štvrtok, 19 máj 2011 12:55

Spomienkou na Zuzanu Dobošovú si pripomeňme “ako to bulo v Bystrom na svadbe veselo dakodi“ Doporučený

Napísal(a) Gabriel Rožai
Ohodnotiť túto položku
(0 hlasov)

Keď som prišiel na návštevu do rodnej obce Rožňavské Bystré a postretával svojich  rovesníkov, vždy som sa akosi lepšie cítil, keď sa pri mne pristavili aj oveľa starší moji rodáci. Jednou z takých bola aj pani Zuzana Dobošová, za slobodna Sedláková. V čase môjho detstva sme bývali takmer oproti seba a prostredníctvom mojej starej mamy som často býval aj na ich ešte starom dvore u Majärä. Vždy, keď sme sa stretli, spomínala, ako si odložila okresné noviny Zora Gemera, kde je vyfotografovaná ako jedna z delegátok okresnej konferencie družstevníkov. Veď v tom čase patrila medzi najlepšie dojičky v bývalom rožňavskom okrese. Podstatné pre mňa bolo aj to, že okolo nej, kdekoľvek sme sa stretli,

bolo veselo. Rada si zaspievala s rodáčkami staré bystränské pesničky. Jednu mi dokonca zaspievala so svojou kamarátkou vdovou Zuzanou Dávidovou. Ochotná bola aj ako rozprávačka pri zapisovaní tak bystränských ľudových piesní, ako aj rôznych obyčají, ktoré sa voľakedy dodržiavali u nás v dedine. O tom by vedel najlepšie rozprávať pán Gabriel Rožai z Rožňavy, ktorý všeličo z  jej rozprávania  zapísal. Nedávno som sa dozvedel, že pani Zuzana Dobošová po ťažkej chorobe dňa 26. januára 2011 zomrela ako 82 ročná. Do poslednej chvíle sa o ňu v ťažkých chvíľach príkladne starala jej jediná dcéra, tiež Zuzana, ktorá je vydatá v neďalekých Honciach. Dom v Blatnej ulici v Rožňavskom Bystrom, kde bývala so svojím manželom Jánom Dobošom, zosmutnel, aj keď zostal v ňom bývať, ako sa v Bystrom hovorí, báči u Čipkajky. Teraz už len sám si posedí na gangu a pozerá, kto popred neho prechádza. Akoby čakal, či sa ešte tetka u Čipkajky neobjavia a nezájdu k nemu domov. Pánovi Rožaiovi zostala v záznamoch ešte jedna neuverejnená spomienka na Zuzanu Dobošovú, ktorú má zaznamenanú v bystränskom nárečí. O tom, ako to v minulosti bolo na bystränskej svadbe veselo. Spomeňme si pri jej čítaní aj na pani Zuzanu Dobošovú.
Ondrej Doboš

To tak bulo na svadbe veselo dakodi!

No, hlästeže, to tak bulo. Vo štvertok sä vila jädliška. Diauki aj s paropcí, paropci prinesli jädlišku z hvari. A to f stodole sä (robilo), no, de sä svadba robela, ta tam sä aj jädliška vila. Tam bula komédijä veliká, no. A ftodi vo štvertok sä aj postel vešiar obliakala. Pre mladú nevestu. To buli šes hlavnice a dva duchne. Ťia museli but damasovo, šistia bialia. No a potom prišól mladí zät, aj z litrókó, a vivaleli ho ženi do posteli. Do posteli ho šmareli, no, to bula pamätka. A potom (v) pätok sä robeli vešiar gágoríki. No ta to ťia ženi robeli zas do pólnoci, aj dlukši sä robeli gágoríki, viate? Na poliavku. No a f sobotu rano, to ozda nebulo tak ako teráz, že herdia obedi! Dakodi noseli mliako, bo každí mál kravu. A to rano noseli mliako, no už lebo gu mladimu zätovi, a kotrá zas roďina (nevestina), ta gu mladé neveste. A to na obed bula káva bialá, ak sä pozhánäli, a koláše. To buli ťia pletence velkia. No ta sä najedli, no a potom starejší vihlásial, že sä ide na sobáš. No ta išli do kostela, zazvoneli (to sä aj zvonelo, ak išli na sobáš). No a spiavom išli. No ta ak išli, ta tiato (spievali): „Porezala som sä, bolí mä“, no, to viate, takia svadobňa. 
Ešte pred kostelom, ta to zastáli muzikanti, to sä volalo Pustatina. A to cigáne hrali a tancovali, chlapi zostáli tuvon a to viviadali si takia ženi, kotria néšli na svadbu. To zmo už tak radi išli, bo nás viviadali, choci zmo aj nebuli na svadbe. 
A ak zo sobášu išli, ta tak spiavali:

Zo sobášu idú z mladó nevestó...
Ej, vera som jä, mamo, ne vašä,
lem som šuhajova,
šva mä do smerti dochová. 

No a potom ešte sä spiavalo, ak zo sobášu:

Tia bistränskia zvoni, ak tia pekne zvonä,
už našé Zuzanke partu z hlavi zložä.
I partu, i venec, pre tebä mládenec,
a moje piareško, pre tebä diavečko. 

No a potom sä spiavalo dló dedinó, to sä ako kus zastálo, kim tiato (ženi) spiavali, bo to zo sobášu sä išlo už. No a potom sä mladá nevesta otpitovala.
Vozi buli a na pervom voze bula jädliška, no a duchne, to zmo nemali ozdaj nábitki bohviaakia, dakodi dva šifoníre a hlädidlo stojäcia. No a na ťia šifoníre dávali duchne ženi a spiavali:

Sädajte na vaz, milí kochane,
nespomóže vám žädné plakáňe.
Plaš vám nespomóže,
koníčki vo voze už poprähané. 

No a potom „Širokí järšok“, tú vari viate!

Širokí järšok, bistrá vodiška,
napoj mi, milá, muojho koníčka.
Jä ho nenapojím, jä sä koňa bojím,
bo som maličká.

No a šakovia to buli piasne. No ak už šli dedinó, jä som dló dedinó, bo jä som bívala na višnom koncu, ta spiavali: 

Šibaj furmane, šibaj furmane,
štiri vraňa koňe pod namí.
Bo deläko šibat mámo.
 

No a potom, už ak prišli pred svekru, pred mladiho zäta, ta ak skladali tia duchne, no aj tia šifoníre poskladali, a spiavali ženi na voze: 

Šervení kantár
na koníčku mám,
novotná mamko,
ak mä privítáš.
Privítaj mä slatko,
ti novotná mamko,
ved mä už tu máš. 

No a taktom sä spiavalo, to herdo bulo dakodi! 

Úryvok z voľného rozprávania pani Zuzany Dobošovej z Rožňavského Bystrého, v rožňavskobystranskom (gemerskom) nárečí
zapísal Mgr. Gabriel Rožai

 

Vysvetlivky k textu:

Hlavným poslaním vybraného úryvku je zachytenie rožňavskobystrianskeho nárečia, nie podrobný opis svadobných zvykov. Text svadobných piesní bol ponechaný v autentickej podobe, hoci nezachováva dôsledne znaky miestneho nárečia. Informátorka: pani Zuzana Dobošová „u Čipkajky“.

V texte je použitá zjednodušená fonetická transkripcia: z dôvodu lepšej zrozumiteľnosti textu nezapisujem znelostnú asimiláciu (spodobovanie) na konci slov, ani splývanie spoluhlások na švíku dvoch slov, zachovávam teda morfematický princíp, napr. dat mliako (dať mlieko) namiesto reálne vysloveného dad mliako,  kod som m. kocom, teráz m. terás ap. Spodobovanie a splývanie spoluhlások však naďalej zachovávam na začiatku a vnútri slov, napr. hlatká, rostrepat, ftodi a tiež pri písaní predložiek ako s, z, so, zo, v, f, gu, napr. s nich, so mnó, f né, s nima, gu tomu (ale aj z mastó, z vodó ap.), keďže v týchto prípadoch ide – najmä pred osobnými zámenami – o svojské tvary charakterizujúce gemerské nárečia. Zachovávam tieto znaky nárečového zápisu: nepoužívam literu (grafému) „y“, nahrádzam ju literou „i“, napr. kim, midlo; mäkčeň zapisujem všade tam, kde sa vyskytuje, napr. ťia (používa sa aj tvar tia), maťerä, ak pri spoluhláske mäkčeň chýba, výslovnosť je tvrdá, napr. nesla, den. Ponechávam zapisovanie hlások ch, dz, dž. Kolísavú výslovnosť u/v v slovách ako ďiavka, poliavka zapisujem prevažne ako v, pretože sa domnievam, že táto výslovnosť je bližšia viac k pernozubnému v ako k obojpernému u . Niektoré opakovania (slov, textu), kazy reči či odbočenia od témy som do textu neumiestnil. Kurzívou v zátvorkách sú informácie doplnené zapisovateľom, pre lepšiu zrozumiteľnosť textu. Zvláštnosťou informátorkinej výslovnosti bolo, že pred hláskou h často nedochádzalo k úplnej znelostnej asimilácii hlásky z, napr. z hvari znelo temer ako s hvari, pozhánäli temer ako poshánäli (v texte som pre nejednoznačnosť ponechal z) ap. Namiesto očakávaného hläcteže (hľaďteže) informátorka vyslovovala hlästeže. Podčiarknutý znak ä znamená široké ä s dĺžňom, napr. porädok

Slovník: hlästeže – pozriteže, hlavnice – vankúše, duchne – periny, pletenec (aj peräc) – svadobný koláč, gágoríki – cestovina do svadobnej polievky.

Čítať 3164 krát Naposledy zmenené streda, 21 október 2015 10:48

Napíšte komentár

Presvedčte sa prosím, že ste vložili všetky požadované informácie označené hviezdičkou (*) . HTML kód nie je povolený.