„Autak zmo se naučili...“ pod týmto názvom sa prezentoval na 39. ročníku Gemerského folklórného festivalu Slovník nárečia v Rejdovej. Dovoľte mi, aby som vám povedal zopár viet, ako slovník vznikal, čo je jeho obsahom a čo by som mu želal.Slovník bol snom niektorých bývalých funkcionárov, osôb v minulom storočí, z nich spomeniem aspoň dvoch: Ondreja Urbana, bývalého predsedu Poľnohospodárskeho družstva Rejdová a Ondreja Bezeka, bývalého predsedu MNV Rejdová. Obidvaja mi často rečovali: „Dobre by bulo, keby se to dajak zapísalo, aby na to mládež nezapomenula!“
Nuž, Ondrej, jeden hore, druhý chvalabohu na zemi, dnešným dňom sa váš sen uskutočnil. Splnil sa aj môj sen, pretože vždy som hovoril: „Musím to urobiť, nech to má každá domácnosť, každý, kto má vzťah k Rejdovej!“
Pri písaní som mal tú výhodu, že som vyrastal v Rejdovej, že som bol obklopený jednoduchými ľuďmi, starými rodičmi, rodičmi, strýkami a tetkami od Šebáka, od Kučeru, od Pinašaja, od Kostku, od Ďurmana, od Berdarskjeho, od Važťana, od Vilíma, od Pavla, od Deliu, od Krišky, od Miškomartina, krstnou materou Zuzanou Tomášikovou, susedmi a komami, ktorí mi pomáhali.
Ak použijem slová Rejdovčanov, tak v uplynulých mesiacoch to boli: “Ondrej vitaj! Vedúci, de se tu bereš! Andriško, už tak dluho som te nevidela! Koma ahoj! Vojdi a siadni si a rečuj čo máš novjeho!? Uvarím ti halušky - napiekla som postruhníky, varím baraninu - dáš si, ponukni se!“ Samozrejme, že som neodmietol, pretože: halušky, pirohy, bouchy, baraninu, či cíbliky, alebo juchu môžem jesť každý den, dnes už pravda menej, ale na tom som predsa vyrástol!
Slovník začína verziami ako a kedy vznikla obec Rejdová. Historicky sú známe dve verzie, čitateľ si vyberie, ktorá sa mu zapáči, potom sú chronologicky usporiadané a opísané dôležité udalosti v Rejdovej až do dnešných dní, záverom tejto časti je stručný vývoj obyvateľstva. Za pomoc v tejto časti ďakujem Jánovi Liptákovi a Jánovi Kolesárovi. Chlapci, vďaka Vám!
Ďalej nasledujú samotné slová usporiadané v abecednom poradí, pričom na opačnej strane sú fotografie z Rejdovej. Mojím zámerom bolo, aby som vzbudil vo vás hrdosť na starých majstrov ľudovej krásy (neodvážim sa použiť slovo architektúry), vkusu, práce s drevom, kameňom a hlinou. Je to len zlomok toho, čo rokmi zapadlo prachom a čo sa už nenávratne stratilo.
Slovník obsahuje okolo 2 000 slov, ktoré sa používali v Rejdovej, pričom s určitosťou viem povedať, že ich je oveľa viacej. Už dnes viem ďalšie, na ktoré som si jednoducho nespomenul, alebo mi ich nikto nepripomenul. Preto vás chcem požiadať o jeho priebežné doplňovanie prostredníctvom oficiálnej stránky obce, alebo mojej stránky. Slovník je písaný štýlom: Píš, ako počuješ!
Neprešiel gramatickou ani redakčnou úpravou, preto prosím o vaše pochopenie.Každé slovo zapísané v Slovníku však vo mne vyvolalo predstavu na konktrétneho človeka z Rejdovej, na konkrétnu prácu alebo činnosť, ktorú vykonával, na jednotlivé udalosti v Rejdovej od zrodu človeka - teda „kerstin, až po smert,“ starostlivosti o deti, o zvieratá a práce od jari až do Kračúna.
A či veríte, či nie po zbere materiálov z Rejdovej, a dedinách a mestách nášho Slovenska, kde všade sú roztrúsení Rejdovčania, vo svojich spomienkach som sa v noci zhováral s remeselníkmi a živnostníkmi: Báčim od Šipuľu, od Rejnáka, od Vilíma, od Chalupku, ľudovými rezbármi - strýkom Lopovom, Mackom Beľušom, Mokrenčákom, Dovalovským od Šebáka, alebo Mišom Halkom Rolíkom, salašníkmi - Mackom, Sabadošom, alebo strýkom od Zelinu, kováčmi - strýkom Očenášom alebo Gábrikom, kolárom a zhotoviteľom vozov - strýkom od Klímu, košikárom - Dovalovským od Urbana, alebo strýkom Rolíkom od Janiska - výrobcom drevených kosísk, hrablí a iných výrobkov. Hodiny som presedel pri čipkárkach - tetke Žofke od Krajca alebo od Vilíma a stoľármi a truhľarmi - strýkom od Berďara a majstrom Goliášom a Jánošíkom a nespočetným množstvom tkáčok a výšivkárok - pretože tie boli takmer v každom dome v Rejdovej.
Pred sebou som videl sedieť na vozoch hrdých kočišov furmanov - Bezekovcov, strýka Kováča spod Herbu, strýka Jána od Mihouka, Jána Dovalovského Hutníka, strýka Teraja, Romokovcov, či strýka Uhľaríka. Obdivoval som mohutné a upracované ruky lesných pilčíkov a šindľarov, ako strýka od Mihouka, Šebu, Ďurmana, Čapeka alebo Gibovcov.
Záver Slovníka je mi najmilší. Vyvoláva vo mne spomienky na detstvo, na riekanky a rozpočítavanky. Predstavil som si všetkých svojich učiteľov Vrablicovcov, Šmijákovcov, Tomkovcov, Tomášikovcov, Kračúnovcov, Chalupkovu, ako aj rovesníkov a dievčatá staršie i mladšie na školskom dvore, na majálesoch a hrách na Notárskej lúke, na Herbe, na Pľacu, alebo aj na Záhumienku, na Ulici, Vyše dediny, chudobných, ale čistých a upravených v skromných šatách vypraných síce nie v Pervole, ale vyvarených v kotloch a vypratých v krištáľovo čistej vode na potoku Mlyná na Hute.
Nuž ... „En ten tíny, sa roka tíny, sa roka tiky taky, ale vele bumbu lus...“ Neviem síce, čo to znamená, ale „autak zmo se naučili, autak som to napísau a mojím želaním je, aby ste to nezapomenuli!“
Krstnými rodičmi boli Janka Brdárska (zastupovala svoju mamu Máriu, od ktorej som sa veľa naučil a ktorej vďačím za veľa cenných rád) a Ondreja Petriska, ktorý mi nikdy neodmietol žiadne vystúpenie. Obidvaja sú svojím životom spojení s tradíciami v Rejdovej.
Moje poďakovanie patrí starostovi obce pánovi Valentíkovi a riaditeľke GOS v Rožňave pani Novotnej za to prostredie v piatok večer dňa 24.8.2012.
Ing. Ondrej Kračún
{jcomments on}
Syn spisovateľa a evanjelického kňaza Samuela Tomášika. Študoval medicínu a filozofiu na univerzite v Prahe, v Zürichu a v Mníchove. Príslušník slovenského národného hnutia. Zaoberal sa najmä prírodou a históriou Slovenska, osobitne Gemera a vedecko-výskumnej činnosti v oblasti botaniky machov a machorastov. Popularizačné články uverejňoval v Pešťbudínskych vedomostiach, štúdie v nemeckej a českej vedeckej tlači. -MM-
Navštevoval školu v Dobšinej, pokračoval v štúdiu na lýceu v Kežmarku a na univerzite vo Wittenbergu. Pôsobil v Rimavskej Bani, Ožďanoch a Ratkovej. V r. 1783 nastupuje ako evanjelický farár do obce Ochtiná, kde pôsobil až do svojej smrti. Počas svojho života písal a vydával v slovakizovanej bibličtine školské učebnice zemepisu, prírodovedy (botanika, zoológia, mineralógia), náboženstva, náučno-populárne vedecké diela a úvahy s osvietenskou tematikou. V r. 1808 vyšla v Levoči jeho obsiahla vlastivedná monografia o Gemerskej stolici, kde sa venoval miestopisu Gemera, opísal každú obec stolice a administratívnu správu stolice. Knihu doplnil mapou Gemerskej stolice. Ku geografickým prácam možno pridať aj pojednanie o rieke Slanej. Vytvoril aj malý atlas pre školskú mládež. K priekopníckym dielam rátame mapy Gemera a Štítnickej doliny i mapu jaskýň aggtelecko-domickej sústavy. V Rimavskej Sobote má bronzovú bustu. -MM-
Pôsobil ako stredoškolský učiteľ v Levoči a popri pedagogickej práci bol činný aj ako geológ a speleológ. Venoval sa výskumu mnohých jaskýň, predovšetkým na území Spiša, kde objavil prvé stopy paleolitického osídlenia človeka v Uhorsku, okrem kostí našiel úlomky keramiky a nástrojov z kostí a kremeňa a popísal stopy po dávnych ľadovcoch vo Vysokých Tatrách. Preskúmal aj priepasť Jatky na Geravách v Slovenskom raji a skúmal petrografické zloženie hornín v okolí Dobšinej, najmä serpentín, ktorý sa v stavebníctve využíva na výrobu azbestu a z ktorého obyvatelia Dobšinej vyrábali ozdobné predmety a predávali ich pri Dobšinskej ľadovej jaskyni. Napísal 18 učebníc pre stredné školy a viacero didaktických štúdií. Bol členom mnohých odborných geologických, geografických a prírodovedeckých spolkov a spoločností.-MM-
Hudobnú školu navštevoval v Tisovci. Po štúdiu hudby pôsobil v Opere SND, bol dirigentom Speváckeho zboru slovenských učiteľov a šéfom Opery v Banskej Bystrici. Od r. 1971 žil v Belgicku, kde založil a dirigoval Antverpský komorný zbor, bol dirigentom Kráľovskej flámskej opery, opery v Gente, umeleckým šéfom a dirigentom Kráľovskej oratoriálnej spoločnosti Arti vocali Antwerpen a profesorom na bruselskej Akadémii v Meise. Pôsobil na Konzervatóriu a v Symfonickom orchestri v Káhire, v divadle a symfonickom orchestri v Desau a tiež hosťoval v mnohých orchestroch a profesionálnych zboroch v Európe a USA. Skoro po dvadsiatich rokoch exilu prvýkrát koncertoval v roku 1990 v Prahe a v roku 1992 bol pozvaný na Bratislavské hudobné slávnosti. V r. 2006 podnikol organové turné na Slovensku a 30. septembra účinkoval v evanjelickom kostole v Hnúšti, v r. 2007 a 2008 dirigoval v Bratislave, v marci 2008 navštívil rodnú Hnúšťu, kde sa zúčastnil jubilejného X. ročníka celoslovenskej súťaže „Hnúšťanský akord“, ktorá nesie jeho meno a ktorú od roku 1998 sponzoroval. ZUŠ Hnúšťa a autorka Gabriela Füssyová vydali na jeho počesť knihu A z tváre myseľ žiari... (2005). -MM-
Bol významný verejný činiteľ s veľkým vplyvom na kultúrno-hospodársky život, jeden zo signatárov Martinskej deklarácie z 30. októbra 1918. Študoval v Rimavskej Sobote a právo v Budapešti. Pôsobil ako advokát a verejný notár v Novom Meste nad Váhom, medzitým aj ako zvolenský župan. Bol spoluzakladateľom Ľudovej banky a Považských novín. V roku 1918 bol členom Slovenskej národnej rady. -MM-
Prvých dvanásť rokov prežil v kúpeľnom meste Boržom, kde jeho otca Rudolfa, pochádzajúceho z Tisovca, zajali počas prvej svetovej vojny. Po návrate na Slovensko v roku 1934 sa usadili pri Sliači, neskoršie v Bratislave. Ako študent obchodnej školy, nastúpil na plachtársky kurz Masarykovej leteckej ligy v Bratislave. V lete v roku 1939 začal lety pri Žiline, kde ukončil letecký kurz a potom prijal miesto na letisku vo Vajnoroch. Po vypuknutí druhej svetovej vojny sa pripojil k zahraničnému odboju a vstúpil do služieb RAF. V roku 1943 bol zaradený k 312. československej stíhacej peruti a dosiahol viac potvrdených vzdušných víťazstiev, čím sa stal najúspešnejším čs. stíhačom v tomto roku a britské velenie mu udelilo vysoké vyznamenanie – záslužný letecký kríž DFC a stal sa veliteľom anglickej 127. stíhacej perute. Pri útoku na stanicu v Zwolle bolo jeho lietadlo ťažko poškodené, havaroval a zahynul. V roku 1994 boli jeho pozostatky exhumované a slávnostne s poctami pochované na bratislavskom cintoríne v Slávičom údolí. In memoriam bol povýšený do hodnosti generálmajora vzdušných síl SR. Je nositeľom viacerých britských a československých vyznamenaní. -MM-
Filozofiu a teológiu študoval v Rožňave, kde bol v r. 1848 vysvätený za kňaza. Ako farár pôsobil v Gemerskej Jablonici, v Tisovci, v Podkriváni, v Muránskej Hute, v Šoltýske, v Lome nad Rimavicou. Od začiatku spájal pastoráciu s prácou za duchovnú emancipáciu a hmotné povznesenie slovenského ľudu. Za politické postoje a sociálne požiadavky v záujme slovenského vidieka bol perzekvovaný. Kultúrno-osvetovú prácu zameral na výchovu národnej hrdosti, povedomia a systematického samoštúdia. Podporoval Hattalovu úpravu spisovnej slovenčiny, v r. 1863 zorganizoval v Tisovci oslavu Cyrila a Metoda, vo voľbách do uhorského snemu podporoval kandidatúru Š. M. Daxnera, spolupracoval s jazykovedcom prof. F. Pastrnkom pri nárečovom výskume Gemera, zaoberal sa dôležitosťou jednotnej výchovy v rodine a v škole, varoval pred zneužívaním náboženského cítenia, zakladal nedeľné školy so vzdelávacím zameraním, spolky striedmosti a rôzne hospodárske družstvá. Obdobné snaženie a ciele boli náplňou aj jeho publicistiky a literárnych prác. -MM-
Detstvo prežil v Drienčanoch. Študoval v Miškolci, na gymnáziu v Ožďanoch, kde založil Slovenský čitateľský spolok, neskôr v štúdiu pokračoval v Levoči. Začlenil sa do Jednoty mládeže slovenskej a prijal program štúrovskej generácie. Po revolúcii 1848 – 1849 pôsobil ako úradník na viacerách miestach v Gemeri – v Rimavskom Brezove, Jelšave, Rimavskej Sobote, Bátke, Rožňave, Rimavskej Bani. Často sa stretával s P. Dobšinským, P. Z. Kellnerom – Hostinským, Š. M. Daxnerom a J. Bottom. Počas pôsobenia v Rimavskej Sobote bol iniciátorom literárneho života, začal vydávať rukou písaný časopis Hodiny zábavy (1855) a súčasne prispieval do rôznych časopisov. Prejavil sa ako všestranný literárny talent, venoval sa básnickej, dramatickej a prozaickej tvorbe, ako aj literárnokritickej činnosti. Známa je jeho poviedka Mendík, kde v jednej z postáv (remeselník Volovec) je priama reč na všetkých miestach podaná v gemerskom ratkovskom nárečí, a historická povesť Valgatha, zasadená do kraja v Gemeri. -MM-