štvrtok, 26 december 2013 15:01

Sirkovskym nárečím - Ondrej Herich: O našich vozánkach v zime

Napísal(a) Ondrej Herich
Ohodnotiť túto položku
(0 hlasov)

lada zimna-dedinka1aPorozpráväm vám o našich vozánkách v zime. Aj mi z Milkó od Hucó zmo nemohli nigďe chíbäč. Koj sä nám boki zaokrúhlovali, blúzki nám zašäli bič ťesnia a už nás miseli zaodžiavač ako „velkia“, už aj takí šarvanci chodžili za nami kurizovač šva buli aj starší od nás. Martin Koršokä, Ďula Belicä, Janko Belic a Janko Herich od Benó. Náš starí otec Šundrlík jim dav mäná: Janko Belic bú „ďeko“, Ďula Belic bú „grebenc“ a Janko Herich od Benó bú „navlešenec“. A to od toďi, koj chodžili do Šundrlikó jablká mleč. Ani doťeraz neviam preš jich tag volali.
Ag som už bula pódala, v zime, koj napadlo došč snehu, tag zmo poviťähovali spoza humnä sane. Ťia velkia zmo volali „gunáre“. U Urbanó mali „rúróki“, to buli najväšia. No a mi z Miló zmo buli medzi prvima, šva ťähali takia gunáre hor cestó od Benó až po Erneka. Tam je pokoní kär pod Ladislavó. Tu zmo si posädali na ťia našo „gunáre“ a koj sä rozbehli a nabrali väšú ríchlošč, ešče zmo si aj zaspiavali „Od Erneka po Bena, hop, cup tra-la-la.“ Obšäs sä gu nám pripojili aj spomínaní šarvanci. Takto zmo sä vozili každí vešer až do ďesäťé a ešče koj sviačiv mesäšok.
No ni furt zmo mohli oďič z domu vešer na vozánku. Koj buli vešer páraški, poobeďe zmo si každá

miseli napárač svojú kopku piarä, šva nám mač viďelili. Na vozánke bulo veselo. Ední leťeli na sanoch z kopcä, druhí ťähali sane do kopcä až po Erneka. Toďi sä cesta neposípala škváró, lebo ani motore nechodžili. Páni z Krížä sä vozili v ľeťe na bričkách a v zime na sanoch, šva ťähali kone, aj to len šes ďen. Aj preto zmo sä nemiseli nišoho báč. Ach ďe sú ťia šäsi našé pekné, aj koj chudobné mladočši! Na vozánku som si mohla zobrač len ocovo bokanče, šva mi len tak f nich nohi liatali. Darme som si na nohi ponavliakala aj trojo fusekial a ednia onuški, ništ nepomáhalo. Ale mala som radošč, ež mi na nohi bulo ťeplo.
Edon vešer, koj nám bulo bars veselo, zastaviv našo sane pri studni “pizdáške“ náš pán učiťel (Andrik od Snopkó, šva toďi ešče len chodživ za Ruženó Ulickó). „No Mila“, obráčiv sä na mnä, „budem vidieť či ráno budeš vedieť čo som vám zadal?“ A jä som do knižki ani len nepozrúla. Ah, jaj, a koďi? Obráčiv sä aj gu Milke od Hucó: „No, Mila druhá, či budeš aj ty ráno niečo vedieť, alebo budete stáť ako drúky?“ Rozprávav fajnovo spisovne ag bi si bú mislev, ež ho po sirkóski, ako Sirkována, nebuďemo adaj rozumeč. Len si prectavťe aj prepadli zmo za to s tó Miló. Nedav nám prejč a povedav nám „A s týmto už pôjdete  ďalej“!
A mi zmo sa na to vikašlali a vozili zmo sa zas ďälé. Tak či nása zas vivolav. „Mila, ty si sa zase nič nenaučila,“ viriaknú svoj orčiav. Pamätám sä aj dnes, ež to bulo daš z vlasťiveďi.
Aj to zmo prežili a tu zmo a ťeráz aspon mámo naš spomínač. Našo ďeči a vnúšatá o takom dašom nemahú ani len snívač. Buli to krásnia roki toho nášho ďectva a našé mladošči, koj aj bula chudoba f každom dome.
(Toto mi vikladala Milka Háková)
(Z knižky Ondrej Herich, Ing. Ján Dacho: Šva sä stálo, ši sä nestálo..., Klub priateľov Muránskej planiny, 2002)

 

Čítať 2649 krát Naposledy zmenené streda, 21 október 2015 10:47

Napíšte komentár

Presvedčte sa prosím, že ste vložili všetky požadované informácie označené hviezdičkou (*) . HTML kód nie je povolený.