bandoch. Bo táto druhá banda – dvacätí štirä – tá se pretrimovala na brdárskom Radzime. Ta ko~táto banda, ča se pretrimovala na Cvajové skale, ta ko~títo dagde kceli ist po zboju, ta vinšli na Cvajovú skalu. Mali takú trúbu ako tízoltóve (hasiči) a preto trúbili na né, abi dali hlas tim, ča su na Radzime, že už~idú po zboju. Ta se potom zéšli a išli obidva bandi po zboju. Ča dva bandi nazbíjeli, ta edná banda si nosila do této skali a tamtá do Radzima. Ťa bandi chodili dovedna asi dvacet roki. Ale okreme si gazdovali. A peneze, ča nazbíjeli, mali pootkladnia (?) v bočkoch f Cvajové skale. Ag nazbíjeli peneze, ta im potom pódal kapitán, abi si nabrali s tich penezoch, kotor kelo vládze. Ak si peneze nabrali, ta se ich kapitán opítal: „No, terás, chlapi, mi se rozédemo, každí nak ide tä, kä kce.“ Ta ak se už roschádzeli ot~é ďari, prípoviacka ale istná, ta im kapitán pódal: „Ta kobi ste daedon stäto dakodi chodili, či bi ste potrefili na túto skalu?“ Ta edon pódal, že aj na pólnoc bi utrefil na tú ďaru. Oni potom štvrtku oriaški nazberali a visipali na ďaru. Ta potom toho zbojníka ulapili a oči mu vilúpali, abi nevedel tam potrefit.
Ta van tod~istní chodil po žobranú a prišól~až do Miškolca a ostatní se rozéšli. Buli raz~otäto trä furmani na säťa na koňoch h Miškolcu. Edon s tich furmanoch se volal Gédion, druhí Rozložník a tretí Griguš. A títo prišli h Miškolcu na Tri ruže na noc. Aj tod žobrák tam búl. Ak se tak dohváreli tí naší furmani po štiknicki, ta im tod žobrák pódal: „Dobrí lude, ve ste vi zo Štiknika.“ – „Ta mi zmo sťä, a ag nás vi poznáte, ko~cte slepí?“ – „Jä som zo Štiknika, poznám vás po reči, bo jä som po tich dedinoch chodil za dvacet roki.“ – „Ča ste vi tam robili?“ – „Ta jä som chodil tam po zboju. Do Cvajové skali zmo si nosili peneze do bočkoch. Tam je kelo peneze, že bi aj dvom takim Štiknikom bulo dost. Bo pódá, vrchom zmo chodili dnu. Lemže tä nevojdete dnu, bo zmo na vrch nasipali oriaški. Ale ot Červené chrasti su edňa dvere a na tich dveroch je založená edná skala. Kobi ste tam dák mohli dojst, ta bi ste mohli z~ednim nožíkom~alebo klincom vivážit dvere. Spraute si lojtru na šterecet alebo šterecetpet kolki, abi ste tam dnu mohli vojst. Oni začeli tú lojtru robit, ale kim lojtru spravili, ta umrúl Gédion aj Griguš. Ta to potom zostálo tak. A peneze su ešte aj terás tam."
Rozprával Andrej Mráz, 77-ročný. Text zapísal Jozef Szabó (Orlovský) v roku 1933.
Použitá literatúra:
SZABÓ, J. 1936. Ukážky z gemerských nárečí. In: Sborník Matice slovenskej : Jazykoveda, roč. 14, 1936, č. 1, s. 212 – 213.
Poznámky k textu:
Prepis nárečovej ukážky (viď použitá literatúra) v štítnickom nárečí. V ukážke využil zapisovateľ niektoré znaky charakteristické pre zápis nárečového textu, napr. znelostnú asimiláciu: [terás tam] = teraz tam (avšak nie dôsledne), dôsledné používanie vokálu i [dakodi]. Znak [~] označuje splývavú výslovnosť: [ko~táto] = kod táto, [ko~cte] = kod ste. Do textu som pri prepise nezasahoval, nárečové tvary som ponechal v podobe zachytenej zapisovateľom (napr. nak, v súčasnosti sa v Štítniku hovorí nech, tvar s a sa však vyskytuje aj v neďalekom Rožňavskom Bystrom či Rakovnici). Ponechal som aj mäkký tvar slova sťä (vyskytol sa len v jednom prípade, v ostatných prípadoch bolo zapísané tvrdé t, takto tvrdo znejú tieto tvary v miestnom nárečí aj v súčasnosti: stä, stäto). Podčiarknutý znak [ä] označuje dlhé široké ä, ktoré sa v Gemeri vyskytuje namiesto spisovnej dvojhlásky ia.
Mgr. Gabriel Rožai
{jcomments on}

































Zbojnícke chodníčky v minulosti neminuli ani gemerské vrchy a doliny. Najznámejším zbojníkom na hornom Gemeri bol nepochybne Michal Vdovec, zvaný Dovčík, pochádzajúci z Henckoviec. Boli však aj ďalší: rejdovský Ďurman, muránsky Martin Šimko... Nie je ťažké uveriť, že v skutočnosti ich v gemerských horách zbojníčilo oveľa viac. Svedčí o tom i „oprášené“ rozprávanie starých, dávno zosnulých pamätníkov. Tak je to aj v príbehu 77-ročného Štítničana, ktorý v roku 1933 spomína na gemerských zbojníkov a ich skryté, dodnes neodhalené poklady takto:
Do základnej školy chodil v Dobšinej, študoval na strednej škole v Rožňave, Kežmarku, Košiciach a Banskej Štiavnici, kde v roku 1869 získal titul banského inžiniera. Po štúdiách sa vrátil do Dobšinej ako banský merač a hutný inšpektor. Roku 1872 ho zvolili za riaditeľa dobšinských baní a súčasne ho poverili vykonávaním mestských inžinierskych prác. Staral sa aj o reguláciu ulíc mesta a najmä o kanalizáciu. Jeho zásluhou mala Dobšiná vynikajúco riešenú kanalizáciu. V r. 1872 – 1895 z vlastnej iniciatívy usporiadal a viedol 6 dvojročných banských školení. V roku 1870 v Slovenskom raji v doline Hnilca spolu s A. Megom a G. Langom objavil Dobšinskú ľadovú jaskyňu, ktorej venoval veľkú pozornosť. Zameral ju, vyhotovil mapy, publikoval správy o jaskyni, vysvetľoval vznik ľadových útvarov, ich trvácnosť a rast. Bol aj priekopníkom rozvoja cestovného ruchu v okolí jaskyne. Na jeho počesť bola jeho menom pomenovaná Základná škola v Dobšinej.. -MM-
Niektoré zdroje uvádzajú, že miestom jeho rodiska boli Košice. Svoje detstvo prežil vo Vlachove. Po skončení štúdií v rôznych mestách Európy sa začala jeho politická kariéra ako poslanca Uhorského snemu za Turniansku župu. Bol riadnym členom Uhorskej akadémie vied. V rokoch 1867 – 1881 bol gemerským županom, od roku 1881 poslanec Uhorského snemu za Rožňavu. Jeho pozornosť sa sústreďovala na výtvarné umenie, na starožitnosti a rôzne kuriozity, archeológiu, numizmatiku či na predmety viažuce sa na uhorské národné dejiny. Svoje zbierky sústreďoval na svojich sídlach. Začiatkom 80. rokov 19. storočia sa pustil do veľkej prestavby rodového sídla v Betliari. Vlastnil bane a huty na Gemeri, ktoré zmodernizoval, vo veľkej miere zasiahol do vývoja podnikania v oblasti ťažby a spracovania železnej rudy. Pochovaný je v rodinnej hrobke na Krásnej Hôrke v sarkofágu, ktorý zdobia skrížené banícke kladivá a nápis s titulom Železný gróf. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na ČVUT v Prahe. V r. 1940 prišiel do Továrne na káble v Bratislave, kde pracoval do roku 1944. V roku 1944 sa podieľal na prípravách SNP v Tisovci, po jeho vypuknutí člen povstaleckej SNR, zástupca povereníka verejných prác, osvetový dôstojník 1. čs. armády na Slovensku. Po oslobodení pôsobil vo funkcii vedúceho odboru rekonštrukcie a plánovania Povereníctva priemyslu a obchodu v Košiciach, pracoval aj na ministerstve ľahkého priemyslu, stavebníctva, ťažkého priemyslu. Od roku 1963 bol ministrom stavebníctva. V rokoch 1968 – 1971 vedúci kancelárie SNR a vedúci odboru Ústavu ekonomiky a organizácie stavebníctva v Bratislave. V Tisovci pomohol pri výstavbe novej budovy základnej školy a pamätníka Dr. Vladimíra Clementisa. Je autorom mnohých štúdií, prejavov a článkov z problematiky obnovy národného hospodárstva, industrializácie, stavebníctva a ekonomiky riadenia. -MM-
Základnú školu navštevoval v Rožňave, potom v Revúcej, študoval na gymnáziu v Rožňave, ev. lýceu v Bratislave a na univerzite v Berlíne. V rokoch 1850 – 1852 pôsobil ako učiteľ v Ožďanoch a od 1853 v Rimavskej Sobote, kde bol prvým riaditeľom zjednoteného protestantského gymnázia, potom ako riaditeľ učiteľského ústavu v Lučenci. Organizátor stredného školstva v Gemeri a Novohrade. Bol aj literárne činný, písal príležitostnú poéziu, vydal učebnicu maďarského jazyka pre stredné školy, publikoval články a štúdie z oblasti pedagogiky a filozofie. -MM-
V detstve pôsobil ako mendík, od roku 1816 hlásnik v Kokave a Polome, od roku 1829 žil v Hačave a pracoval ako kolportér slovenských a českých kníh. Napriek vrodenej zrakovej chybe prechodil nielen celé Slovensko, ale aj Prahu, Viedeň, Pešť a Dolnú zem. Predaj kníh, ktoré mu zverovali vydavatelia, spájal i s poúčaním a národným uvedomovaním, šíril kultúru a osvetu. Autor príležitostných a gratulačných veršov na melódie ľudových a duchovných piesní. Zbieral ľudové piesne a rozprávky. Životné osudy a zážitky opísal vo Vlastnom životopise. Svoje knižné zbierky daroval študentským knižniciam, Matici slovenskej a revúckemu gymnáziu. V Hačave je jeho pamätník s bustou od J. Hovorku (1968). Je hrdinom historického románu Ľuda Zúbka V službách Mateja Hrebendu. Jeho menom je pomenovaná Knižnica Mateja Hrebendu v Rimavskej Sobota a špeciálna Knižnica pre nevidiach Mateja Hrebendu v Levoči. Od roku 2000 sa v rámci dňa mesta Hnúšťa koná literárna súťaž v poézii a próze pod názvom Hrebendova kapsa. -MM-
Po maturite v Leviciach študoval na Prírodovedeckej fakulte KU v Prahe. Pôsobil ako učiteľ na rôznych miestach, od r. 1935 na gymnáziu v Leviciach, ktorého bol niekoľko rokov aj riaditeľom. Na každom svojom pôsobisku vedel u žiakov vzbudzovať záujem o štúdium matematiky a dosahovať výborné vyučovacie výsledky. Počas pôsobenia v Banskej Bystrici sa zúčastnil SNP ako člen Revolučného národného výboru. Bol jedným zo zakladateľov Pobočky JSMF v Nitre, ktorá mu pri jeho 75. narodeninách udelila Medailu za zásluhy o rozvoj matematiky a fyziky a vyslovila mu uznanie za dlhoročnú pedagogickú prácu. Pedantným plnením povinností bol vzorom svojim žiakom i svojim kolegom. Gymnázium v Leviciach nesie jeho meno. -MM-
Gymnázium navštevoval v Rimavskej Sobote a v Kežmarku, potom absolvoval štúdium na lesnísckom odbore Baníckej a lesnej akadémie v Banskej Štiavnici. Od r. 1897 zamestnanec koburgovského veľkostatku v Jelšave, neskôr vedúci štátnej lesnej správy v Spišskej Sobote a na lesnom oddelení v Poprade, v rokoch 1928 – 1937 bol vedúcim lesného oddelenia Krajinského úradu v Bratislave. Zameriaval sa na dozor nad hospodárením v štátnych a niektorých súkromných lesoch i v lesoch spoločenstiev. Zorganizoval účinnú pomoc pri odstraňovaní následkov víchrice vo Vysokých Tatrách (1915). Prispieval odbornými článkami do časopisu Slovenské lesné a drevárske hospodárstvo. V roku 1935 bol založený Zimanov fond na podporu študentov Štátnej vyššej lesníckej školy v Banskej Štiavnici. V rokoch 1938 – 1941 bol predsedom Zväzu loveckých ochranných spolkov na Slovensku.
Študoval v Rožňave a na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici, potom učiteľ a organista v Pohorelej. Skomponoval vyše 100 cirkevných skladieb, z ktorých v roku 1883 vydal spevník pohrebných piesní Trúchlivé hlasy a v roku 1894 Adventné a vianočné piesne. Zbieral a knižne vydal zbierku Slovenské ľudové piesne, vzťahujúce sa na Muráň. V periodikách Slovenské noviny a Vlasť a svet uverejnil okolo 20 ľudovýchovných poviedok, hlavne s historickými námetmi. Zostavil dvojjazyčné šlabikáre a čítanky, učebnicu zemepisu a dejepisu Európy, z maďarčiny do slovenčiny preložil Droppove Dejiny hradu Muráň. Bol členom výboru Gemerskej župy, prvý predseda Veľkorevúckeho učitelského spolku, predseda Muránsko-horehronského učiteľskeho spolku, hlavný notár učiteľského spolku v rožňavskom biskupstve. -MM-
V roku 1886 zložila poštársku skúšku v Revúcej, potom celý život žila v Blatnici. Prvé poznatky z botaniky získala od Václava Vraného, svojho učiteľa v ľudovej škole v Jelšave. Jej meno sa natrvalo zapísalo do botanickej nomenklatúry v roku 1893, keď na vrchu Tlstá objavila dosiaľ neznámy zaujímavý bodliak, ktorý neskôr pomenovali podľa nej. Zbierala a určovala rastliny, popísala ich viac než sto. Svoje poznatky publikovala v odborných časopisoch, zväčša pod pseudonymom. Udržiavala kontakty s poprednými slovenskými a maďarskými botanikmi. Jej rozsiahly herbár (4874 položiek) je uložený na Katedre botaniky Prírodovedeckej fakulty UK v Bratislave. Venovala sa aj hvezdárstvu, mineralógii a speleológii, zbierala tiež dialektologický materiál. -MM-
Maliarstvo študoval v Budapešti. Na Slovensku reštauroval nástenné maľby, najmä v oblasti Gemera a Malohontu. Odkrýval a dokumentoval nástenné maľby v kostole v Štítniku, kde aj architektonicky dotvoril jeho interiér, a v gemerských obciach Ochtiná, Koceľovce, Chyžné, Rybník, Žíp, Rákoš, Šivetice, Rimavská Baňa a mnohých iných mimo tohto regiónu. Pri reštaurácii postupoval ako výskumník a dokumentarista nálezov, ktoré starostlivo kopíroval. Jeho akvarelové kópie sú dôležitým dokladom pri štúdiu slovenskej stredovekej nástennej maľby. Jeho manželka Anna Héneszová pochádzala z Rožňavy. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rožňave, na lýceu v Bratislave, medicínu na univerzite vo Viedni. Od roku 1830 lekár v Rožňave, od 1834 hlavný lekár Gemersko-malohontskej stolice, od 1850 lekár nemocnice v Rimavskej Sobote, od 1857 domáci lekár J. Andrássyho a lekár panstva kniežat z rodu Coburg vo Veľkom Blhu. V roku 1831 založil v Rožňave kasíno. Publikoval odborné práce o liečivých minerálnych prameňoch v Číži a tlačou vydal niekoľko prác z oblasti verejného zdravotníca. V roku 1867 bol zakladateľom a takmer štvrťstoročie prvým predsedom Gemerskej lekárskej a lekárnickej spoločnosti so sídlom v Rožňave a podieľal sa aj na jej prednáškovej a publikačnej činnosti. Na znak ocenenia jeho práce mu bol udelený Vojvodcovský saský – ernestínsky domáci Rad. Súhlas na nosenie udeleného rytierskeho kríža dostal od cisára Františka – Jozefa I. v roku 1879. -MM-
Pracovník Zemského vojenského veliteľstva v Bratislave, vládny komisár, verejný a štátny notár v Rimavskej Sobote, neskoršie v Tisovci, kde bol spoluzakladateľom sokolskej jednoty ako súčasti hasičského zboru. Od r. 1945 až do dôchodku pôsobil ako štátny notár opäť v Rimavskej Sobote. Ako dôstojník rakúsko-uhorskej armády bol v ruskom zajatí a bol spolutvorcom čs. légií. Počas SNP pracovník veliteľstva 1. čs. armády na Slovensku v Banskej Bystrici, zástupca hlavného veliteľa a vedúci osobného oddelenia Hlavného štábu partizánskych oddielov na Slovensku. Účastník moskovských rokovaní o zložení novej vlády (1945). Po oslobodení dôstojník ČSĽA. V r. 1922 bol vyznamenaný Čs. vojnovým krížom 1918, v r. 1950 Radom SNP II. triedy. -MM-