×

Výstrahy

JFolder: :files: Cesta nie je priečinok. Cesta: [ROOT]/images/kultura/ratkova/cintorin
×

Poznámka

There was a problem rendering your image gallery. Please make sure that the folder you are using in the Simple Image Gallery Pro plugin tags exists and contains valid image files. The plugin could not locate the folder: images/kultura/ratkova/cintorin
Vytlačiť túto stránku
štvrtok, 27 január 2011 18:11

Milosrdný čas „zarovnáva“ reliéf hrobov generácií predkov na ratkovskom cintoríne od roku 1707 Doporučený

Napísal(a) Miroslav Ďurinda
Ohodnotiť túto položku
(0 hlasov)

... odpočívajú tu tí, ktorí sa tu narodili, žili, pracovali, umierali. Povedzme si na začiatok, že v terajšom cintoríne v Ratkovej sa pochováva od r. 1707, kedy „urodzená rodina“ Balczer-Galli darovala mestu pozemok na tieto účely. Prijmime skutočnosť, že predtým sa pochovávalo pri kostoloch podľa starej kresťanskej historickej tradície. Pripomeňme si i to, že budova ratkovskej fary i školy boli postavené podstatne západnejšie, tam, kde je doteraz, tzv.  „Kňazova studňa“, ktorá svoje pomenovanie dostala od príbytku kňaza - teda od fary. (Upozorňuje na to farár Ondrej Šmál (1706-1766). Architektonická situácia, ako ju poznáme dnes, vznikla až po prvom požiari Ratkovej r. 1692,

kedy celé drevené mestečko vyhorelo a Ratkovčania postavili novú faru na tom mieste, kde sa nachádza teraz. Nemožno odmietnuť, že predtým sa pochovávalo pri kostole i v Ratkovej.
Terajší ratkovský cintorín má časť, ktorá sa nazýva  „starý cintorín“ a časť nazývanú „nový cintorín“. Nevymedzené prechádzajú jedna časť do druhej. Od r. 1707 spočívajú tu generácie ratkovských „mešťanov“ (oppida) a neskoršie občanov obce. Postupne milosrdný čas „zarovnáva“ reliéf hrobov s terénom a stáva sa miestom nového pochovávania. V starej časti je ešte pár kamenných pomníkov z predelu rokov okolo 1780 - 1800 so skoro nečitateľnými latinskými nápismi. Sú to hroby generácie našich už neidentifikovateľných Ratkovčanov, ktorí kedysi vytvárali obraz tohto v minulosti zaujímavého mestečka. Ale, priam už vedľa sú hroby mladšej generácie predkov (našich prarodičov, starých rodičov, rodičov, ktorých sme  poznali a z ktorých mnohé sa identifikujú peknými, dôstojnými a pôsobivými pomníkmi novšieho a dnešného štýlu. K týmto posledným sa rokmi vraciame, aby sme si ich cez nespochybniteľnú spomienku sprítomňovali v tichom rozjímaní. Na týchto všetkých nežijúcich Ratkovčanov som myslel v úcte, keď sa chcem konkrétne zmieniť o osobnostiach tu spočívajúcich, ktoré zasiahli do kultúrnej histórie nielen lokálnej. Cez historický exkurz len myšlienkovým tryskom sa chcem dotknúť a zdôrazniť význam, osobitosť, vážnosť niektorých postáv, ktorých mená nachádzam v písomnej forme nielen v historicko-literárnom kontexte. Sú to:
Samuel Bradovka (1744-1848), ratkovský farár, ktorý s nesmiernym osobným úsilím sa zaslúžil o znovu vybudovanie ratkovského chrámu po zničujúcom požiari r. 1827, vynikajúci kazateľ, autor niekoľkých latinských textov na cirkevných objektoch v Ratkovej i vo vnútri chrámu. Má štylizovaný neoklasicistický pomník, tvarovo identický pomník jeho manželky padol za obeť vandalom asi pred dvoma rokmi.
August Šulek (1820-1890), ratkovský farár, prenasledovaný národovec, autor Ratkovského memoranda. Na jeho pomníku je nápis:  Na vinici pána 42 liet horlivo pracoval, / svojich až do konca úprimne miloval / preto oni drahú pamäť mu zvečnili. / Dcéra a zať pomník tento postavili. Jeho rozsiahla účasť v cirkvi aj  pre vec národnú v obrodeneckom období je nad rámec tejto stručnej štúdie.
Samuel Zachar (1865-1905), ratkovský farár. Zaslúžil sa v rokoch svojho pôsobenia v Ratkovej o rozvoj a modernizáciu obce v spolupráci s krajinskou úverovou spoločnosťou „Orsák“, hlavne pri inštalovaní vodnej turbíny na česanie ovčej vlny, výrobu priadze a súkna. Aktívny v senioráte ako ratkovský dekan. Vynikal ako výborný rečník.
Pavol Dobšinský (1788-1896), farár cirkvi sirkovsko-turčockej. Otec spisovateľa, prekladateľa, folkloristu, zberateľa ľudových povestí, drienčanského farára Pavla Emanuela Dobšinského (1828-1885).
V starej časti cintorína je kdesi pochovaný farár Johannes Nicolaides (Ján Nikolaj), zomrel r. 1725, jeho hrob nie je známy. V Ratkovej spočívajú i kosti farárov zo staršieho obdobia: Georgius Kapiri, zomrel r. 1685 a Johannes Vietoris, zomrel v r. 1609. Museli byť pochovaní na inom, dnes už neznámom pohrebisku - najpravdepodobnejšie v areáli kostola.
V Ratkovej zomrel r. 1766 farár a historik Ondrej Šmál, a r. 1819 farár Fridrich Koroni. (Budú predmetom inej témy.)
Ján Márton (Johanes Martinus), úradník stoličného – slúžnovského úradu v Ratkovej (notár - „fiškus“), slúžny v rokoch 1826 - 1849. Zanechal „historizujúce poznámky“, z ktorých čerpal aj ratkovský kronikár Ondrej Gallay (1896-1967). Na štylizovanom pomníku z kovového odliatku má skromný nápis v maďarčine s archaickými prvkami, (v preklade: Spomienka pre milovaných rodičov Jána Mártona a Kubínyiovú Barboru s pokornou vďakou od dcéry).
Lajos Líbay, lekár. Pomník – liatinový odliatok so zle čitateľným maďarským nápisom. V tradícii zostáva (poznámka autora MĎ: informáciu mi dal ešte v r. 1963 MUDr. Július Selecký (Švarc), bývalý ratkovský obvodný lekár v rokoch 1923 až 1939), že išlo o výborného lekára, ktorý vykonával pitvy a pravdepodobne zomrel nakazený infekciou pri výkone povolania.
V severnej časti „starého“ cintorína skoro v rohu neďaleko zadného vchodu do cintorína z Novej ulice sú pravdepodobne vôbec najstaršie hroby. Tri. Prikryté pozdĺžnym „náhrobným kameňom“ pravdepodobne z pieskovca. V priečelí majú vytesané reliéfy lebky a nad nimi  v polkruhu latinské ANNO, ale dátum už v mojich študentských rokoch nebol čitateľný. Odvtedy reliéf pozdĺžneho náhrobného kameňa ďalej podliehal erózii počasím aj ľudskou aktivitou (hádzali sa tam odpadky z hrobov, konáre, smeti atď.). Domnievam sa, že to mohli byť prvé hroby členov zemianskej rodiny Balczer-Galli, ktorá darovala pozemok zo svojho majetku mestečku Ratkovej. Posledný známy člen tohto rodu bol Matej Balczer-Galli, zomrel r. 1695 a jeho manželka Judita, rodená Bubenko r. 1753. Mali syna Andreja. Týmito rokmi sa tieto mená z histórie Ratkovej vytrácajú.
Len asi štyri metre vzdialený nachádza sa skromný malý mramorový pomníček s maďarským nápisom, veľmi zle čitateľným,  dá sa ako-tak vylúštiť meno Samuel – Draškóczi,
aj rok asi 1847. Písal som o ňom v článku „Z histórie starej Ratkovej (vzťahy, vplyv a účasť šľachty – feudálov)“ (http://www.nasaratkova.weblahko.sk/Miro-Durinda-o-Ratkovej.html). Je to hrob posledného člena barónskeho rodu Dražkócziovcov, žijúceho v Ratkovej, ktorí vlastnili veľmi veľkú časť majetku mesta pred rokom 1849. Potom ich sídlo (kúriu) odkúpilo mesto Ratková, potomkovia sa odsťahovali (Fayovci). 
Ako žiaci základných škôl starali sme sa pod dohľadom riaditeľa školy Ľudovíta Lašána aj o pomníky rodičov spisovateľa, básnika, evanjelického farára a biskupa Daniela Bacháta (1840-1906), ratkovského rodáka. Na pomníku jeho matky bol nápis pochádzajúci od autora - syna Daniela Bacháta tohto znenia: Pomníku rci čí zde kosti / Koho zde hledat máme / Rekni že tu leží Matka / Již u dvu synu památka / Zustane až do večnosti / Až kím se tam shledáme / Mária Bachát,  narodená 1817 Rodená Kovács, zemrela 1857
Pomník Bachátovej matky podľahol deštrukcii pred niekoľkými rokmi pri upratovacích prácach na cintoríne (leží polámaný).        
Pred záverom sa pristavím pri menách tu pochovaných našich ratkovských učiteľov, ktorí  rozdávali vzdelanie celým generáciám žiakov z Ratkovej i okolia: r. 1892 zomrel učiteľ Samuel Káres, bol ešte učiteľom našich starých rodičov, ale aj učiteľom žiakov, ktorí v sedemdesiatych rokoch 19. storočia odchádzali z Ratkovej študovať na Prvé slovenské evanjelické revúcke gymnázium, učiteľ Ján Daniš, učil našich starých rodičov, ale i rodičov -zomrel r. 1911, r. 1923 zomrel učiteľ Samuel Klincko, učil našich rodičov, r.1923 zomrel Karol Krokavec, učiteľ našich rodičov aj starých rodičov. V roku 1964 zomrel učiteľ Ján Klincko, učil moju, ale i staršiu a aj o niečo mladšiu generáciu. Výrazne celé roky ovplyvňoval miestnu kultúru, vydal knihu „Od Rawy Ruskej po Krakow“. Roku 1967 zomrel učiteľ Ondrej Gallay, učil v Ratkovej od r. 1923, bol dlhoročným kronikárom obce. Je tu pochovaný učiteľ Ján Koska, učiteľka Júlia Tomečková, Božena Bakošová, učiteľka Ing. Margita Tokárová, učiteľ Ladislav Eštók, Ivan Ďurinda, Pavol Klincko.Odpočíva tu učiteľ Ing. Vladimír Sucháč, ktorý sa i v iných funkciách mimoriadne zaslúžil o rozvoj Ratkovej. Zo starej generácie ratkovských učiteľov (rectorov), je v Ratkovej pochovaný Mathias Fabritius, zomrel r. 1664 a David Bodó, zomrel r. 1709. 
V miestnych funkciách sa o rozvoj Ratkovej zaslúžili aj notár Teodor Krokavec, Július Krokavec a mnohí nemenovaní richtári rôznych minulých období. Spomeňme i magistra - lekárnika Murakoziho, staral sa o zdravie našich občanov v prvej tretine 20. storočia. Nezabudnime na Ondreja Kraľa st., podnikavého mešťana, ktorý svoj talent uplatnil už v r.1814 založením Ratkovskej kupecko – povozníckej  spoločnosti Orsák - na spôsob iných miest (Kameňany, Muráň) - uvádzajú Slovenskie národnie noviny z r. 1847.
Neďaleko vchodu do cintorína, neďaleko od novostavby Domu smútku je pochovaný účastník ozbrojeného odporu proti nemeckej armáde po likvidácii SNP v jeseni r. 1944 - František Klempa. Tiež mu má patriť moment pristavenia.
Putovanie neviem skončiť bez sentimentu. Všetkým z nás náš cintorín vracia tú neopakovateľnú atmosféru blízkosti našich najmilších, celú paletu spomínaní, ale i ducha odbehnutých čias. Mňa nevynímajúc:

Miroslav Ďurinda

SMUTNÉ POHĽADY NA POMNÍKY V RATKOVSKOM CINTORÍNE
{gallery}kultura/ratkova/cintorin{/gallery}
{jcomments on}

Čítať 4645 krát Naposledy zmenené streda, 21 október 2015 10:26