streda, 26 máj 2010 22:40

Ako sa zo šustra učiteľ stal - 18. časť

Napísal(a) Ján Slovinec
Ohodnotiť túto položku
(0 hlasov)

XVIII. časť - New York City - mesto neobmedzených možností(2)

 

Vilko dorazil hromžiac na celý svet a nedokázal sa ani utíšiť, i keď ľudia z vedľajších izieb ukazovali prstom na pery: "Pssst!!!". Nedokázal sa utíšiť a pokračoval na izbe v licitáciách o svojom sklamaní. Trvalo mi to chvíľku, kým som ho konečne dokázal ukľudniť a on mi to všetko "vysypal" ako drobné na stôl z jeho plných vrecák: "Honzo, vieš, ja som znovu išiel do toho salónu a tešil som sa, že budem mať nádherný zážitok, čo som aj mal. Ale ten koniec ma šokoval. Prídem tam, ale teraz tam už bolo menej dievčat, ale boli všetky nádherné a ani som si dlho nevyberal. Vybral som si jednu mulatku, ktorá ma celkom zaslepila svojím okúzľujúcim úsmevom. Pasák stojac kúsok od nej mi mávol a ukázal rukou na moje vrecko, aby som mu ukázal, či mám peniaze. Nebol to problém. Mal som asi šesťdesiat dolárov v ruke a ďalších tisíc v ponožke, hoci ma teraz napadlo, blbca jedného, že som ich mal radšej nechať u Teba, ale už sa stalo a nikdy sa to neodstane. Natiahol ruku a ja som mu podal niekoľko dolárov, čo bol poplatok na polhodinku. Pobrali sme sa na izbu. To vieš, že som už nemal nijakú ženu vyše roka a tak som akosi stratil kontrolu nad sebou a nevedel som sa nabažiť. Po polhodinke mi vypršala lehota, tak sme našu schôdzku ukončili. Ale ja som chcel pokračovať v načatom večere a nechcel som tak skoro skončiť a prekaziť si tento nekonečný zážitok. Vrátili sme sa do haly, kde postával aj jej pasák. Nejako som mu dal najavo rukami aj nohami, že by som chcel ešte pokračovať, pretože mi boli veľmi príjemne a nemal som veľkú chuť ísť domov, do prázdnej izby, kde si Ty už dávno spal zničený po celodennej únave. Ja som mal príliš veľa energie na to, aby som skrátka len tak zaľahol a len myslel na niečo krásne, miesto toho, aby som zažil romantickú noc s kráskou vedľa mňa ležiacou.

Pasák naznačil, že ak chcem zostať celú noc musím priplatiť ďalších dvadsať, plus dvadsať za motel. Hneď som mu to dal a pobrali sme sa s mojou krásavicou na izbu, kde sme mohli pokračovať v načatom večere. Objednal som vínko a tak sme si pomali upíjali z vysokých pohárikov a zajedali sendvičom, nakoľko sme obaja aj trošku vyhladli. Bola spokojná, aspoň som si myslel, hoci som vedel, že je profesionálka, ale bola skutočne nádherná! Perfektná po každej stránke a ja som sa jej nemohol nabažiť, akokoľvek som sa snažil. Určite to bolo aj tým, že som už nemal ženu takú dlhú dobu. Nedokázal som sa zastaviť a celá noc bola krajšia a krajšia. Ja som po víne začal aj únavu pociťovať, samozrejme aj ona bola trošku unavená, a tak sme zaspali. Trochu som sa prebral a ona stála v Evinom rúchu nádherná a nahýbala sa ku mne. Ja som chcel niečo rýchlo v polospánku vyrieknuť, lenže jej ruka skončila na mojich perách a jemne mi naznačila, aby som spal ďalej. Keď si znovu ku mne ľahla, neodolal som a obaja sme sa chvíľočku ešte jeden druhému venovali, ale potom som spánku znovu podľahol. Únava ma teraz celkom dorazila a už som o sebe viac nevedel.

Prebralo ma nejaké svetlo a znovu som ju videl, ale už oblečenú, ako mi mávala, že už musí ísť. Ja som ešte nebol celkom prebratý a stále mierne napitý, tak som sa znovu zvalil na posteľ a pokračoval v driemaní. Zrazu na mňa doľahla myšlienka, že ešte mohla chvíľku zostať a byť so mnou. Zistil som, že nemám na nohách ponožky a niečo ma zrazu akosi pichlo do krku. Rýchlo som sa prebral, keď som s hrôzou zistil, že nielen ponožky nemám, ale aj peniaze boli fuč! Obrovský hnev sa vo mne zrodil a vybehol som takmer holý von z izby, iba v bavlnených slipoch, bežal som do haly a začal sa vypytovať, kde je tá moja nočná víla. Lenže iba smiech som si vypočul a nechápajúce výrazy v tvárach ďalších dievčeniec, ktoré čakali na svojich milencov, ktorí sa pristavia v tento nový deň, hoci bolo ešte len skoré ráno, niečo okolo pol piatej. Pasák obďaleč postával a s miernym úškrnkom sa tváril, že o ničom nevie. A ani nemusel vedieť, pretože moja krásavica to urobila sama a z toho nemusela pasákovi odviesť ani cent."

Bola to len jej korisť a v jej prospech. Ona si zarobila svojich oficiálnych päťdesiat percent, čiže asi tridsať dolárov a druhú polovičku zhrabol jej "dobrosrdečný šéf ". Nakoľko mala už zarobené a večerná šichta bola pred ňou ešte dobrých šestnásť hodín, mohla sa pobrať domov do Harlemu, kde bývala. Nemala to ďaleko, niečo iba pár minút metrom, ktoré malo stanicu na 33. ulici, v útrobí Madison Square Areny. Bola tam aj vlaková stanica.

Vilko doslova nariekal, lebo prišiel o všetko. O všetky jeho tažko zarobené peniaze. Cítil som s ním a tak som ho neodmietol, keď ma požiadal o pôžičku asi päťsto dolárov. Mal som vyše tri tisíc, tiež ťažko zarobených, ale som ani na sekundu okom nemihol a vybral som z mojich zásob a podal päť stodolároviek s Benjaminom Franklinom, s jeho typickým múdrym pohľadom. Vilko sa utíšil, išiel si pospať a vysnívať si krajší život po tejto nepríjemnej skúsenosti. Spal ako kus dreva, dlho, až do poludnia. Ja som si medzitým odskočil na raňajky a po nich som sa išiel prejsť do mesta. Nemohol som sa na neho pozerať ako zničený spal a určite mu to dlho trvalo, kým sa mu ten sen o dobrom živote prisnil.

Po výdatných raňajkách som sa vydal do ulíc mesta New York City a prešiel po Broadwayi, mojej novej ulici, ktorá sa stala akousi súčasťou môjho nasledujúceho života, stráveného v tomto najväčšom meste sveta. Asi po hodine som sa vrátil domov, do Hotela Latham, kde Vilko ešte stále spal. Môj organizmus sa už začínal prispôsobovať časovému posunu a bol som schopný po dvoch dňoch sa lepšie orientovať, tak som dostal chuť znovu začať trénovať. Prezliekol som sa do krátkych nohavíc, natiahol na seba tričko, obul tenisky a vybral sa poklusom smerom k Centrálnemu parku. Nebolo to až tak ďaleko. Asi iba tridsať ulíc, čo je niečo vyše 2 kilometrov. Celým parkom som prebehol a asi po niečo vyše hodine som dorazil konečne na izbu. Vilko bol už hore i keď ešte stále taký nejaký nanič, ale začal sa pomaly prebúdzať do novej reality života v tomto neúprosnom meste, kde ho nič nečakalo, čo si sám nevydobyl.

Ja som si ešte urobil moju dávku brušákov, klikov a zavesil sa na hrazdu, ktorá visela v našej izbe. Tam som sa potom niekoľkokrát povyťahoval a tým oficiálne začal môj návrat k pravidelnému behaniu a posilňovaniu, i keď zatiaľ bez činiek. Po osprchovaní som sa trošku povyvaľoval na posteli, pretože vonku už začínalo byť to klasické horúce leto a vlhkosť parného kúpeľa. Veľmi mi vadilo toto podnebie a ani som si naň nikdy nezvykol. Mal som vždy pocit, že mám teplotu a potím sa pri nej. Naozaj nepríjemné podmienky pre mňa. Ľutoval som všetkých New Yorčanov, ktorí tu bývali celý svoj život, lenže ja som tu príliš dlho nemienil trpieť a už som začal plánovať, že odídem čo najskôr. Neskoršie som zistil, že príchodom jesene sa toto počasie aj upraví a dá sa to tu celkom zvládnuť, akurát sú zlé tie kruté nekonečné letá, keď vlhkosť tu prevláda od začiatku mája do konca septembra. V októbri nastáva normalizácia. Ale i tak tých takmer šesť mesiacov mi dalo zabrať až dosť, aby som mohol mať tento pocit. Človek sa v lete potil a potil a pritom nemusel ani rukou pohnúť a nie to ešte niekde pracovať.

Chladiaci systém sme v hoteli nemali, bodaj by aj, keď to bol lacný hotel, v ktorom šváby pobehovali všade po izbe, pretože vlhkosť im veľmi dobre vyhovuje. Vždy, keď som zapol svetlo v kúpeľni, pobehovali ostošesť ako bez duše okolo sprchy a záchoda. Nemali sme inú možnosť, nakoľko to bol určite jeden z najlacnejších hotelov celého New Yorku a my sme boli chudáci bez akejkoľvek znalosti jazyka. Nikto nám nemohol porozumieť a tak sme vždy zažili mnoho komických situácií. V určitom zmysle aj ten Vilkov výlet do Raja bol akýmsi utvrdzujúcim výkričníkom ako naozaj zle sme na tom boli.

Začalo sa zvečeriavať, tak sme sa cítili už lepšie a išli sa popozerať po meste. Začalo sa pomaly stmievať, keď sme narazili na nejaký park, kde bol postavený Víťazný oblúk, ako ten v Paríži, i keď iba zmenšenina. Hneď vedľa bolo niečo ako menší amfiteáter alebo len také miestečko, kde ľudia posedávali na schodíkoch tejto menšej arény. Všimol som si, že všetci boli černoši a občas nejaký Portorikánec alebo Mexičan. Hneď sa mi v mysli premietol muzikál West Side Story. Niečo podobného som tu teraz zažil a bol som zrazu súčasťou tohto veľkolepého príbehu. Neďaleko gitarista - černoch vyhrával a nádherne si pospevoval. Postupne sa pri ňom začali ľudia zhlukovať a bol z toho koncert. Ja som sa tiež pridal a svojím soulovým cítením som si pospevoval vymyslené anglické slovíčka. Vyzeral som v tom momente určite veľmi dobre, lenže istotne si všetci všimli, že je to nejaká reč, ktorej ani oni nerozumeli a nie ešte aj ja. Bola to akási náplasť na neznalosť všetkého, čomu som nerozumel a akosi som sa zatiahol do kúta, hoci som tam nebol sám. Všetci boli so mnou a súcitili so mnou, keď veľmi rýchlo zistili, že som tu nový a neviem sa vyjadrovať. Ani už neviem, čo mi všetko povedali, bodaj by som aj vedel, keď som naviac ešte aj ničomu nerozumel. Začalo to byť akési moje miestečko, kde som po večeroch chodieval a trošku si užil večerného amerického života s umením soulových spevákov, ktorých nikto nepoznal. Aj by som to mohol skoro prirovnať k časom, keď som býval v roku 1964-65 v Handlovej a chodievali sme navečer s gitarami do chodbičiek vyhrávať a zaspievať si. Vtedy ešte Beatles boli najväčšími hviezdami a my sme spievali, čo sme od nich vedeli...

(POKRAČOVANIE) Text a foto: Ján Slovinec st.,
stredoškolský učiteľ, teraz už na invalidnom dôchodku, žijúci v USA vyše 30 rokov

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Čítať 1877 krát Naposledy zmenené streda, 21 október 2015 10:08

Napíšte komentár

Presvedčte sa prosím, že ste vložili všetky požadované informácie označené hviezdičkou (*) . HTML kód nie je povolený.