piatok, 07 september 2018 08:25

Tragická udalosť rodiny Belákovej z Rožňavského Bystrého Doporučený

Napísal(a) Marian Slavkay
Ohodnotiť túto položku
(0 hlasov)

Každý rok koncom októbra si na Gemeri pripomíname tragickú udalosť z čias SNP, keď pri výbuchu v areáli Slavošovských papierní zahynuli mnohí partizáni, medzi nimi aj moji dvaja bratranci Belákovci z Rožňavského Bystrého. Rozhodol som sa, že o nich a o celej rodine Belákovcov vyhľadám podrobnejšie informácie, až po veľmi smutné a tragické udalosti, ktoré túto rodinu postihli. Zameral som sa na zdokumentovanie života rodiny, obrátil som sa na jej potomkov a z ich spomienok a rozprávania a z ďalších získaných informácií vznikol tento príbeh.

 

Rožňavské Bystré - história obce

(výňatok z internetu)

 belakovci roznavske bystre z lazov 1

Prvá písomná zmienka o obci pochádza z konca 13. storočia. Obec sa nazývala Bystró, Bystrá a od roku 1927 „Rožňavské Bystré“. Pomenovanie je podľa potoka, ktorý dedinou preteká a podľa polohy dediny v blízkosti mesta Rožňava. Leží medzi vrchmi Plešiveckej planiny, Mnícha, Prídela a Tureckej. Obyvateľstvo sa zaoberalo roľníctvom, chovom oviec, ťažbou dreva, uhliarstvom a baníctvom. Podľa výskytu mien v obci môžeme predpokladať, že v obci žili Slováci, Česi, Maďari, Rusi a Juhoslovania. Počas 1. svetovej vojny bola v dedine bieda a hlad. V roku 1919 obec vyhorela. Obyvatelia obce sa zomkli a obec obnovili. Súdržnosť medzi ľuďmi je až dodnes hlavným znakom obyvateľov Rožňavského Bystrého.

Druhá svetová vojna doniesla pre obec ťažký údel tým, že po Viedenskej arbitráži v roku 1938 Rožňava a okolie pripadli Maďarsku. V roku 1939 vznikol Slovenský štát. Hranica medzi Slovenskom a Maďarskom prechádzala na zatáčke pred odbočkou cesty do Rakovnice. Bola tam vystavaná colnica, v ktorej slúžili pohraniční financi. Rakovnica a Rožňavské Bystré sa stali pohraničnými obcami. Najmä pre obyvateľov Bystrého sa zhoršila situácia, pretože stratili aj prístup k nákupu spotrebného tovaru a základných potravín v rožňavských obchodoch. Najbližšie slovenské mestá sa stali Štítnik, Slavošovce a Dobšiná, ktoré však tiež stratili prístup k dovozu výrobkov pre obyvateľstvo do svojich obchodov. Preto slovenská vláda riešila výstavbu železničnej trate, ktorá však nikdy nebola dokončená.

belakovci bana artur 1aPre Rožňavské Bystré a blízke obce Rakovnica a Honce malo veľký význam baníctvo. Okolo roku 1800 boli v severnej časti chotára objavené bohaté náleziská kvalitných železných rúd. Významné bane boli na hornom konci v Bystrom a na veľkom ložisku Mních. Veľa rodín našlo obživu prácou v baniach. Ťažba rúd v bystranskej bani trvala až do roku 1982, keď 1. marca pre nerentabilnosť bola ťažba zastavená. V bani Mních sa ťažilo až do roku 1991. Tak sa ukončila tradícia baníctva v tejto oblasti. Veľa bývalých baníkov si muselo hľadať zamestnanie v inom odbore. V rožňavskom okrese v dnešných časoch je nedostatok pracovných miest. Zanikli bane, továrne, stavebné firmy, pekárne, mraziarne aj chýrna „Rožňavská mliekareň“ a zhruba všetky podniky, v ktorých pracovali ľudia z celého okresu. Preto dnes okres patrí medzi okresy s vysokým percentom nezamestnaných.

Rodina Jána Beláka z Rožňavského Bystrého

Táto kapitola bude pripadať čitateľom ako výpis z rodinnej kroniky, ale založenie rodiny Jána Beláka bolo prepletené s rôznymi miestami aj s ľuďmi, čo vyžaduje náročné opísanie týchto udalostí. V tomto opise budem používať mená členov rodiny tak, ako sme ich stále aj v spomienkach volali.

Môjho uja Jána Beláka som poznal iba z rozprávania našej mamy a videl som ho na fotkách, ktoré sme dostávali v listoch od rodiny Belákovej. Ujo sa narodil v Rožňavskom Bystrom 23.6.1883. Po ukončení základnej školy študoval v rokoch 1894-1902 na evanjelickom gymnáziu v Rožňave, kde maturoval. Gymnázium v Rožňave malo veľmi dobré meno vo vtedajšom Uhorsku. Vyštudovali tu slávni Slováci-národovci: historik Július Botto, politik a buditeľ Michal Miloslav Hodža, historik a jazykovedec Pavol Jozef Šafárik, spisovateľ Pavol Dobšinský, básnik Samo Chalupka a ďalší. Po maturite študoval na Učiteľskej akadémii (nevieme kde) a v roku 1906 nastúpil za učiteľa v Hornej Lehote pri Podbrezovej. Neskôr sa stal riaditeľom školy.

Horná Lehota

belakovci horna lehota 1

V čase príchodu uja Beláka do Hornej Lehoty bol evanjelickým farárom náš starý otec Daniel Kováč s rozvetvenou rodinou. Mali deväť detí. Najstaršia dcéra Daniela Kováča Margita mala v tom čase 16 rokov. Študovala na Vyššej dievčenskej škole v Banskej Bystrici. Fešný mladý učiteľ Ján Belák sa zaľúbil do našej tety Margity, ktorá mu jeho lásku opätovala. V roku 1908 dosiahla teta Margita osemnásť rokov a vydala sa za uja Beláka. Šťastný manželský pár vtedy netušil aký osud ich očakáva. Už v krátkom čase im život priniesol veľa zármutku, lebo mladá matka stratila tri maloleté deti. belakovci Rodina Beláková 1Janko zomrel ako dvojmesačný, Vilko ako trojmesačný. Dcérka Margitka ako trojročná ochorela na infekčnú žltačku, ktorej chorobe podľahla. V tom čase boli veľmi rozšírené detské choroby ako šarlach, mumps, osýpky, španielska chrípka a iné. Úmrtia detí boli časté, lebo ani lekárska veda, ani prevencia (očkovanie), ani účinnosť vtedajších liekov neboli na dnešnej úrovni. Preto tieto choroby stínali životy maličkých detí. V roku 1912 sa im narodilo silné zdravé dieťatko, dcérka Magda. Mali z nej veľkú radosť. Po krátkom čase ich zasiahol ďalší úder osudu. V roku 1914 vypukla svetová vojna. Ujo Belák musel narukovať a teta sama s dcérkou Magdou museli prežívať ťažké vojnové roky. Ujo bol v ruskom zajatí a domov sa vrátil až v roku 1919. Po jeho návrate sa im narodili ešte dvaja chlapci, Paľko (11.1.1920) a Janko (13.6.1923). Deti rástli ako z vody a obdobie ich dospievania môžeme považovať za najšťastnejšie obdobie v celom živote rodiny Jána Beláka.

belakovci rodinny dom 1 Ujo aj teta Belákovci učili na základnej škole v Hornej Lehote. Teta Margita učila žiakov prvého až tretieho ročníka a ujo žiakov vyšších tried. Celý svoj aktívny život si pravidelne ukladali z mesačného platu určitú sumu do banky. Pred odchodom do dôchodku sa ujo dohodol so stavebnou firmou z Rožňavy na vypracovaní stavebného projektu rodinného domu a realizovanie jeho výstavby v Rožňavskom Bystrom. Dom bol vystavaný na pozemku, ktorý vlastnila rodina uja Jána Beláka. Stavebnú firmu splnomocnil na čerpanie potrebnej sumy na materiál a stavebné práce z jeho konta v banke. Po dosiahnutí dôchodkového veku sa rodina Jána Beláka v roku 1941 presťahovala z Hornej Lehoty do Rožňavského Bystrého do novopostavaného domu. Celá rodina bola v novom domove veľmi šťastná. Splnil sa im celoživotný sen.

Deti Margity a Jána Beláka

belakovci Magdaléna Beláková 1belakovci Magdaléna Kalická 1Magda Beláková-Kalická. Celý život ju rodina nazývala „Ducka“. Základné vzdelanie nadobudla v Ľudovej škole v Hornej Lehote. Bola nadaná, preto po ukončení piateho ročníka pokračovala v štúdiu na Gymnáziu v Banskej Bystrici. Po maturite pokračovala v štúdiu na pedagogickej škole a stala sa z nej kvalifikovaná učiteľka. Asi v roku 1934 začala učiť v Čiernom Balogu, kde učil aj Ladislav Kalický z Podbrezovej. Mladí učitelia sa spriatelili a neskôr sa navzájom zamilovali, takže v roku 1936 bola v Hornej Lehote veľká svadba. V šťastnom manželstve sa im v roku 1940 narodila dcérka, ktorú pomenovali po mame Magda. Keď sa presťahovali rodičia do domu v Rožňavskom Bystrom, tak sa odsťahovali s nimi aj manželia Kalickí. Bývali spolu s rodičmi krátku dobu, lebo dostali miesto učiteľov aj so služobným bytom v meste Dobšiná. V roku 1943 sa im narodil syn Igor. Žili v šťastnej pohode a nič nevedeli o tom, čo im donesie budúci rok.
Svatba Magdy jpgPavol (Paťo) a Janko Belákovci. Vyrastali spolu takmer ako dvojčatá. Boli tiež veľmi nadané deti. Vo všetkých školách Paťo bol o dva ročníky pred Jankom. Keď boli doma, tak Janko pomoc v škole nepotreboval, lebo sa o nich starali rodičia. Po základnej škole však Paťo odišiel študovať na Gymnázium do Banskej Bystrice.

Janko po ukončení základnej školy tiež nastúpil do prvého ročníka gymnázia a brat Paťo mu bol oporou, lebo mu pomohol udomácniť sa v škole, aj pri štúdiu nových, pre neho neznámych vyučovacích predmetov. To isté sa odohrávalo aj na univerzite v Bratislave. Paťo už začal tretí ročník štúdium práva, keď na univerzitu nastúpil Janko.

Obidvaja boli telesne dobre vyvinutí chlapi, ale mali rôzne povahy. Paťo bol rozvážnej povahy, preto si vybral aj jemu priliehavý smer štúdia „právo“. Janko bol veselý a veľký figliar. Mal nadanie a záľubu v športe, preto si na univerzite zvolil študijný odbor telesná výchova a zemepis. Paťo bol tiež dobrý športovec. Hral dobre stolný tenis (pingpong) na vyššej úrovni, dokonca sa zúčastnil na športovej Univerziáde v Nemecku.

Ja som týchto mojich bratrancov videl iba raz v živote. Bolo to asi v roku 1942 počas letných prázdnin. Boli sme s mojou mamou na pobyte v Bratislave-Prievoze u rodiny Mikuláša Berku, ktorý mal za manželku staršiu sestru mojej mamy, tetu Elenu. Ujo Berka bol riaditeľom základnej školy v Prievoze. Vtedy prišli bratia Belákovci na návštevu. Boli to urastení fešní mládenci v slušivých oblekoch. Zvítali sa s rodinou a prekvapením vykríkli, keď zbadali moju mamu. „Aha, teta Marča!“ Keď zbadali mňa stáť pri mame, opýtali sa „a toto je kto ?” Váš bratranec Marián, odvetila mama. Vtom ma Janko schytil a vyhodil si ma na plecia. Hovorili sme tomu „na koňa“ a so smiechom vykríkol, že akého veľkého bratranca oni majú. Potom sa všetci usadili v jedálni. Sedeli na gauči, tak som sa medzi nich vtisol a počúval ich zážitky, ktoré rozprávali celej spoločnosti. Jednu príhodu som si zapamätal. Keď chodili do gymnázia v Banskej Bystrici, bývali u nejakej tety, vzdialenej príbuznej, a u nej sa aj stravovali. Nemali radi halušky s kalerábom na sladko. Teta mala však svoj repertoár, kedy čo má variť. Napriek tomu, že vedela, že také halušky nemajú radi, na svoj predpísaný termín ich uvarila. Odpratala všetko čo sa dalo zjesť do komory, ktorú zamkla, zobrala kľuč a pobrala sa k priateľke na kus reči. Keď došli zo školy, dom bol prázdny. V kuchyni na stole našli linkovaný papier vytrhnutý zo zošita, kde bolo napísané: „Haluške sa fof rúry, tak ich zjecte.“ No teraz čo? Všetko jedlo bolo odpratané a zamknuté v komore, hladní ako vlci, s určitým hundraním, ale „haluške zos rúry“ do seba spratali. Celá spoločnosť sa na tom príbehu zasmiala. Oni asi všetci tú tetu z Bystrice poznali.

V tých časoch sa rodinný styk udržiaval častým písaním listov a na každé sviatky bolo nepísanou povinnosťou posielať sviatočné pohľadnice pre blízku rodinu, ale aj pre dobrých známych. Pod každým prianím príjemného prežitia sviatkov bola aj krátka správa o tom, čo sa udialo v rodine. Tak o živote bratov Belákovcov sme sa dozvedeli iba z listov od tety Margity. Spomínam si, keď sme dostali list so smutnou správou o smrti Laca Kalického a neskôr aj o slavošovskej tragédii. Mama celý deň preplakala a slzil aj náš otec. Vráťme sa však k pôsobeniu Pavla a Janka na univerzite v Bratislave.

(POKRAČUJEME)

Marian Slavkay

Fotografie: archív rodiny Belákovej+internet+Miloš Leng.

 

Čítať 813 krát Naposledy zmenené piatok, 07 september 2018 14:04

Napíšte komentár

Presvedčte sa prosím, že ste vložili všetky požadované informácie označené hviezdičkou (*) . HTML kód nie je povolený.