miseli napárač svojú kopku piarä, šva nám mač viďelili. Na vozánke bulo veselo. Ední leťeli na sanoch z kopcä, druhí ťähali sane do kopcä až po Erneka. Toďi sä cesta neposípala škváró, lebo ani motore nechodžili. Páni z Krížä sä vozili v ľeťe na bričkách a v zime na sanoch, šva ťähali kone, aj to len šes ďen. Aj preto zmo sä nemiseli nišoho báč. Ach ďe sú ťia šäsi našé pekné, aj koj chudobné mladočši! Na vozánku som si mohla zobrač len ocovo bokanče, šva mi len tak f nich nohi liatali. Darme som si na nohi ponavliakala aj trojo fusekial a ednia onuški, ništ nepomáhalo. Ale mala som radošč, ež mi na nohi bulo ťeplo.
Edon vešer, koj nám bulo bars veselo, zastaviv našo sane pri studni “pizdáške“ náš pán učiťel (Andrik od Snopkó, šva toďi ešče len chodživ za Ruženó Ulickó). „No Mila“, obráčiv sä na mnä, „budem vidieť či ráno budeš vedieť čo som vám zadal?“ A jä som do knižki ani len nepozrúla. Ah, jaj, a koďi? Obráčiv sä aj gu Milke od Hucó: „No, Mila druhá, či budeš aj ty ráno niečo vedieť, alebo budete stáť ako drúky?“ Rozprávav fajnovo spisovne ag bi si bú mislev, ež ho po sirkóski, ako Sirkována, nebuďemo adaj rozumeč. Len si prectavťe aj prepadli zmo za to s tó Miló. Nedav nám prejč a povedav nám „A s týmto už pôjdete  ďalej“!
A mi zmo sa na to vikašlali a vozili zmo sa zas ďälé. Tak či nása zas vivolav. „Mila, ty si sa zase nič nenaučila,“ viriaknú svoj orčiav. Pamätám sä aj dnes, ež to bulo daš z vlasťiveďi.
Aj to zmo prežili a tu zmo a ťeráz aspon mámo naš spomínač. Našo ďeči a vnúšatá o takom dašom nemahú ani len snívač. Buli to krásnia roki toho nášho ďectva a našé mladošči, koj aj bula chudoba f každom dome.
(Toto mi vikladala Milka Háková)
(Z knižky Ondrej Herich, Ing. Ján Dacho: Šva sä stálo, ši sä nestálo..., Klub priateľov Muránskej planiny, 2002)