"Talent mladej Klenovčanky si všimli odborníci na základnej škole. Už ako malej jej umožnili spievať v dospeláckom Folklórnom súbore Vepor. Chcela ísť študovať na konzervatórium. Stanislava Zvarová pochádza z robotníckej rodiny, kde mali vzťah k ľudovému umeniu, k spevu, tancu, ale aj napriek tomu však rodičia trvali na tom, aby najskôr vyštudovala ekonomickú školu v Rimavskej Sobote. Pracovala ako mzdová účtovníčka, no popri tejto práci išla za svojím cieľom a ďalej sa vzdelávala. Absolvovala kurz tanečného pedagóga ľudového tanca a následne choreografa ľudového tanca pri Národnom osvetovom centre. Pri tanci spoznala svojho manžela Jaroslava Zvaru. Práve s ním sa dostala aj na prvú diskotéku. Ako speváčka začala aj tancovať, a tak sa dotancovali až do manželstva. Obidvaja pôsobia v kultúre a sú vedúcimi predstaviteľmi FS Vepor.
Jej prácu vo folklóre podporili a ovplyvnili odborníci ako Igor Kovačovič, Pavel Bútor či Jozef Burič. Prvým však bol učiteľ zo základnej školy Michal Jakub, primáš ľudovej hudby v Klenovci. „Keď som vyhrala súťaž sólistov – O zlatý zvonček, na ktorú ma pripravoval, tak ma vzali spievať do dospeláckeho súboru, až neskôr do detského. Po podujatiach ma chodili sprevádzať z rodiny aj suseda, keď sa rodičom nedalo sprevádzať ma, stavali dom,“ priblížila pre vobraze.sk svoje začiatky Stanislava Zvarová.
Modernému tancu sa veľmi nevenovala. So svojou choreografickou prvotinou prišla v šestnástich rokoch. Rada chodievala aj so sestrou na prázdniny do Kokavy nad Rimavicou k starým rodičom, kde organizovali rodinné súťaže v speve. „Starký vedel hrať na husle, starká veľmi pekne spievala a krstný otec hráva dodnes na heligónke, chodí na prehliadky, aj na Klenovskú heligónku,“ povedala.
Pracovala v oblasti kultúry v Klenovci. Neskôr sa dala zlákať do Domu osvety. Ako Zvarová spomína, veľmi výrazným človekom, ktorý ju nasmeroval, bola aj bývalá riaditeľka Gemersko-malohontského osvetového strediska Hanka Hanušová. „Vybrala si ma, aby som sa začala venovať dramaturgii festivalu Gemerské-malohontské folklórne slávnosti, neskôr festivalu tradičnej kultúry s názvom Klenovská rontouka. Od roku 1999 boli jej súčasťou aj dvory. Bolo vtedy toho trochu viac. Jednotlivé obce z regiónu sa zapájali, teraz už je menší záujem,“ spomenula Zvarová. Súčasná riaditeľka Darinka Kišáková ju oslovila pracovať ako metodičku pre folklór, a tak od roku 2004 s menšou prestávkou je v GMOS-e. Stanislava Zvarová vždy veľmi rada čítala. „Aj v noci, tajne. Rodičia sa ale báli, že si pokazím zrak, tak mi to zakazovali. Veľmi rada som vyšívala. Skúsila som aj ručné práce, išlo mi to, ale nevybudovala som si k tomu vzťah.“
![]() |
![]() |
Stanislava Zvarová je dozorkyňou evanjelického cirkevného zboru v Klenovci. „Prijala som túto službu pred piatimi rokmi. Snažím sa, ako je mi to časovo dovolené. Veľmi sa teraz teším, lebo sme mali 11 konfirmandov. Dúfam, že budú naďalej rozvíjať aktivity a pokračovať v štafete svojich predkov,“ priblížila päťdesiatnička.
Či má radšej spev, alebo tanec, je pre ňu dilemou. „Keď si spievam, a je to taká rytmickejšia skladba, tak ma automaticky berie do tanca. Mám rada aj tanec, aj spev, len vekom viac uprednostňujem spev,“ povedala Zvarová. Ako spomenula, veľmi rada počúva starších ľudí a zbiera materiály, dokumentuje tradičnú ľudovú kultúru regiónu. „Snažím sa to potom prenášať do činnosti folklórneho hnutia v regióne. Do programov, ktoré robíme,“ podotkla. O jej prácu bol záujem vždy. „Bez práce som bola snáď asi len tri mesiace a potom ma oslovili pracovať do MsKS v Rimavskej Sobote, kde som pôsobila ako organizačná vedúca FS Rimavan,“ uviedla.

Ako mladý pár si Zvarovcov všimol bývalý vedúci FS Vepor. „Ján Trnavský si nás vychoval a dodnes sme vedúcimi. Založili sme aj DFS Zornička, mám záľubu vo vyhľadávaní mladých spevákov,“ ozrejmila. Trochu ju trápi, že záujem o takúto činnosť je klesajúci. „Každý by mal poznať svoju tradičnú ľudovú kultúru, aby poznal svoje korene, rozvíjal sa ako osobnostne, tak aj technicky,“ pripomenula.
Vyše 20 rokov je predsedníčkou OZ RODON Klenovec, kde sa snažia spolu s ďalšími aktívnymi občanmi napomáhať komunitnému rozvoju. „Školila som sa ako facilitátor za rozvoj vidieka a podarilo sa nám úspešne realizovať projekty ako v oblasti kultúrnych aktivít, folklóru, tak aj sociálnych a rozvoj zručností v IT. Vytvorili sme podmienky pre dobrovoľnícku prácu pre mnohých mladých ľudí, tiež možnosti pracovných návykov pre nezamestnaných. Bolo toho ozaj veľa.“

Stanislava Zvarová (druhá zľava) ako členka poroty v Rožňave – Nositelia tradícií
V roku 2007 ju nominovali na Vidiecku líderku roka a obsadila druhé miesto v kategórii Žena aktivistka. „Žiaľ, aj keď som bola za nomináciu vďačná, zistila som, čo to je mať neprajníkov. Hoci som z dobrovoľníckych aktivít nemala žiaden prospech, okrem dobrého pocitu, ktorý ma napĺňal, okúsila som horkosť ľudskej zloby. Ale všetko nás, samozrejme, posilní,“ priblížila Zvarová, ktorú to nasmerovalo ku komunálnej politike a práci v samospráve. Piate volebné obdobie je poslankyňou obecného zastupiteľstva. „Začiatky boli veľmi krásne. Boli to tiež veľmi hektické chvíle, tvorili sme nové rozvojové dokumenty. Spoluprácou s bývalým starostom Pavlom Struhárom a ďalšími aktivistami sme sa snažili o činnosť Mikroregiónu Sinec-Kokavsko, neskôr s Elenkou Kubaliakovou a manažérkou Miroslavou Vargovou sme spolupracovali v MAS Malohont. Bolo to obdobie krásne, lebo sa vytvorilo množstvo projektov, aktivít pre rozvoj regiónu,“ priblížila Zvarová.
V tomto volebnom období zastáva pozíciu zástupkyne starostky Klenovca, čo vníma ako výzvu. „Aj keď veľmi náročnú, už aj z toho dôvodu, že pracujem mimo obce. Musím ale povedať, že hektika súčasnej doby, nejasné pravidlá, privádzajú aj samosprávy do neistoty,“ podotkla. So súčasnou starostkou Katarínou Pribilincovou, ako aj poslancami či zamestnancami obce, sa snažia hľadať nové výzvy, riešiť problémy, ktoré občanov trápia. „Sme optimistky a dúfam, že s Božou pomocou sa nám podarí riešiť problémy našej obce, hľadať možnosti pre spokojný život všetkých generácií,“ uzavrela."
Zdroj: vobraze.sk
Uverejnené sú súhlasom redakcie.

































Po zavŕšení štúdií na Lekárskej fakulte UK v Bratislave bol v rokoch 1960 – 1963 lekár v Rožňavskom Bystrom a Šenkviciach. Neskoršie pracoval ako redaktor vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ v Bratislave, od roku 1969 ako kultúrny atašé čs. veľvyslanectva v Indii. V roku 1970 sa stal šéfredaktorom Revue svetovej literatúry. Bol jedným z najosobitejších slovenských básnikov-konkretistov tzv. Trnavskej skupiny, ktorý do svojej poézie vnášal nové senzibilné videnie sveta a drsných faktov života. Vydal knižne niekoľko zbierok básní. Venoval sa aj prekladateľskej činnosti. Dalimír Hajko vydal v roku 1998 monografiu s názvom Ján Stacho s podtitulom Esej o básnikovi, ktorý chcel prečítať šifry bytia, obsahuje stručnú chronológiu života a diela a jeho bibliografiu. -MM-
Vysokoškolské štúdium ukončil na Janáčkovej akadémii múzických umení v Brne. Jedenásť rokov pôsobil v Štátnom divadle v Košiciach a od roku 1965 v Opere SND, kde bol súčasne aj dramaturgom a od roku 1972 šéfrežisérom. Často hosťoval hlavne v Banskej Bystrici a Košiciach. Veľkú pozornosť venoval uvádzaniu pôvodnej slovenskej hudobno-dramatickej tvorby. Bol po celý život predovšetkým režisérom vážneho operného repertoáru. Jeho umelecká práca sa vyznačovala štýlovou vytríbenosťou, ako aj svojským inšpirujúcim chápaním hudobného divadla ako žánru. V roku 1970 vydal knihu Giacomo Puccini. Od roku 1972 pedagogicky pôsobil na VŠMU v Bratislave. -MM-
Študoval na obchodnej škole v Dobšinej, ako nadaný ochotník sa dostal v roku 1951 do činoherného súboru Divadla Jonáša Záborského v Prešove a neskôr študoval súkromne spev, zdokonaľoval sa u významných operných spevákov a stal sa členom spevohry. Od roku 1959 bol sólista Štátnej opery DJGT v Banskej Bystrici. Venoval sa aj koncertnej činnosti. Ako sólista účinkoval v mnohých významných operách, vytvoril celý rad postáv, pričom sa najviac uplatnil v komických úlohách. Deti ocenili jeho postavu medveďa v opernej rozprávke Martin a slnko od slovenského skladateľa Tibora Freša, ktorú stvárnil v banskobystrickom súbore v roku 1975 i po dvadsiatich rokoch v obnovenej inscenácii v roku 1994. -MM-
Študoval v Dolnom Kubíne, na gymnáziu v Gemeri a na bratislavskom lýceu. V roku 1839 sa stal členom Ústavu reči a literatúry československej. V roku 1844 vykonal v Tisovci u evanjelického superintendanta Pavla Jozeffyho kandidátske skúšky. Potom vykonával funkciu vládneho adjunkta v Trstenej a správcu kancelárie župného súdu v Dolnom Kubíne. Literárnou činnosťou sa zaradil k popredným príslušníkom generácie štúrovcov. Písal historické povesti, balady na motívy ľudovej slovesnosti, príležitostnú kratšiu lyriku, gratulačné a kondolenčné verše, piesne a rečňovanky, pokúsil sa aj o dramatickú tvorbu. Prvé dve upravené strofy jeho básne Nad Tatrou sa blýska sú dnes slovenskou štátnou hymnou. V Dolnom Kubíne má pamätník, je po ňom pomenované slovenské gymnázium Janka Matúšku v Galante. Jeho 200. výročie narodenia si v roku 2021 pripomenulo aj vydanie 0 eur zberateľskej suvenírovej bankovky a striebornej mince v hodnote 10 eur. -MM-
Po štúdiách na gymnáziu v Rožňave a v Levoči navštevoval evanjelické lýceum v Bratislave, vyštudoval medicínu vo Viedni a v Pešti. V roku 1851 sa vrátil do rodnej Revúcej, kde pracoval ako mestský lekár a lekár Rimavsko-muránskej banskej spoločnosti. Jeho početné práce o Gemeri majú komplexný vlastivedný charakter. Skúmal v nich jednotlivé časti Gemera z hľadiska geografického i nerastopisného, občianskej i cirkevnej histórie, sledoval flóru i faunu, vývin priemyslu a obchodu, archeologické pamiatky, načrtol históriu každej osady, venoval sa gemerským hradom a iným pamiatkam, podal veľa údajov o baníctve a najmä o gemerskom železiarstve, zbieral ľudové rozprávky, v etnografických štúdiách popísal život, jazyk a zvyky gemerského ľudu. Je autorom prvej slovenskej vedecko-fantastickej prózy Hviezdoveda alebo Životopis Krutohlava. Na rodnom dome v Revúcej má osadenú pamätnú tabuľu. -MM-
Študovala v Revúcej, absolvovala krajčírske kurzy vo Viedni a v Prahe. V r. 1876 – 1884 žila v Tisovci, kde viedla krajčírske kurzy, ktoré viedla aj v Brezne, Blatnici, Martine a inde. Bola majiteľka krajčírskej dielne v Revúcej, potom žila v Iloku v Chorvátsku, naposledy vo Zvolene. Krajčírske kurzy dopĺňala vlasteneckou výchovou, zbierala ľudové kroje a výšivky. Počas pôsobenia v Tisovci bola ochotnícka herečka, bola činná aj v Slovenskom spevokole v Martine. Aktivistka slovenského národného a ženského hnutia, autorka autobiografických čŕt, cestopisných článkov a beletristických čŕt, ktoré uverejňovala v rôznych slovenských časopisoch, spolupracovala s M. Bodickým pri tvorbe monografie o S. Ormisovi, prekladala z chorváčtiny. Členka Živeny a Lipy, spoluzakladateľka Ústredného spolku čs. žien v Juhoslávii. -MM-
Študoval v Dobšinej, na gymnáziu v Rožňave a na ev. kolégiu v Prešove. Advokátsky praktikant a mestský úradník v Dobšinej, kde viedol aj archív mesta, námestník verejného notára v Rožňave. Venoval sa dejinám Gemera, jeho historické práce sa viažu na gemerskú župu, napr. monografický náčrt Dobšiná a Dobšinská ľadová jaskyňa v nemeckom jazyku z roku 1878, práca o dejinách baníctva a železiarstva v Dobšinej História baníctva a železiarskeho priemyslu v Dobšinej bola vydaná aj knižne. Spracoval dejiny mesta Rožňavy, ktoré uverejnil v roku 1885 pod názvom Život uhorského malomesta a i. Zbieral a uverejňoval aj ľudové porekadlá z okolia Dobšinej. -MM-
Pôsobila na divadelných, operných a operetných pódiách viacerých miest vtedajšieho Uhorska, najmä v Budapešti, ale aj vo Viedni. Stvárnila vyše sto hlavných úloh v divadelných hrách, vystúpila v 60 operetách, 10 operách. Svoje obecenstvo očarúvala nielen výnimočným talentom, ale aj pôvabnou krásou. Bola aj literárne činná, pravidelne prispievala besednicami do rôznych časopisov. V Rimavskej Sobote má postavený pomník a jej menom je pomenovaná kaviareň v hoteli Zlatý Býk v Rimavskej Sobote. V kaviarni sa tiež nachádzajú reprodukcie historických fotografií z jej života a vo vitríne kópie jej hereckého kostýmu a rekvizít. Miešaný spevácky zbor, ktorý pôsobí pri miestnej organizácií Csemadoku v Rimavskej Sobote nesie jej meno. -MM-
V roku 1782 založil továreň na spracovanie kože v Rožňave, kde sa ročne spracovalo okolo desaťtisíc koží. Manufaktúra stála v južnej časti mesta, aby severné vetry odvádzali preč nepríjemný zápach vznikajúci pri práci so surovou kožou. V budove bývalej manufaktúry na výrobu kože, tzv. Markova továreň, na Šafárikovej ulici č. 31 v Rožňave dnes sídli riaditeľstvo a historická expozícia Baníckeho múzea. Priečelie dvojpodlažnej klasicistickej budovy nad oknami jej prízemia zdobia zaujímavé reliéfy, znázorňujúce pracovné postupy pri spracovaní kože – skladanie surových koží, spracovanie a rezanie koží a alegória garbiarstva. Budova je významnou, jedinou pamiatkou na manufaktúrne obdobie priemyslu v Rožňave s jedinečnou štukovou výzdobou pracovného postupu spracovania kože v strednej Európe. -MM-
Študoval na gymnáziu v Banskej Štiavnici, filozofiu v Lipsku, Erlangene a Viedni. V rokoch 1864 – 1872 bol profesorom na slovenskom gymnáziu v Revúcej, kde učil nemčinu, slovenčinu, latinčinu, gréčtinu a náboženstvo. Bol zakladajúcim členom Nakladateľského spolku pre vydávanie slovenských kníh v Revúcej a zakladajúcim členom Matice slovenskej. V rokoch 1871 – 1878 bol učiteľom v Liptovskom Mikuláši. Prispieval do novín a časopisov vlasteneckými básňami a článkami, v rukopise zanechal učebnicu náboženstva pre gymnáziá. -MM-
Študoval na gymnáziu v Bratislave, Šoproni a v Revúcej, kde maturoval. Po absolvovaní štúdia medicíny vo Viedni pôsobil vo Viedni a Bosne, v roku 1886 odišiel do USA, kde sa usadil v Clevelande ako zubný lekár. Zapojil sa tam do kultúrneho života slovenských vysťahovalcov. Založil a viedol spevokol Kriváň, harmonizoval a upravoval ľudové piesne, tlačou vydal zbierku 200 slovenských ľudových piesní v úprave pre klavír. Zložil prvé slovenské operety: Obšitošova dcéra, Bohatieri veselej družiny, Astrea, V cigánskom tábore. Zložil operu Rhea Sylvia a skladbu pre klavír Slovenská rapsódia. Autor hymny amerických Slovákov – Amerika zem veliká na text Štefana Furdeka. Jeho diela boli predvedené na Slovensku v Bratislave v roku 1925, v Leviciach v roku 1932 a v Ilave v roku 1935. V roku 1985 vydal Ivan Mačák v Matici slovenskej v Martine publikáciu Miloslav Francisci 1854 – 1926, ktorá obsahuje 7 strán textu a súbor 15 vyobrazení vo voľných listoch. -MM-