „vysokoškolákov“. K ukončeniu štúdia im všetci srdečne gratulovali. Chlapci mali predsavzatie, zúčastniť sa na povstaní, ale takticky o tom mlčali, aby nenarušili domácu pohodu. Paľko mal pravdepodobne zo štábu povstania presné informácie o vzniku partizánskych oddielov v Slavošovskej doline. Vedel, že zo Sovietskeho zväzu došiel na územie Gemera za veliteľa partizánskej skupiny „Gotwald“ Viačeslav Antonovič Kvitinskij. Pôsobil v okolí Rejdovej a tiež pomáhal pri zriaďovaní partizánskej jednotky „Sláva“ v Slavošovciach.
Nevieme kedy Paťo a Janko oznámili rodičom, že odchádzajú k partizánskemu oddielu do Slavošoviec, ale predpokladám, že to bolo asi koncom júla. Viem si predstaviť ich mamku a otca, ako ich odhovárali, aby sa do povstania nezapájali, že je to veľmi nebezpečné. Otec Ján Belák dobre vedel, čo znamená vojna, lebo prežil v 1. svetovej vojne, ťažké roky na fronte aj v zajatí v Rusku. Ja iba predpokladám, že absolvent práva JUDr. Pavol Belák už v Bratislave bol poverený štábom povstaleckého hnutia nastúpiť za komisára do partizánskej jednotky „Sláva“ v Slavošovciach. Táto funkcia bola po veliteľovi jednotky najdôležitejšia, preto velitelia jednotiek a komisári boli menovaní štábom. Za veliteľa jednotky v Slavošovciach bol určený npor. Ladislav Sečanský, jeho zástupca A. Stehlík. JUDr. Pavol Belák bol určený za komisára jednotky. Celý vznikajúci partizánsky oddiel sa usilovne pripravoval k bojaschopnosti. Bolo potrebné zabezpečiť zbrane, pušky, samopaly, guľomety, ručné granáty a tiež trhaviny na výrobu mín. Skúsenejší vojaci museli vycvičiť nováčikov v streľbe a vo vojenskom spôsobe útoku na nepriateľa, aj o spôsobe zaujatia obrany. Prišiel očakávaný deň 29. august 1944, keď vypuklo SNP. Rozhoreli sa frontové ohne na celom území Slovenského štátu. Slováci povstali proti obrovskej presile dobre vyzbrojenej fašistickej armády. Bojujúci partizáni nasadzovali svoje životy za oslobodenie našej vlasti od fašistického tyrana. S puškami proti modernému delostrelectvu a pancierovým tankom. Nemcov v bojoch podporovali guľometnou paľbou aj stíhačky Fooke Wulf. Boj partizánov bol morálne podporovaný básnickým dielom nášho národovca Sama Chalupku „Mor ho“. V ušiach im znela sloha „a čo i tam dušu dáš v tom boji divokom, Mor ty len, a voľ nebyť, ako byť otrokom“. Veľa partizánskych skupín si zvolili svoj názov „Mor ho“. Toto bola morálna podpora bojujúcich Slovákov, ku ktorým sa pridávali dobrovoľníci z európskych štátov, Francúzi, Taliani, Česi, Bulhari a Juhoslovania.
(POKRAČOVANIE)
Marian Slavkay


































Študoval na gymnáziu v Brezne, divadelnú vedu a estetiku na Univerzite Komenského v Bratislave, divadelnú réžiu na VŠMU a na moskovskom divadelnom učilišti. Potom bol krátko rozhlasovým hlásateľom. Vlastnou réžiou začínal v divadle vo Zvolene a v Nitre a hosťoval vo všetkých mimobratislavských súboroch. V roku 1966 nastúpil ako režisér do Československej televízie v Bratislave do hlavnej redakcie literárno-dramatického vysielania, kde sa venoval najmä príprave mnohých adaptácií slovenských, ale aj svetových autorov. Patril k tvorcom slávnych a divácky obľúbených „bratislavských pondelkov“. V r. 1998 – 2003 bol vedúci katedry réžie Fakulty dramatických umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Bol členom Federálnej rady pre rozhlasové a federálne vysielanie a členom Rady STV (1992 – 1993). V roku 2006 dostal prémiu Literárneho fondu za celoživotné dielo v oblasti televíznej tvorby. -MM-
Študoval na viedenskej akadémii, špecializoval sa na romanticky poňaté krajinárstvo. V roku 1843 sa usadil v Sibini, kde pôsobil ako učiteľ kreslenia na ev. gymnáziu. Tu si otvoril fotografický ateliér s partnerom Karolom Kollerom a venovali sa najmä etnografickej fotografii. Z jeho práce zostalo približne 200 fotografií, ktoré boli očíslované a majú vysvetlivky v nemčine a rumunčine. Na všetkých je možné vidieť krásu ľudového kroja, ale aj niektoré aspekty tradičného transylvánskeho spoločenského života. Ako vášnivý cestovateľ namaľoval sériu krajiniek Karpát, v rokoch 1840 – 1842 počas jeho ciest navštívil horný Gemer, pobýval v Muráni a vytvoril tu dokumentárne a výtvarne pozoruhodné diela – Železné hámre na Muráni, Zrúcaniny hradu Muráň, veduta Revúcej s okolím, Silická jaskyňa a i. -MM-
Základné vzdelanie, i hudobné, získal v Ratkovej. Pokračoval na Učiteľskom ústave v Banskej Štiavnici, ako učiteľ začínal v Budinej, kde bol aj primášom vo vtedajšej miestnej ľudovej hudbe, neskôr učil v baníckom učilišti v Sirku, v Ratkovskom Bystrom, Ratkovej, v roku 1961 sa usadil s rodinou v Revúcej. Toto putovanie bolo vždy spojené s muzikou a zbieraním ľudových piesní. V roku 1973 bol jedným zo zakladateľov FS Lykovec v Revúcej. Vypomáhal FS Vlachovčan z Vlachova a spolupracoval aj s ľudovou hudbou FS Vepor z Klenovca a FS Kokavan z Kokavy nad Rimavicou. V októbri 1985 stál pri zrode FS Sinec v Hnúšti. Jeho hudobný odkaz zaznamenáva nahrávka hudby a piesní pod názvom Koj v tom Sirku bubnovali. Bol aj výrobcom ľudových hudobných nástrojov – píšťaliek, fujár, ale aj cimbalov. V roku 1998 mu bolo in memoriam udelené najvyššie vyznamenanie mesta Revúca – Zlatý Quirin. K jeho nedožitým 80. narodeninám sa v marci 2008 v Hnúšti, Revúcej a v Klenovci konal na jeho počesť významný slávnostný program pod názvom Život ako pieseň. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na Čs. štátnej pedagogickej akadémii v Bratislave. V rokoch 1933 – 1943 pôsobil ako učiteľ v Tisovci a v Hnúšti, bol pracovník Matice slovenskej, spoluzakladateľ Osvetového ústredia v Bratislave, kde bol vedúcim prednáškového oddelenia a vydával Osvetový zborník. Bol zakladateľom a prvým vedúcim Katedry knihovedy a vedeckých informácií FF UK v Bratislave (1960 – 1981) a prodekanom FF UK pre štúdium popri zamestnaní. Venoval sa dejinám knihovníctva, osvety a vzdelávania dospelých. Z tejto oblasti vydal niekoľko monografií, čo úspešne zavŕšil spoluúčasťou na tvorbe encyklopedických diel Encyklopédia Slovenska (1977 – 1982), Pedagogická encyklopédia Slovenska (1985). Bol aktívny ako divadelný ochotník, režisér, prednášateľ, publicista a propagátor Gemera-Malohontu. Rekonštruoval knižné fondy poškodené vojnou. V Hnúšti je po ňom pomenovaná miestna knižnica. -MM-
Študoval na gymnáziách v Spišskej Novej Vsi a Rožňave, teológiu na evanjelickej teologickej akadémii v Prešove a na viedenskej univerzite. Pôsobil ako farár v Pribyline a v Pešti, kde kráčal v šľapajach svojho predchodcu Jána Kollára, na sklonku života sa stal biskupom banského dištriktu. Pričinil sa o oživenie Slovenského spolku v Budapešti, spoluzakladal časopis Dunaj (1874). Bol dlhoročným členom Zpěvníkovej základiny, obstarával nové vydania a viedol korektúry náboženských kníh a spisov a prispieval do novín a časopisov. Písal poéziu, prózu, humoresky, venoval sa aj dramatike, literárnej kritike i publicistike, v ktorej dominovala národná problematika s národno-výchovným poslaním. Široký výber zo svojej poézie a prózy vydal v troch zväzkoch pod názvom Nevädze. V Ratkovej má v areáli ev. kostola pomník s pamätnou tabuľou. -MM-
Po absolvovaní lýcea v Levoči učil v Revúckej Lehote, v Potoku, Ozdíne, v Turom Poli. Súkromne vyštudoval teológiu a ako kňaz pôsobil v Hornom Tisovníku. Ako skladateľ sa orientoval na hymnické zbory a klavírne kompozície. Zhudobnil asi 600 duchovných piesní a zostavil z nich zbierku. Venoval sa aj publicistickej činnosti a teórii hudby. Napísal knihu Náuka súhlasu, ako praktický návod k poznaniu harmónie v hudbe, ktorá bola prvým slovenským pokusom o učebnicu harmónie s terminológiou v slovenčine. Prispieval do rôznych časopisov, v ktorých komentoval súčasné hudobné udalosti, zaoberal sa otázkami národnej hudby, školstva, sociálneho postavenia učiteľov. Bol recenzentom hudobnín a hudobných udalostí. -MM-
Po absolvovaní Lekárskej fakulty UK v Bratislave pôsobil v nemocnici v Banskej Bystrici, neskôr v Ústave experimentálnej onkológie Slovenskej akadémie vied, kde bol v rokoch 1983 –1991 jeho riaditeľom. Od začiatku svojej vedeckej činnosti sa venoval experimentálnej a klinickej onkológiii a epidemiológii zhubných nádorov. Výsledky svojho výskumu v oblasti získanej rezistencie nádorov voči cytostatikám aplikoval v klinickej praxi, poznatky publikoval v domácich i zahraničných vedeckých časopisoch. Významná bola aj jeho medzinárodná spolupráca pri výskume rakoviny, absolvoval študijné pobyty v USA a v Anglicku. Od roku 1984 bol hlavným redaktorom medzinárodného časopisu o nádoroch Neoplasma. Bol členom viacerých vedeckých organizácií. Publikoval aj populárno-náučné články o rakovine a spolu s Jánom Siráckym napísal knihu O rakovine stručne, užitočne a pravdivo (1996). -MM-
Školské štúdiá absolvoval v Gemeri, Bratislave a v Kežmarku. Vyštudoval právo a v roku 1841 zložil advokátsku skúšku v Pešti. V rokoch 1842 – 1844 bol zástupcom prokurátora a tabulárnym sudcom Gemerskej župy. Od roku 1843 bol vedúcim medeného hámra a pražiarne v Štítniku. Podieľal sa aj na riadení papierenskej spoločnosti v Slavošovciach. Počas revolúcie 1848 – 1849 bol členom hornouhorského mimoriadneho súdu a neskôr kapitánom honvédov. Bol poslanec uhorského snemu vo volebnom okrsku Rožňava. Venoval sa podnikateľskej činnosti, bol podpredsedom Priemyselného spolku v Budapešti. Pracoval v administrácii luteránskeho cirkevného dištriktu Tisa, bol dozorcom štítnickej cirkvi, inšpektorom gemerského dekanátu a dozorcom luteránskej diakonie v Gemeri. Podieľal sa na novelizáciách vodného a banského zákona. -MM-
Do školy chodil v Ožďanoch, od 1843 na ev. lýceum v Levoči, kde bol aktívnym členom Jednoty mládeže slovenskej, zememeračské inžinierstvo študoval v Pešti. Počas štúdií praxoval u krajinského zememerača v katastri Oždian a Husinej. V r. 1856 – 1858 pracoval v Tisovci. Zapájal sa do národno-kultúrnych podujatí, bol zakladajúcim členom Matice slovenskej, členom jej literárneho odboru, patrónom slovenského gymnázia v Revúcej. Bol najvýraznejší predstaviteľ slovenského literárneho romantizmu, oživovateľ ľudových tradícií ako zdroja básnickej tvorby. V svojej básnickej tvorbe čerpal z ľudovej poézie, jej námetov, obraznosti a symboliky. Prekladal zo slovanskej poézie. Najväčší úspech dosiahol básňou Smrť Jánošikova. O ňom vyšli publikácie: Július Bolfík: Ján Botto. Život a dielo (1983), Pavol Vongrej: Ján Botto (1989) a i. -MM-