MsKS v spolupráci s Múzeom PSG v Revúcej uviedli scénickú podobu najslávnejšej protivojnovej básnickej skladby na sté výročie jej prvého vydania. Krvavé sonety napísal Pavol Országh Hviezdoslav ako reakciu na prvé správy z 1. svetovej vojny. Vytvoril ich v Dolnom Kubíne s dátumom „August – september 1914“. V tomto vrcholnom lyrickom diele Hviezdoslav vyjadril svoju bolesť a rozhorčenie nad mravným úpadkom ľudstva, ktoré sa vrhá do vojnových konfliktov a spôsobuje bolesť a utrpenie. Krvavé sonety sú výpoveďou o jasnom Hviezdoslavovom protivojnovom proteste a zároveň končia osobným víťazstvom nad témou – predstavou lepšej budúcnosti.
Básnické dielo nemohlo byť počas vojny vytlačené, ale blízky okruh autorových priateľov vedel o jeho existencii.
Jeden zo sonetov uverejnil dolnokubínsky rodák a Hviezdoslavov priateľ Jur Janoška v Cirkevných listoch ešte počas vojny. V samostatnom knižnom vydaní vyšli Krvavé sonety až po vojne v Prahe vo februári 1919. Krvavé sonety boli preložené do viacerých cudzích jazykov.
Ír John Minahan, ktorý od roku 1996 žije na Slovensku a je autorom vlani vydaného anglického prekladu Krvavých sonetov, píše, že na začiatku Veľkej vojny Európu zaplavoval príval poézie. Ale vojnovej – len v nemeckom jazyku vraj vzniklo pol druha milióna básní. Básnici v celej Európe „podľahli lyrickej eufórii, donekonečna velebiac česť, povinnosť, nesebeckú službu, zomieranie pre vlasť, krv a ruže, boj za mier (proti zradnému nepriateľovi, čo bojuje proti mieru!), nenávisť k Anglicku alebo k cisárovi; vzývajúc Boha vojny, aby sa postavil na tú správnu stranu...“
„Hviezdoslav bol voči prevládajúcej vášni imúnny,“ pokračuje Minahan. „Ohromovala ho obscénna skutočnosť, že nadutí Európania so svojou civilizáciou a svojím osvietenstvom, ako aj kresťania medzi sebou, začali systematicky vraždiť jeden druhého. A tieto krvavé jatky ešte i básnici velebili!“ A tak, kým básnici po celej Európe ďakovali za dar vojny, „Hviezdoslav, naopak, vníma hybného ducha vojny ako čosi pekelné, ako démona, ktorý ľudské bytosti vytrhol z nepokojného spánku. Tie sa vôkol seba zúfalo obzerajú, hľadajúc niekde útočisko. Žiadneho však niet: „... všade ľudská jatka: / či tvŕď, či oceán, či nebesá!“ (sonet 3)
Tento klenot slovenskej literatúry sme uviedli v scénickom spracovaní v Múzeu PSG premiérovo 12. marca 2019 o 18.00 v produkcii Mestského kultúrneho strediska. Veľavýznamné a tiež mnohovýznamové slovo básnikovo umocnili akordeónové improvizácie a pôsobivé výtvarné obrazy, ktoré ad hoc vytvárali dve výtvarníčky pred očami divákov. Napospol všetci, ktorí v ten večer uprednostnili návštevu tohto predstavenia pred inou televíznou či kaviarenskou zábavou, vyjadrovali uznanie za príjemne strávený večer.
|
|
|
A národ oboril sa na národ s úmyslom vraždy, s besom skaziteľa. Kreš spráskal pušiek, zahrmeli delá: zem stene, piští vzduch, rvú vlny vôd,
kde bleskom kmitla hrozná Astarot. A jak v žne postať zbožia líha zrelá pod kosou, radom váľajú sa telá; v cveng šabieľ špľachce čerstvej krvi brod…
Tak vo víchrici totej ukrutenstva, nímž ani tiger dravšie nezúri, zapadá nie zvlek: výkvet človečenstva, života radosť smrtnej do chmúry, v prach purpur všeľudského dôstojenstva, v sutiny jasný palác kultúry!…
|
|
Za organizátorov ďakujeme za návštevu všetkým fanúšikom poézie a ak sme čo len niekoľkých podnietili vrátiť sa k veršom nášho najslávnejšieho barda, tak sme splnili svoj cieľ mierou vrchovatou. Teší nás, že ste boli na nás... Ďakujeme!
Juraj Genčanský
MsKS Revúca