Vo svojej práci sa systematicky venuje predovšetkým portrétnej tvorbe, ktorú sa snaží aktualizovať na podmienky súčasného sveta. Nominovaná bola na ocenenie Strabag artaward 2009, jej diela môžeme vídať na reklamných plochách spoločnosti Euroawk. Adamíkovej diela boli prezentované na viacerých kolektívnych (Konfrontácie generácií, Košice 1991; Meeting Point, Bratislava 2006; Pudingová generácia, Bratislava 2006; Close Encounters, Viedeň 2008; Plus-mínus XXI, Bratislava 2009; a ďalšie) a samostatných výstavách (Strach má moje oči, Revúca 2000; Panoptikum, Rimavská Sobota 2000; Tváre a ich podoby, Podoby a ich tváre, Košice 2007; Tvárou v tvár, Bratislava 2011; a ďalšie). Okrem domácich výstavných siení vystavovala v Česku, Maďarsku, Rumunsku, Nemecku, Rakúsku, Francúzsku, Taliansku, Španielsku, Portugalsku, Litve a Veľkej Británii. V súčasnosti žije a tvorí v Novej Dedinke pri Bratislave.
Autorka Adamíková k tomuto súboru obrazov uvádza:
„V sérii obrazov Cesta domov sa navraciam k svojim spomienkam. Obrazy predstavujú cestu do môjho detstva. Pokúšam sa zhmotniť spomienky do telesnosti, do vizuálneho obrazu a jeho umiestnenia v krajine na obraze. Spomienky a návrat do prírody – to sú ďalšie nosné témy, ktoré spoločne s portrétom a jeho interpretáciou v obraze predstavujú môj ateliérový program.
Po rokoch sa vraciam na miesta, kde som prežila svoje detstvo, tentoraz s vlastnými dcérami. Skúmaním vnútornej krajiny portrétovaného (svojich dcér, priateľov, blízkych) a samotnej krajiny, ktorej sme súčasťou, hľadám nové možnosti, ako túto konvenciu pre seba problematizovať a nanovo uchopiť. Nazdávam sa, že samotné spomienky sú útržkovito subjektívne, krajina môjho detstva nemusí byť taká nedotknuteľná, ako ju vo svojich spomienkach mám uloženú.
Do projektu vstupuje ďalšia rovina čítania, keď sa zaoberám porovnávaním toho, ako vnímajú deti svoje okolie, podnety, zážitky a ako dospelí s odstupom času, vyrovnávaním sa s realitou. Inšpiráciou sú pre mňa osamotené postavy v krajine z obrazov Caspara Davida Friedricha. Záľuba v romantizujúcich námetoch v krajine bude konfrontovaná s osamelými postavami, ktoré krajinou putujú a ‘niečo’ hľadajú.
Zaujímajú ma zmeny, akými prešiel žáner zobrazenia človeka v krajine v maliarskom obraze od čias romantizmu až po súčasné tendencie. Zaujíma ma, ako môže vyobrazená postava reprezentovať svoj vnútorný postoj, ako sa forma zobrazovania mení vplyvom vývoja technológií vo vizuálnom umení a či vôbec v dobe nadprodukcie obrazov, má figurálny obraz výpovednú hodnotu.“
Zaujímavosťou pre naše gemerské reálie istotne je, že Alena Adamíková počas dvoch školských rokov (1998 – 2000) viedla literárno-dramatický odbor v Základnej umeleckej škole v Revúcej. So žiakmi vtedy dosiahla niekoľko zaujímavých divadelných úspechov až po účasť v krajskej prehliadke Zochova divadelná Revúca. V tom období vznikla aj Adamíkovej prvá samostatná výstava v revúckom Mestskom dome kultúry pod názvom Strach má moje oči. Maliarka prešla odvtedy životným i tvorivým oblúkom – dnes má manžela, dve dcéry a vlastnú umeleckú školu. Jej obrazy majú úspech a v umeleckých kruhoch je uznávanou autorkou s nezameniteľným rukopisom. A aké je Adamíkovej krédo? „Túžim maľovať a chcem sa venovať aj deťom. Urobili sme všetko preto, aby to mohlo fungovať...“
Je to dobre, že sa Alena Adamíková po dvadsiatich rokoch vracia do rodnej Revúcej. Na vernisáž príde aj s rodinou a svoje obrazy tu nechá až do konca mája. Príďte!
Viac informácií nájdete na www.alena-adamikova.com alebo www.atelierkompas.com
Juraj Genčanský
MsKS Revúca