koncertov.
Málokto však asi vie, že vzniku tohto technického diela – i keď nedokončenému - napomohla pred 70 rokmi existencia pracovného tábora, ktorý sa nachádzal v Revúcej. Vďaka zanietenému historikovi Dušanovi Dubovskému dnes o ňom vieme viac nielen z historických dokumentov, ale aj vďaka autentickým fotografiám, ku ktorým sa pán Dubovský náhodou dostal v podkroví jedného domu v Revúcej a doteraz ich opatruje. Už druhýkrát pripravil vzácnu výstavu záberov a poskytol ich takto najmä mladšej generácii, ale i starším, aby videli za akých podmienok železničná trať od Slavošoviec po Tisovec vznikala a čo sa z nej zachovalo.
Použime pre bližšie osvetlenie čo vlastne bol Pracovný tábor v Revúcej článok pána Dušana Dubovského, ktorý uverejnili Revúcke listy vo svojom štvrtom čísle roku 2013.
Súčasťou histórie Revúcej je aj pracovný útvar, ktorého 70. výročie zriadenia si pripomíname v marci tohto roku. Počas obdobia Slovenskej republiky, prvého slovenského štátu, ktorá si svoje dejiny začala písať od 14.3.1939, v Revúckom okrese na určitú dobu nastalo oživenie pracovných príležitostí až tak, že sa z chudobnej doliny vytratila nezamestnanosť. Bolo tu možné získať prácu aj pri výstavbe železničných tratí Slavošovce - Lubeník (Chyžná Voda) a najmä Revúca - Tisovec. Dostatok pracovných príležitostí potvrdil časopis Nový svet, ktorý 14.12.1940 napísal, že: „Nová železnica Tisovec – Revúca - Slavošovce bude takým dobrodením pre okres, že celý život sa podstatne zmení. Keď dnes môžeme povedať, že v okrese niet nezamestnaných, o krátky čas bude nebezpečenstvo, že pracovných síl nebude...“ Niektorí Revúčania boli proti budovaniu železnice a zdôvodňovali to tým, že: "Kravy by se nám zošälili.“
Hoci s výstavbou tejto trate sa revúcke zastupiteľstvo zaoberalo už 22.11.1924, prípravné práce sa rozbehli až 10.11.1940. Výstavby trate sa ujala podnikateľská firma Ing. Ladislav Hits. Vládny komisár v Revúcej na jar 1941 jej povolil vlastným nákladom upraviť podkrovie hlavnej a jedálenskej budovy mestských kúpeľov tak, aby v nich mohli byť obytné priestory. K urýchleniu výstavby železničnej trate mali pomôcť lacné pracovné sily. To bol dôvod k založeniu Pracovného útvaru v Revúcej. Ministerstvo vnútra 1.3.1943 podpísalo zmluvu s firmou Ing. Ladislav Hits o vzniku spomínaného útvaru.
Tieto útvary boli osobitnou formou nútenej táborovej koncentrácie v období vtedajšej Slovenskej republiky. Vytvárali ich pre nezamestnané osoby - pre asociálov - vo veku od 18 do 60 rokov, ktoré nemohli zaradiť do zvláštnej zložky slovenskej brannej moci, čiže pre Židov a najmä Rómov. Ich pracovná povinnosť trvala 2 mesiace v roku. Na dodržiavanie poriadku v pracovnom útvare a na jeho pracoviskách dohliadali ozbrojení členovia Hlavného veliteľstva žandárstva, expozitúry v Revúcej. Mali nabité zbrane a pri narušení poriadku ich mohli používať. Pre 110-120 osôb postavili v miestnej časti Maša dva drevené baraky z neohobľovaných dosiek, sčasti obitých izolačnou hmotou. Táboristi, ako Revúčania asociálne osoby nazývali, mali ubytovanie pre 80-100 osôb aj v Muránskej Dlhej Lúke. Ak bolo málo postelí, museli spať po dvoch. V letných mesiacoch pracovali denne viac ako10 hodín (v zimných mesiacoch takmer 8 hodín) v ťažkých podmienkach na výstavbe železničnej trate medzi Revúcou a Muránskou Dlhou Lúkou. Najvyšší počet asociálov v útvare - 284, z toho 154 Rómov bol v septembri 1943. Najnižší počet - len 53, z toho 30 Rómov bol vo februári 1944.
Na jar ministerstvo vnútra vydalo inštrukcie pre postupné zrušenie útvaru. Zakrátko, 10.6.1944 bol Pracovný útvar v Revúcej zlikvidovaný. Niektorí z asociálov boli prepustení na slobodu, iných transportovali do Pracovného útvaru v Dubnici nad Váhom a najväčšia časť z nich ušla. O dobre vykonanej práci, na ktorej sa podieľali aj asociálne osoby, nás presviedča dielo v meste známe ako "násyp", jeho oporné múry, priepusty a tunely, ktoré sa zachovali až dodnes.
Bližšie informácie o Pracovnom útvare v Revúcej môžete získať na výstave fotografií a dokumentov, ktorá je v mesiacoch marec - máj inštalovaná v Múzeu Prvého slovenského gymnázia v Revúcej.
Dušan Dubovský
Foto: archív D. Dubovského a Karol Žigo
{jcomments on}