Príprava SNP bola výsledkom túžby slovenského ľudu oslobodiť sa spod fašistickej nadvlády. Nadšení ľudia v rôznom veku vstupovali do vznikajúcich partizánskych jednotiek. V tom bojovom nadšení sa však zabudlo na jednu veľmi závažnú vec, na ostražitosť a preverovanie ľudí, ktorí do jednotky vstupovali. V tomto virvare sa mohli do skupiny dostať aj vycvičení „míneri“ záškodníci, vyslaní od Nemcov, alebo gardistov. Medzi partizánmi bolo priateľstvo a spoločné nadšenie, preto si nevedeli predstaviť, že niekto z nich by mohol spáchať takýto nehorázny zločin.
Štáb sídlil vo väčšej miestnosti na pravej strane budovy. Tam bola umiestnená vysielačka, telefóny a príručný sklad zbraní. Za veľkú chybu považujem umiestnenie muničného skladu v prístavbe na ľavej strane budovy s vchodom z miestnosti sídla štábu. Bola to neskúsenosť velenia štábu s uskladnením výbušnín. K výbušninám musí mať človek veľký rešpekt. Prístup do skladu majú iba osoby na to oprávnené. Miestnosť skladu mala okno do ulice a ochranný múrik potôčika umožňoval prístup záškodníka k objektu skladu. Ani za bieleho dňa ho nemohol z vrátnice nikto zbadať. Sklad mal byť umiestnený buď v pivnici, alebo v inom vyhovujúcom objekte vo vnútri továrenských budov. Zabezpečený strážnou službou cez deň a noc. Môj záver je, že slavošovský výbuch v Slavošovskej papierni bol dielom zrady. Možno nejakého nastrčeného partizána, ktorý možno mal aj komplica, alebo záškodníka, ktorý sa mohol ku skladu priblížiť z ulice. Nebol problém do skladu uložiť malú výbušnú nálož, ktorá by ľahko odpálila uložené výbušniny v sklade.
Čo tomu nasvedčuje?
1. Autobus z partizánskej akcie v Henckovciach došiel pred „Bránu“ o 18-tej hodine. Členovia jednotky vychádzali z autobusu a vykladali aj ukoristené zbrane a náboje získané od padlých Nemcov. Každý vyškolený „míner“ si vie vypočítať na základe času horenia 1 metra zápalnej šnúry, dĺžku zápalnej šnúry na čas, ktorý potrebuje na únik do predom pripraveného bezpečného miesta. Výbuch načasovať na 18 hod. a 5 minút, keď na Bráne bolo sústredených najviac členov jednotky. Verím, že správa o nájdení zbytkov zápalnej šnúry v potôčku bola pravdivá.
2. Po výbuchu, keď začali partizáni za pomoci občanov prehľadávať trosky zničenej budovy, krúžilo nad ich hlavami lietadlo. To bola kontrola výsledku práce záškodníkov.
3. Nemci došli do Slavošoviec 26. decembra 1944. Zriadili veliteľstvo a ubytovali sa tam útvary ženijného vojska a zásobovanie. To potvrdzuje, že v blízkosti slobodného územia Rožňavské Bystré, Štítnik, Slavošovce a Dobšiná sa zdržiaval útvar nemeckého ženijného vojska. V tejto vojenskej činnosti slúžia špecialisti na stavbu mostov a na zamínovanie a odmínovanie územia, alebo objektov. Pre Nemcov-ženistov nebol problém vyslať vycvičeného záškodníka do Slavošoviec, kde by sa stratil medzi obyvateľstvom, alebo sa votrel medzi partizánov a nebadane pod rúškom tmy podmínoval budovu „Brána“, ktorá nebola z vonkajšej strany strážená.
Možno, že po výbuchu si velenie štábu túto nedbalosť uvedomilo, ale mlčali, aby neboli zatienené značné úspechy oddielu Sláva v bojoch proti fašistom.
Sú to iba moje dohady. Možno, že niekomu svojimi dohadmi ubližujem, ale som presvedčený, že to nebola náhoda, lebo výbuch nastal vtedy, keď pri budove „Brány” bolo sústredených najviac partizánov. Úplnú pravdu sa už nikdy nedozvieme, lebo tak ako napísal vo svojej peknej knihe o SNP spisovateľ Rudolf Jašík „Mŕtvi nespievajú“ a ja dodám, že ani nehovoria.
(POKRAČOVANIE)
Marian Slavkay


































Študoval na gymnáziu v Brezne, divadelnú vedu a estetiku na Univerzite Komenského v Bratislave, divadelnú réžiu na VŠMU a na moskovskom divadelnom učilišti. Potom bol krátko rozhlasovým hlásateľom. Vlastnou réžiou začínal v divadle vo Zvolene a v Nitre a hosťoval vo všetkých mimobratislavských súboroch. V roku 1966 nastúpil ako režisér do Československej televízie v Bratislave do hlavnej redakcie literárno-dramatického vysielania, kde sa venoval najmä príprave mnohých adaptácií slovenských, ale aj svetových autorov. Patril k tvorcom slávnych a divácky obľúbených „bratislavských pondelkov“. V r. 1998 – 2003 bol vedúci katedry réžie Fakulty dramatických umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Bol členom Federálnej rady pre rozhlasové a federálne vysielanie a členom Rady STV (1992 – 1993). V roku 2006 dostal prémiu Literárneho fondu za celoživotné dielo v oblasti televíznej tvorby. -MM-
Študoval na viedenskej akadémii, špecializoval sa na romanticky poňaté krajinárstvo. V roku 1843 sa usadil v Sibini, kde pôsobil ako učiteľ kreslenia na ev. gymnáziu. Tu si otvoril fotografický ateliér s partnerom Karolom Kollerom a venovali sa najmä etnografickej fotografii. Z jeho práce zostalo približne 200 fotografií, ktoré boli očíslované a majú vysvetlivky v nemčine a rumunčine. Na všetkých je možné vidieť krásu ľudového kroja, ale aj niektoré aspekty tradičného transylvánskeho spoločenského života. Ako vášnivý cestovateľ namaľoval sériu krajiniek Karpát, v rokoch 1840 – 1842 počas jeho ciest navštívil horný Gemer, pobýval v Muráni a vytvoril tu dokumentárne a výtvarne pozoruhodné diela – Železné hámre na Muráni, Zrúcaniny hradu Muráň, veduta Revúcej s okolím, Silická jaskyňa a i. -MM-
Základné vzdelanie, i hudobné, získal v Ratkovej. Pokračoval na Učiteľskom ústave v Banskej Štiavnici, ako učiteľ začínal v Budinej, kde bol aj primášom vo vtedajšej miestnej ľudovej hudbe, neskôr učil v baníckom učilišti v Sirku, v Ratkovskom Bystrom, Ratkovej, v roku 1961 sa usadil s rodinou v Revúcej. Toto putovanie bolo vždy spojené s muzikou a zbieraním ľudových piesní. V roku 1973 bol jedným zo zakladateľov FS Lykovec v Revúcej. Vypomáhal FS Vlachovčan z Vlachova a spolupracoval aj s ľudovou hudbou FS Vepor z Klenovca a FS Kokavan z Kokavy nad Rimavicou. V októbri 1985 stál pri zrode FS Sinec v Hnúšti. Jeho hudobný odkaz zaznamenáva nahrávka hudby a piesní pod názvom Koj v tom Sirku bubnovali. Bol aj výrobcom ľudových hudobných nástrojov – píšťaliek, fujár, ale aj cimbalov. V roku 1998 mu bolo in memoriam udelené najvyššie vyznamenanie mesta Revúca – Zlatý Quirin. K jeho nedožitým 80. narodeninám sa v marci 2008 v Hnúšti, Revúcej a v Klenovci konal na jeho počesť významný slávnostný program pod názvom Život ako pieseň. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na Čs. štátnej pedagogickej akadémii v Bratislave. V rokoch 1933 – 1943 pôsobil ako učiteľ v Tisovci a v Hnúšti, bol pracovník Matice slovenskej, spoluzakladateľ Osvetového ústredia v Bratislave, kde bol vedúcim prednáškového oddelenia a vydával Osvetový zborník. Bol zakladateľom a prvým vedúcim Katedry knihovedy a vedeckých informácií FF UK v Bratislave (1960 – 1981) a prodekanom FF UK pre štúdium popri zamestnaní. Venoval sa dejinám knihovníctva, osvety a vzdelávania dospelých. Z tejto oblasti vydal niekoľko monografií, čo úspešne zavŕšil spoluúčasťou na tvorbe encyklopedických diel Encyklopédia Slovenska (1977 – 1982), Pedagogická encyklopédia Slovenska (1985). Bol aktívny ako divadelný ochotník, režisér, prednášateľ, publicista a propagátor Gemera-Malohontu. Rekonštruoval knižné fondy poškodené vojnou. V Hnúšti je po ňom pomenovaná miestna knižnica. -MM-
Študoval na gymnáziách v Spišskej Novej Vsi a Rožňave, teológiu na evanjelickej teologickej akadémii v Prešove a na viedenskej univerzite. Pôsobil ako farár v Pribyline a v Pešti, kde kráčal v šľapajach svojho predchodcu Jána Kollára, na sklonku života sa stal biskupom banského dištriktu. Pričinil sa o oživenie Slovenského spolku v Budapešti, spoluzakladal časopis Dunaj (1874). Bol dlhoročným členom Zpěvníkovej základiny, obstarával nové vydania a viedol korektúry náboženských kníh a spisov a prispieval do novín a časopisov. Písal poéziu, prózu, humoresky, venoval sa aj dramatike, literárnej kritike i publicistike, v ktorej dominovala národná problematika s národno-výchovným poslaním. Široký výber zo svojej poézie a prózy vydal v troch zväzkoch pod názvom Nevädze. V Ratkovej má v areáli ev. kostola pomník s pamätnou tabuľou. -MM-
Po absolvovaní lýcea v Levoči učil v Revúckej Lehote, v Potoku, Ozdíne, v Turom Poli. Súkromne vyštudoval teológiu a ako kňaz pôsobil v Hornom Tisovníku. Ako skladateľ sa orientoval na hymnické zbory a klavírne kompozície. Zhudobnil asi 600 duchovných piesní a zostavil z nich zbierku. Venoval sa aj publicistickej činnosti a teórii hudby. Napísal knihu Náuka súhlasu, ako praktický návod k poznaniu harmónie v hudbe, ktorá bola prvým slovenským pokusom o učebnicu harmónie s terminológiou v slovenčine. Prispieval do rôznych časopisov, v ktorých komentoval súčasné hudobné udalosti, zaoberal sa otázkami národnej hudby, školstva, sociálneho postavenia učiteľov. Bol recenzentom hudobnín a hudobných udalostí. -MM-
Po absolvovaní Lekárskej fakulty UK v Bratislave pôsobil v nemocnici v Banskej Bystrici, neskôr v Ústave experimentálnej onkológie Slovenskej akadémie vied, kde bol v rokoch 1983 –1991 jeho riaditeľom. Od začiatku svojej vedeckej činnosti sa venoval experimentálnej a klinickej onkológiii a epidemiológii zhubných nádorov. Výsledky svojho výskumu v oblasti získanej rezistencie nádorov voči cytostatikám aplikoval v klinickej praxi, poznatky publikoval v domácich i zahraničných vedeckých časopisoch. Významná bola aj jeho medzinárodná spolupráca pri výskume rakoviny, absolvoval študijné pobyty v USA a v Anglicku. Od roku 1984 bol hlavným redaktorom medzinárodného časopisu o nádoroch Neoplasma. Bol členom viacerých vedeckých organizácií. Publikoval aj populárno-náučné články o rakovine a spolu s Jánom Siráckym napísal knihu O rakovine stručne, užitočne a pravdivo (1996). -MM-
Školské štúdiá absolvoval v Gemeri, Bratislave a v Kežmarku. Vyštudoval právo a v roku 1841 zložil advokátsku skúšku v Pešti. V rokoch 1842 – 1844 bol zástupcom prokurátora a tabulárnym sudcom Gemerskej župy. Od roku 1843 bol vedúcim medeného hámra a pražiarne v Štítniku. Podieľal sa aj na riadení papierenskej spoločnosti v Slavošovciach. Počas revolúcie 1848 – 1849 bol členom hornouhorského mimoriadneho súdu a neskôr kapitánom honvédov. Bol poslanec uhorského snemu vo volebnom okrsku Rožňava. Venoval sa podnikateľskej činnosti, bol podpredsedom Priemyselného spolku v Budapešti. Pracoval v administrácii luteránskeho cirkevného dištriktu Tisa, bol dozorcom štítnickej cirkvi, inšpektorom gemerského dekanátu a dozorcom luteránskej diakonie v Gemeri. Podieľal sa na novelizáciách vodného a banského zákona. -MM-
Do školy chodil v Ožďanoch, od 1843 na ev. lýceum v Levoči, kde bol aktívnym členom Jednoty mládeže slovenskej, zememeračské inžinierstvo študoval v Pešti. Počas štúdií praxoval u krajinského zememerača v katastri Oždian a Husinej. V r. 1856 – 1858 pracoval v Tisovci. Zapájal sa do národno-kultúrnych podujatí, bol zakladajúcim členom Matice slovenskej, členom jej literárneho odboru, patrónom slovenského gymnázia v Revúcej. Bol najvýraznejší predstaviteľ slovenského literárneho romantizmu, oživovateľ ľudových tradícií ako zdroja básnickej tvorby. V svojej básnickej tvorbe čerpal z ľudovej poézie, jej námetov, obraznosti a symboliky. Prekladal zo slovanskej poézie. Najväčší úspech dosiahol básňou Smrť Jánošikova. O ňom vyšli publikácie: Július Bolfík: Ján Botto. Život a dielo (1983), Pavol Vongrej: Ján Botto (1989) a i. -MM-