nedeľa, 20 november 2016 15:53

Poznáme verše Janka Brocka písané po revúcky

Napísal(a)
Ohodnotiť túto položku
(3 hlasov)
Ján Brocko, povstalecký básnik Gemera Ján Brocko, povstalecký básnik Gemera

To, že Ján Brocko je gemerský básnik, ktorý sa zapísal zlatými písmenami aj do histórie Povstania, je pomaly známe i našej mladšej generácii Tohto roku pribudla na jeho rodnom dome v Revúcej pamätná tabuľa ako vďaka jeho rodákov predovšetkým za jeho básnickú tvorbu. Postupne spoznávame jeho básne i život,

ktorý skončil príliš mladý, krátko po oslobodení v roku 1946. Mal len niečo cez 22 rokov, keď rozkaz vyššej moci nadobudol platnosť na veky.
Aj keď sa často stretávame s jeho tvorbou pri rôznych príležitostiach, zrejme málokto vie, že nielen slovenčina bola jeho dorozumievacím jazykom. Inklinoval, ako takmer každý v tom čase, aj k revúckemu nárečiu. Keďže cieľom našej stránky je približovať rôznorodosť gemerských nárečí súčasníkom, iste vás zaujme i jeho niekoľko veršíkov napísaných týmto jeho materinským jazykom. Na pomoc som si pribral životopisnú knihu Dušana Mikolaja: Stanem sa básnikom, v ktorej sa nachádza i niekoľko jeho veršov napísaných pri príležitosti jednej letnej zábavy organizovanej hasičským zborom mesta Revúca. Úlohu napísať oslavnú báseň po revúcky mu zadali jeho priatelia - študenti. Slovo dalo slovo a pod korunami gaštanov pri Zdychave Janko Brocko zarecitoval:

Poéma o našom meste

V našom romanťickom kraju 
jedno mesto jestvuje, 
že ďiara je, nadávajú, 
Revúca se menuje. 

Ak aj kúšťok pravďi majú, 
nech ich zato bere fras, 
ťepšärmi nás prezívajú, 
rihocú se velé z nás. 

Ništ si z toho nerobímo, 
švaže z toho posmechu, 
žijemo a jamo, spímo 
a nemámo neplechu. 

Že to dobre šicä vjamo, 
bo tu luďe múdri su, 
mesto vera peknja mámo, 
jardovanú ulicu.

Náš fabriki naokolo, 
netreba nám vojäkó, 
mámo kravi, dobrja polo, 
a aj meskich bujäkó.

    

Revúca uš velká buďe, 
v budúcnosťi dakoďi. 
Žijemo si pekne v kľude, 
mámo mnohja úraďi. 

Aj v ňich luďe múdri jesto 
a ni vera mamlasi, 
aj povznesú hore mesto 
velkí páni z krankasi. 

Korhás idú staveť, šujem, 
takí ešťe, šva nito, 
kúpili už, prepitujem, 
dva vagoni šerblíkó. 

Velé vedä múdri páni 
a mi mámo takich dosť, 
ni zmo takto odkäzaní 
ot nikoho milosť. 

Mámo šustró prevíborních, 
dobrích jägró, ribáró, 
aj hasičó furtom vzornich, 
policajtó, žandáró.

    

Tak hasiči v prvom raďe, 
to sú vera samá cnosť, 
len kukajte, na paráďe 
mašírujú až radosť. 

Veďä choďiť pekne v raďe, 
a sú hrďí v nemále, 
lebo se im na kabáťe 
hompálajú metále. 

Pravá, levá - levá, pravá, 
v samom hrdom poskoku, 
idú v raďe ako krava, 
Marcík hrá im do kroku. 

A v neďelu na cvičenja 
o sjadmé se viberú, 
no síkalka pohubená, 
preto hasä v gágoru...

Ani vám nemusím napísať, že báseň nemala ešte vo veršoch koniec, ale viac ani reprízu. Hádajte, kto sa nad nimi najviac pohoršoval? Študenti to iste neboli. Ako vždy, aj tentoraz boli na inej strane.

(MG od)

 

Čítať 1984 krát Naposledy zmenené nedeľa, 20 november 2016 17:16

Napíšte komentár

Presvedčte sa prosím, že ste vložili všetky požadované informácie označené hviezdičkou (*) . HTML kód nie je povolený.