štvrtok, 16 november 2017 14:40

Osud Maríny Ormisovej - Maliakovej Doporučený

Napísal(a) TIC
Ohodnotiť túto položku
(1 Hlasovať)

Ako inak osláviť 156. výročie narodenia zaujímavej ženy, ako práve spomienkou na jej život.
Je len málo žien v našej histórii, ktoré si väčšmi zaslúžia náš obdiv a úctu ako Marína Ormisová – Maliaková, dcéra Samuela Ormisa, profesora Slovenského evanjelického a. v. gymnázia v Revúcej. Narodila sa 4. novembra 1861 v Nižnej Slanej v gemerskej dedinke.

V tom čase boli ženám prístupné len niektoré povolania. Ženské krajčírstvo, ktorému sa vyučila u Nely Viestovej v Revúcej, bolo teda najrýchlejšou a najpraktickejšou možnosťou zakotviť v živote a stať sa nezávislou. Po desiatich rokoch bola Marína Ormisová vyhľadávanou krajčírkou a učiteľkou krajčírstva v našom meste.

Sporivosť bola významnou vlastnosťou revúckej krajčírky, ktorú Slovensko dobre poznalo. Hospodárila rozumne, nijaké prepychové veci neobľubovala, skromne sa šatila aj stravovala a každý grajciar tri razy obrátila, kým ho utratila. Tak si usporila päťtisíc zlatých. Neskôr kúpila rodičovský dom. Akú hodnotu to reprezentovalo, si môžeme predstaviť podľa toho, že Samuel Ormis pred štvrťstoročím dostával 700 zlatých ročného platu ako profesor.

Marína Ormisová za svojho dlhého života zažila veľmi veľa premien, osirela ako dieťa. V útlom detstve stratila rodinné prostredie, ktoré jej chýbalo. Ako píše sama o sebe, bola tvrdohlavá a zanovitá. V ťažkom živote sa tieto jej vlastnosti pretavili na húževnatosť a vytrvalosť. Veľmi túžila po vzdelaní, ale ďalšie vzdelávanie v škole bolo znemožnené otcovou smrťou, a tak sa usilovala získať vedomosti čítaním kníh. Mala šťastie, že nachádzala dobrých priateľov, ktorí obohacovali jej život rozširovaním jej duševného obzoru a vedeli jej pomôcť aj radou. Ale aj tak vedela, že sa môže spoliehať len na seba a dvere do slovenských rodín jej otvorí len dobrá práca, preto si vybrala krajčírske povolanie. Prax ukázala, že sa nemýlila, lebo v tom čase nevydaté dievčatá z meštianskych rodín bývali v rodinách pomocnicami pre všetko, obyčajne len trpenými. Revúcky meštiansky nárožný dom (v súčasnosti penzión Kráľov Dom) je tiež zaujímavý tým, že v rokoch 1889-99 tu mala svoju krajčírsku dielňu. Ona pracovala s chuťou v domácnosti, v záhrade aj v krajčírstve. Všade bola svedomitá a presná, mala zmysel pre drobnosti.
Spomína na drobné historky a miestne príbehy ...

„V lete som vstávala k šitiu už o 4. hodine. Kým nedošli žiačky, dokončievala som najťažšie práce na šatách, alebo som pristríhala. V tie časy v dobre situovaných domácnostiach obyčajne každý deň varili hovädziu polievku. K mäsu sa dala zelenina z polievky, zemiaky a omáčka, potom bol prívar, ale bez mäsa. V nedeľu bývala pečienka i múčnik - okružník, grísový alebo ryžový koch, buchtičky s malinovým lekvárom a pod. Deň bez mäsa bol piatok, vtedy sa k polievke varievali halušky, rozličné rezance, s tvarohom, makom, orechami, strapačky s bryndzou, šúlance zo zemiakového cesta a zavše znamenité gemerské guľky.“

ra Mária Amália Ormisová 2„V pôstny, tak menujú v Revúcej deň pred Štedrým večerom, piekli všade z kysnutého cesta koláče a „kvaky“ na opekance. Koláče sa piekli rozmanité – makovníky, lekvárniky, tvarožníky, kapustníky a v bohatších domoch i orešníky. Piekli ich na okrúhlych bľachových ťapšiach, ktorých okraje boli vlnkovite pozahýňané. Vykúrili pec, koláče dnu povsádzali, tie sa čosi-kamsi upiekli, iba „baby“ v hlinených babeniciach v peci sedeli dlhšie. Vtedy torty ešte v domácnostiach nevypekali, pochúťkou boli spomínané koláče. Torta sa zjavila iba ak niekde na svadbe.“

„Keď býval detský majáles a bolo pekné počasie, schystali sme sa po obede s mojimi žiačkami, vtedy sme včaššie olovrantovali, na vychádzku do kúpeľa, aby sme sa podívali na zabávajúci sa drobizg. Milým pôžitkom bola už sama prechádzka krásnou alejou do Doliny, kde ležal kúpeľ. Za dvadsať rokov, ktoré minuli odvtedy, keď som i ja ako školáčka z elementárky chodievala s majálesovým sprievodom do kúpeľa, všeličo sa zmenilo. My sme sa pohli už po ôsmej hodine ráno pod zástavami, sprevádzané učiteľmi, žiakom bubeníkom, muzikantmi a vykrikovali sme: „Vivat regrácia!“ (nech žije zábava). V deň majálesu varievali žiakom obligátne pirohy s lekvárom a donášali ich do kúpeľa.. Na majálese nechýbala ani predavačka s pukanou kukuricou a aj chudobné dieťa dostalo aspoň grajciar, aby z nej kúpilo."

Spomienky Maríny Ormisovej sú ako zrkadlo vtedajšej doby, aby sme lepšie pochopili pomery a udalosti na Gemeri. Veľa spomienok sa viaže k nášmu mestu, sprítomneniu existencie Prvého slovenského gymnázia, na postupovanie maďarizácie, na vtedajšie kultúrne a politické osobnosti v Gemeri, Martine i v Prahe, na rodinu Daxnerových, aj na cestovanie po Slovensku.

V decembri 1899 sa vydala za vdovca Jozefa Maliaka z Iloku, zo Slavónie a z Revúcej odišla. V šití pokračovala aj v Iloku. Mala však toľko rozrobenej práce, že ešte vyše troch rokov po vydaji šila svojim zákazníčkam z celého Slovenska, hotové šaty im posielala v balíkoch poštou.

Príbehy osobností potvrdzujú, že nie je podstatné kedy a kde sa narodíte, ale to, ako si svoj život sami nastavíte.
Zomrela 13. januára 1946 vo Zvolene.

Spomienky Maríny Ormisovej, dcéry popredného pedagóga a národného buditeľa Samuela Ormisa vznikli v rokoch 1939 – 1942, po autorkinom návrate na Slovensko a sú zachytené v knihe s titulom „Marína Ormisová spomína“.

(Zdroj: Ormisová M.- Ormis Ján Vladimír. Marína Ormisová spomína. Martin: Vydavateľstvo Osveta, 1979)
Text: Oddelenie regionálneho rozvoja MsÚ Revúca – TIC

 

Čítať 1924 krát Naposledy zmenené utorok, 21 november 2017 17:00

Napíšte komentár

Presvedčte sa prosím, že ste vložili všetky požadované informácie označené hviezdičkou (*) . HTML kód nie je povolený.

Komentáre nesúvisiace s témou nebudú zverejnené!