piatok, 25 jún 2010 22:02

Ako sa zo šustra učiteľ stal - 40. časť

Napísal(a) JánSlovinec
Ohodnotiť túto položku
(0 hlasov)

XL. časť - Salt Lake City (III.)

 

Ján SlovinecCelý deň v Bratislave bol nádherný, plný aktivít, a tak navečer príjemne unavený som sa osviežil dobrou sprchou a menším odpočinkom, aby som trošku vychladol po horúcej sprche. Čakal ma ešte zajtrajší nedeľňajší účesový kolotoč a potom samozrejme aj ukončenie nekonečne dlhého a nádherného víkendu. S kolegom sme zbehli do reštaurácie, kde nás už čakala večera a všetko čo k nej patrí. Dnes som si dal aj trošku červeného vínka, nakoľko biele mi robí kyselinu, a tak som si zároveň trošku urobil aj akúsi lepšiu náladu a zábrany razom padli. Uvoľnil som sa do miery, kedy to nebolo nepríjemné druhým, pretože keď sa to preženie, tak je to potom menší problém, ktorý nám pokazí príjemnú náladu, o ktorú sme sa tak snažili od začiatku. Určite sa mi aj líca začervenali, oči zaleskli, ale to bola len akási vedľajšia kulisa, aby nálada pretrvala čo najdlhšie. Človek aj po takomto jemnom potúžení sa naozaj cíti najlepšie. Akurát som sa teraz pristihol, že glorifikujem alkohol, čo nie je celkom pravda, dôležité je, aby to človek neprehnal. Všetkého v norme je blahodárne pre naše telo, ako aj pre dušu, a tak sa nebudem vyhýbať ospevovaniu alkoholu. Momentálne vôbec nepijem, akurát na Nový rok si pripijem šampanským a naozaj iba symbolicky a občas počas horúcich letných dní si zaženiem smäd plzenským Prazdrojom, ktorý je tak fantastický pre svoju nekonečne dobrú chuť, ktorú ešte aj pár hodín cítim v ústach. Tá horkosť chmeľu, ktorá je taká špecifická, sa nechce vytratiť do zabudnutia. Najlepšie predsa len zachutí po dobrom mäsitom obede, niekde v tieni na terase, keď človek môže počuť i vtáčikov pospevovať. Občas otravná muška popri uchu preletí a zaspieva tú svoju nemotornú melódiu, tesne predtým, ako sa usalaší na rozpálenom a potom zaliatom čele. Prudším pohybom hlavy namosúrená mucha odlieta a pokračuje vo svojom bzučaní. Netrvá to ani dlho, keď sa znovu vráti na miesto svojho prvého pokušenia, hoci už asi aj predpokladá, že nie je vítaná. Pri ďalšom prudkom pohybe je už naň pripravená, a tak jej to odštartovanie trvá akosi dlhšie, pretože je doslovne na Vás naštvaná. Však nakoniec nadarmo sa nehovorí, že je niekto dotieravý ako mucha. Tu sa to perfektne potvrdzuje...
Večera bola výborná a ja som ešte stále cítil jej príjemné následky, doplnené červeným vínkom. Dievčence sedeli hneď vedľa nás, a tak pri rozhodnutí vyjsť si na parket sme obaja povstali a povyzvŕtavali ich pekne, až sa im očká rozsvietili a začali trošku ujúkať od radosti. Určite aj vínko malo na tom zásluhu, ale my sme si pomáhali ako sa len dalo. Najviac som sa tešil na to, keď sa tanec spomalil a ona sa pekne pritúlila ku mne, čo som ja opätoval. Srdiečko jej búšiace som cítil na svojej hrudi a zrazu som mal pocit, že iba jedno počujem. Možnože to bolo tým, že sme chytili spoločný rytmus. Voňala nádherne a to ma ešte viac vábilo, aby som bol k nej čo najbližšie. Večer bol nádherný, a tak sme sa skoro ani nevracali k stolu, aby sme si trošku odpočinuli. Bol som mladý dvadsiatnik a v najlepších rokoch.
Zrazu popri nás prešiel pár - starší pán a pekná blondínka s prelivom. Bola to vyššia dáma a ten jej šarmantný partner bol jej nový svatko (otec jej manžela). Krútil sa s ňou ako mládenec a popritom už mal pár rôčkov za klobúkom. Po dotancovaní sa vrátili k stolu, kde som si všimol aj jej nového manžela. Po menšej odmlke sa teraz prevalčíkovali po celom parkete už mladomanželia. Rozprávali sa po nemecky, a tak som usúdil, že to budú asi Rakúšania, veď Viedeň bola iba naskok, preto sa sem prišli zabaviť v tom najpríjemnejšom duchu osláv uzavretia manželstva a s prisľúbením si spoločného života na večnosť... Netrvalo mi to dlho a akosi som začal uprene sledovať túto nádhernú dámu, ktorá sa mi začala veľmi páčiť. Nebol dôvod nemať záujem, nakoľko som si potom uvedomil, že je to moja obľúbená speváčka Evička Máziková, ktorá sa podrobila verejnej oslave svojho intímneho večera so svojím milovaným. Dlho som váhal, či sa pristavím a zablahoželám jej k tomuto vzácnemu kroku života. Nakoniec som sa predsa len odhodlal a neľutoval som, pretože mi po gratulácii jemne a s veľkým nadšením poďakovala. Bola skutočne nádherná v onen večer a takú som si ju aj zachoval v mojej pamäti, nádhernú a usmievavú...
Ján SlovinecŤažšie sa mi vstávalo v nedeľu ráno, pretože sme museli byť už okolo ôsmej hodiny pripravení na ďalšiu show účesovej tvorby, ako sa galantnejšie a s prestížou hovorievalo strihaniu vlasov. Ono to predsa len krajšie a príjemnejšie zaznelo v ušiach. Deň bol dlhý a potom s ním aj návrat domov, hoci Trnava od Bratislavy zase až tak ďaleko nie je. Ono všetko akosi v ten deň trvalo dlhšie po tej nádhernej prebdenej noci zo soboty na nedeľu, ako je aj názov rovnomennej piesne v podaní Václava Neckářa "Ze soboty na nedeli", ktorú naspieval v čase jeho vrcholnej slávy v rokoch šesťdesiatych...
Kariéra, ak sa to vôbec dalo tak nazvať, v účesovej tvorbe ako model mi pretrvala celkom slušných pár rôčkov, netušiac, že aj tu ďaleko za Veľkou mlákou sa k tomu znovu čiste náhodne dostanem. Samozrejme, že medzitým som ešte aj doma, na Slovensku, zažil niekoľko nádherných chvíľ, a tak ešte pripomeniem tú moju poslednú z Majstrovstiev Slovenska. Aj som sa prichytil, že na to myslím ako keby to boli majstrovstvá v nejakej športovej disciplíne. Lenže to nebola športová činnosť, hoci som sa v skutočnosti zúčastnil aj takých majstrovstiev Slovenska, ako športovec - atlét, ale to tu nebudem vkladať, nakoľko teraz spomíname umenie. Ha-ha-ha!!! Už som si nie ani celkom istý na ktorom mieste sme s mojou kaderníčkou skončili, ale myslím si, že niekde okolo šiesteho miesta z celého Slovenska, čo nebolo také najhoršie. Po ukončení, keď sme ešte sedeli v preplnenej trnavskej hale Slávia, si nás rozhodcovia pekne poprezerali a dávali lístky tým, o ktorých si mysleli, že by mali byť v Hale Slávy, ha-ha-ha!!! Pekne si ma tam najprv posadili a potom aj postavili, kde som pod horúcimi reflektormi musel trpieť zvuk fotoaparátových spúští, ktoré sa ozývali niekoľkonásobne v dobrej akustickej miestnosti vedľa hlavnej sály. Samozrejme, bolo to aj propagačné fotografovanie, čo som sa neskoršie dozvedel, a naviac moju fotografiu vyložili do výkladov po celom Slovensku. Poznávali ma aj atléti na atletickej lige, hoci výkonmi som nikdy neoslnil. Dokonca to bolo vtedy uverejnené aj v časopise Život, kde bol veľký článok s priloženými fotografiami krásnych modeliek a modelov, čo som mohol vidieť, až keď som bol už mimo domoviny...
V Salt Lake City sa mi tá možnosť znovu naskytla, a tak som sa zúčastnil konkurzu fotografovania pre modelingovú agentúru, ktorá vyberala mladé talenty. Tiež mi šťastie prialo a nejaký ten halier som si privyrobil. Samozrejme mi to aj patrične zdanili. Bol to okrem toho aj dobrý začiatok pre pani majiteľku kožušín. Troška ju mrzelo, že som nižšej postavy a už vtedy by boli chceli, aby som bol o niečo vyšší, nakoľko krásavice ma prevyšovali, čo však mne vôbec neprekážalo.
Začali sa kuť plány a všetko vyzeralo tak, že budem mať vedľajšiu prácu v oddelení a občas si zažúrujem v spoločnosti nádherných dám. Určite som spomenul niekde, že táto milá pani mala aj kolegu spolumajiteľa a ten až taký náklonný voči mne nebol, nech už z akýchkoľvek pohnútiek. Skrátka nesadli sme si, čo oddialilo aj moju spoluprácu so starou paňou, ktorá mala o ňu veľký záujem. Je pravdou, že tam bola aj vedľajšia myšlienka, aby som sa stal Mormónom, členom ich spolku. Veľa Čechoslovákov sa stalo ich členmi a tak mali aj lepšie podmienky pre šťastnejší život, čo som nikdy neodsudzoval. Všetci robíme to v živote, čo nám najviac uľahčí prežiť život pokojne, ale hlavne šťastne! Nejako som to nemohol zmeniť a tak som sa tomu dosť vyhýbal, ale i tak to zatiaľ nevadilo a všetko tomu nasvedčovalo, že stará pani ešte stále chce, aby som pre ňu pracoval aspoň v oddelení. Začali aj prvé kroky k tomu, aby som sa prejavil, či mám vzťah ku kožušníctvu, a tak som šiel do ďalšieho učenia. Už som mal jedno pekné remeslo v rukách, šusterčinu - obuvníctvo a dokonca ručnú výrobu, takže som nebol cudzím v tomto smere. Kožušníctvo je tiež ručná výroba, ale vzácnejšie kožušiny sa zošívajú aj na stroji. Začal som pekne od začiatku a to tým, že prišli surové kožušiny a ja som ich dodatočne upravoval, aby ich bolo možné použiť na ďalšie spracovanie, čiže samotné vymodelovanie záverečného výrobku, kožuchu. Najprv som všetky kože pekne vypral v chemickom prostriedku, ktorý som namiešal a nalial do veľkého pracieho bubna na spôsob práčky. Po určitej dobe boli opraté a vyčistené od akýchkoľvek prírodných biologickych nečistôt a potom sa navlhčené v roztoku naťahovali a pritĺkali na dosky. Takto potom ostali nejaký ten deň a až potom celkom vysušené sa mohli dať dole...
17.11.2008

Text a foto: Ján Slovinec

stredoškolský učiteľ,
teraz už na invalidnom dôchodku, žijúci v USA vyše 30 rokov

 

 

 

 

 

 

Čítať 1913 krát Naposledy zmenené streda, 21 október 2015 10:09

Napíšte komentár

Presvedčte sa prosím, že ste vložili všetky požadované informácie označené hviezdičkou (*) . HTML kód nie je povolený.