Vytlačiť túto stránku
piatok, 12 október 2012 23:53

Pripomíname si výročia Terézie Vansovej, slovenskej spisovateľky, výnimočnej ženy, ktorá svojím životom a prácou obohatila náš život Doporučený

Napísal(a) HZ
Ohodnotiť túto položku
(0 hlasov)

V tomto roku si pripomíname 155. výročia narodenia a 70. výročie úmrtia slovenskej spisovateľky, výnimočnej ženy, ktorá svojím životom a prácou obohatila život ľudí v Tisovci a na Rimavskej Píle. Načrime pri tejto príležitosti do spomienok Hany Zelinovej na stretnutie s Teréziou Vansovou, ako to opísala v knihe „VEJÁR S FIALKAMI“:
    Je koniec leta, Urpín má indigovú farbu, Terezkine šaty čiernu a golierik na nich je biely ako sneh.

Nevdojak mi pripomenula Elenu Maróthy -Šoltésovú, ale ozaj len nevdojak – mali síce všeličo spoločné: obidve boli farárske dcéry, spisovateľky, staré panie, obidve nosili na vlasoch tie dnes nenapodobiteľné čepčeky – tyrangle, ale ničím iným sa na seba neponášali.
Rozhodne nie obrúčkami. Kým Elena Maróthy-Šoltésová mala prsty bez ozdôb a kým jej veľmi krátkozraké oči videli jasne iba podoby jej mŕtvych detí Elenky a Ivanka, ľavá ruka Terézie Vansovej bola prizdobená dvoma vdovskými obrúčkami a jej oči boli zahľadené na ne, aspoň pri našom posedení na brezovejlavičke, kam nás usadila jej milovaná a starostlivá skorodcéra Oľga Vraná. Ale ak si myslíte, že mi rozprávala o svojom mŕtvom Lajkovi, nevôľou a nepochopením cirkevných úradov odsúdenom žiť i umrieť medzi vlhkými stenami a v sychravom ovzduší evanjelickej fary v Lomničke – tak teda nie. Aj syna, aj muža Jána Vansu pochovala, ale pred nikým o nich nerozprávala. Sú ženy, ktoré zamykajú svoju bolesť do srdca na sedem zámkov a kľúč od nich zahadzujú ponad hlavu do hlbokých strží. Čo však Teréziu Vansovú usvedčovalo z bolesti nevyplnených materinských túžob a z neustáleho sebaspytovania, ako mohla zaspať a neustriehnuť muža, odchodiaceho nielen od nej, ale aj zo života, boli práve tie dve obdraté zlaté obrúčky, ktoré si bezmyšlienkovite krútila okolo prsta. A to mi vtedy rozprávala také všeobecné, každodenné veci: že nedávno zasa bola po dlhom čase vo Zvolene, že sa jej „na tých mačacích hlavách“ odlomil opätok a že jej z Píly posielajú sušené hríby: „predstavte si – nadiate na bielej cverne ako granátiky“. Dva razy ma na lavičke nechala sedieť samu – tie vlhké múry a vetriská poznamenali aj jej zdravie – a po dvakrát mi niečo doniesla: prvý raz v servítke za hrsť píľanských húb – ozaj bol každý lupienok uprostred predierkovaný ihlou – druhý raz zápisník, taký bežný, aký si kupujú žiaci ešte aj dnes na cudzie slovíčka alebo mladé gazdinky na poznačenie výdavkov. Bol čistý a v plátenom ušku zastrčená neporušená žltá ceruztička. Do toho zápisníčka som sa jej podpísala, len ľutujem, že som sa nepodpísala tak, ako sa podpisujem dnes, ale manželovým priezviskom. Nečudujte sa – bola som rok vydatá a len kdesi veľmi ďaleko za Urpínom čupelo to, čo aj nás po siedmich rokoch našlo: rozchod. Preto ak ten malý zápisník zostal na svete a je kdesi v Matici medzi písomnou pozostalosťou Terézie Vansovej, nech na jeho stranu s textom Nikdy nezabudnem na posedenia s Vami, drahá pani  Terézia Vansová – Hana Elznicová napíše kustód post scriptum: H.E = Hana Zelinová.
Ďakujem.

Čítať 2215 krát Naposledy zmenené streda, 21 október 2015 10:41