nedeľa, 06 január 2013 22:09

Lužickí Srbi boli vždy v postavení národnostnej menšiny, ale dokázali vyše tisícročie udržať si svoj slovanský jazyk Doporučený

Napísal(a) Bc. Petr Mikulecký
Ohodnotiť túto položku
(1 Hlasovať)

Rědna Łužyca,
spšawna, pśijazna,
mójich serbskich wóścow kraj,
mójich glucnych myslow raj,
swěte su mě twóje strony!


Cas ty pśichodny,
zakwiśoš nam ty?
Och, gab´ muže stanuli,
za swój narod źěłali,
gódne nimjer wobspomnjeśa!

Keď som sa predvlani vrátil domov
z krátkej návštevy Lužice, napadlo mi, že urobím takú malú skúšku. Fotografie, na ktorých bolo vidno dvojjazyčné názvy ulíc a rôznych inštitúcií, som poslal zopár svojim známym – s tým, či vedia o aký menšinový jazyk sa jedná. Nakoľko naša oblasť Gemera je takisto domovom Slovákov aj Maďarov, skúsenosť s dvojjazyčným označovaním ulíc, inštitúcií, obchodov a pod. máme aj tu. Väčšina tých, ktorým som fotografie poslal, teda odhadla, že sa jedná o analógiu našej reality. A nakoľko na prvom mieste bol nemecký názov, správne predpokladali, že sa jedná o fotografie z určitej oblasti SRN. No s tým druhým jazykom už bol problém. Niektorí moji priatelia mi odpísali, že sa jedná s najväčšou pravdepodobnosťou o poľštinu, poprípade jej nárečie – ale kde?, preboha, žijú na území Nemecka Poliaci ako národnostná menšina? Keď prekročíte česko-nemeckú hranicu – to, čo vás zakrátko upúta, sú dvojjazyčné nápisy na miestnych cestných tabuliach. Táto oblasť je totiž oddávna domovom najmenšieho slovanského národa – Lužických Srbov. Predkovia Lužických Srbov sa na územie dnešného Nemecka dostali už v 6. – 7. storočí. Postupne boli germánskym živlom vytlačovaní zo západnejších oblastí, až sa ich domovinou stala oblasť Hornej Lužice s centrom v dnešnom Budyšíne a Dolnej Lužice s centrom v Chotebuze. Lužica bola v 9. storočí súčasťou Veľkomoravskej ríše, v 14. storočí, za vlády českého kráľa a rímskeho cisára Karola IV., sa Lužica stáva súčasťou Českého štátu, ktorou potom bola až do roku 1635. Je pozoruhodné, že napriek tomu, že Lužica nikdy nebola suverénnym štátom, a teda Lužickí Srbi boli aj vždy v postavení národnostnej menšiny, dokázali vyše tisícročie udržať svoj slovanský jazyk a ubrániť svoju slovanskú identitu.

Na počiatku tohto článku som spomínal jazyk Lužických Srbov
– lužickú srbčinu. Treba však celú vec ešte viac spresniť. Lužické srbčiny sú dve – horná lužická srbčina (tiež hornolužická srbčina) a dolná lužická srbčina (tiež dolnolužická srbčina). V neskoršom štandarde kódovania jazykov ISO 639-2 mali oba jazyky spoločný kód wen. V roku 2005 však bol obidvom jazykom pridelený samostatný kód: dsb pre dolnú lužickú srbčinu a hsb pre hornú lužickú srbčinu. Je to logické východisko, lebo hoci oba jazyky sú vzájomne zrozumiteľné, sú si (podľa názoru niektorých jazykovedcov) vzdialenejšie ako napr. čeština a slovenčina. Dana Podracká sa v úvode knihy Madona má červenú dušu – antológia súčasnej lužickosrbskej poézie vyjadrila: „Územie Lužických Srbov na mape Nemecka pripomína svojím tvarom zvitok, od Lubinu po Budyšín a Lubij, rozdelený riekou Sprévou na dve takmer symetrické polovice. Vnútri nemeckého členenia jazyk stále pretrváva, hoci sa zmenšuje ako šagrénová koža. Podľa všetkého už iba 30.000 Lužických Srbov dokáže hovoriť jedným z dvoch variantov lužickej srbčiny.“ V záverečnej úvahe potom vec ešte upresňuje: „Hornou lužickou srbčinou dnes dokáže hovoriť asi 20.000 – 25.000 osôb všetkých generácií (z toho však iba okolo 10.000 ho skutočne používa ako jazyk každodennej komunikácie); dolnou lužickou srbčinou však hovorí už len okolo 5.000 ľudí, z veľkej väčšiny vo veku nad 60 rokov.“

Ja som si obľúbil viac práve ten druhý variant
lužickej srbčiny – dolnú lužickú srbčinu. Centrom Dolnej Lužice je Chotebuz (v dolnej lužickej srbčine Chóśebuz; nemecky Cottbus). Predvlani som sa, žiaľ, s ohľadom na nedostatočný časový priestor, dostal iba do centra Hornej Lužice – Budyšína (v hornej lužickej srbčine Budyšin; v dolnej lužickej srbčine Budyšyn; nemecky Bautzen). V Budyšíne má svoje sídlo aj Srbský inštitút (Serbski institut), ktorý má pre Dolnú Lužicu pobočku v Chotebuze (Wótnožka Chóśebuz). Sídli tu aj Domowina – Zwězk Łužyskich Serbow (hornolužicky Zwjazk Łužiskich Serbow) – národná a kultúrna organizácia, ktorá zastrešuje niektoré lužickosrbské spolky. V Srbskom dome v Budyšíne, sídle Domowiny, sa nachádza aj rovnomenné knižné vydavateľstvo.

No mňa však priťahovala vždy najmä Dolná Lužica
(v dolnolužickej srbčine Dolna Łužyca). Takmer celá oblasť nemeckej Dolnej Lužice je súčasťou spolkovej krajiny Brandenbursko. Aj geografická poloha dolných Lužických Srbov bola príčinou ich zložitejšej situácie. Po roku 1815 bolo územie Lužice rozdelené. Zatiaľ čo Horná Lužica zostala súčasťou Saska, Dolná Lužica sa stala súčasťou Pruskej provincie Brandenburska. Pre horných Lužických Srbov bolo ľahšie získavať zázemie a pomoc pre kultúrny rozvoj svojho národa napr. v Prahe, kde už v roku 1724 bol založený tzv. Lužický seminář sv. Petra v Prahe, ako kňazský seminár pre formáciu budúcich rímskokatolíckych kňazov z Hornej Lužice. V prvých desaťročiach slúžil najmä študentom z Lužice, z ktorých časť dochádzala na Malostranské gymnázium a bohoslovci navštevovali prednášky na Univerzite Karlovej. Ešte po 2. svetovej vojne (v rokoch 1945-1955) bol objekt využívaný ako lužickosrbská kolej (vysokoškolský internát). Neskôr, aj keď bol zoštátnený, ponechal štát v historickej budove pôsobiť unikátnu Hórnikovou lužickosrbskou knihovnu. Fatálna pre ňu bola až katastrofálna povodeň v roku 2002, kedy bola väčšina kníh nenávratne zničená.
Lužickí Srbi na Dolnej Lužici boli pod vládou Prusov v ťažšej situácii. Aj po revolučnom roku 1848, kedy boli v Sasku splnené niektoré požiadavky Lužických Srbov (vyučovanie v lužickej srbčine na gymnáziu v Budyšíne, srbské bohoslužby v Drážďanoch) – v Prusku bola dolná lužická srbčina opäť masívne obmedzená.

V predajni lužickosrbskej literatúry v Budyšíne
som sa snažil zohnať aj učebnicu dolnej lužickej srbčiny, aby som si mohol osvojiť aspoň základy tohto jazyka. Predpokladal som, že nebude zrejme reálne zohnať ani učebnicu dolnej lužickej srbčiny v češtine, ale podarilo sa mi zohnať Zakłady dolnoserbskeje rěcy od prof. Alfreda Měškanka pre Poliakov. Pán profesor Měškank sa narodil v roku 1928 v Droždźiju v Hornej Lužici, po 2. svetovej vojne študoval na gymnáziu v Českej Lípe a v rokoch 1948-1952 na univerzite vo Wrócławe učiteľstvo fyziky. Práve on vytvoril učebnicu dolnej lužickej srbčiny pre Poliakov (a takisto variant pre horných Lužických Srbov). Zaujímavým spôsobom dialógov nielen učí dolnú lužickú srbčinu, ale súčasne do nich vkladá aj cenné informácie o jazyku, kultúre, dejinách a identite Lužických Srbov z Dolnej Lužice.

Germanizačný tlak na dolných Lužických Srbov
bol mimoriadne silný. Veď napr. v roku 1731 bolo nariadením srbským mužom, ktorí neovládali nemčinu, zakázané vstupovať do manželských zväzkov. Záujem o jazyk bol minimálny, a tak iba Kito Fryco Stempel zbieral miestne rozprávky a povesti a preložil zopár klasických básní. Zaujímavou postavou bol Juro Surowin (vlastným menom Georg Julius Justus Sauerwein – 1831-1904), nemecký publicista a jazykovedec, ktorý sa stal obrancom menšinových jazykov (dolnej lužickej srbčiny, litovčiny). Dolnú lužickú srbčinu si osvojil do takej miery, že v nej napísal aj niekoľko básní. Po 1. svetovej vojne začala publikovať svoje básne Mina Witkojc, významná lužickosrbská národná buditeľka, neskôr prenasledovaná nacistickým režimom. Wěcsław Serb Chejnicański preložil do dolnej lužickej srbčiny aj časti básnického diela Máj od českého básnika Karla Hynka Máchu.

Na úvod tohto článku
som citoval hymnu Lužických Srbov (v dolnej lužickej srbčine). Čo dodať na záver? Snáď iba zaželať Lužickým Srbom – a najmä tým z Dolnej Lužice – aby sa nevzdali svojho jazyka a odovzdávali si ho aj naďalej. Dnes je, vďakabohu, dolná lužická srbčina chráneným menšinovým jazykom a v rámci projektu WITAJ vznikajú materské školy, kde sa dolnú lužickú srbčinu môžu naučiť deti, ktorým už ich materinský jazyk nedokážu vlastní rodičia odovzdať, nakoľko patria ku generácii, ktorá už väčšinou tento jazyk neovláda.   
Článok venujem našim slovanským bratom – Lužickým Srbom z Dolnej aj Hornej Lužice.
Bc. Petr Mikulecký 


{jcomments on}


 

Čítať 8905 krát Naposledy zmenené streda, 21 október 2015 10:25

2 komentáre

  • Odkaz na komentáre Jozef Vook streda, 28 december 2016 09:22 Napísal(a) Jozef Vook

    So záujmom som si prečítal tento článok. Ako bývalý študent a učiteľ jazykov som vedel o existencii tohto národa, že patrí k západným Slovanom. Keď som bol v 70.- tých rokoch v bývalej NDR, stretol príslušníka Lužických Srbov, rozhovor začal najprv po nemecky. Potom som s nim hovoril po slovensky aj rusínskym nárečím, on svojim, neviem hornosrbským, či dolnosrbským jazykom. Vďaka príbuznosti našich slovanských jazykov sme si rozumeli. Záujem o jeho dejiny ma utvrdil, že v dejinách veľa vytrpel od pruských a germánskych panovníkov, v rokoch nacizmu. Roky existencie NDR boli pre nich priaznivé, dôvody možno pochopiť. Doba sa zmenila, ale záujem germánskych a anglosaských národov proti slovanskej vzájomnosti zostal, len nemá také kruté podoby ako v minulosti. Aj proces globalizácie má dopad na malé národy, preto počty Lužických Srbov, hovoriacich ich jazykom, udržujúcich kultúru, zvyky a tradície ich radia k najmenším slovanskym národom.
    Jozef Vook

  • Odkaz na komentáre Miroslav Horina de Fičura štvrtok, 25 august 2016 11:40 Napísal(a) Miroslav Horina de Fičura

    Luzice pripojit k ceskoslovensku

Napíšte komentár

Presvedčte sa prosím, že ste vložili všetky požadované informácie označené hviezdičkou (*) . HTML kód nie je povolený.

Komentáre nesúvisiace s témou nebudú zverejnené!