streda, 23 apríl 2014 21:54

Dvojnásobné blahoželania poprednému hudobnému skladateľovi Jurajovi Hatríkovi

Napísal(a) MG
Ohodnotiť túto položku
(0 hlasov)

juraj hatrikaV týchto dňoch oslávi dvojité životné jubileum náš popredný hudobný skladateľ profesor VŠMU v Bratislave Juraj Hatrík. Dvadsiateho štvrtého apríla má meniny a 1. mája 73-tie narodeniny. S naším Gemerom ho, okrem milej spomienky z detstva na turistickú túru s otcom po Muránskej planine, spájajú príležitostné pracovné kontakty na úseku spolupráce v oblasti hudby - najmä v posledných rokoch so základnými umeleckými školami v Tisovci a v Hnúšti. A cez tisovskú ZUŠ-ku od roku 2005 aj príležitostná, ale plodná a obojstranne úspešná spolupráca s naším talentovaným veteránom, básnikom Bábelom. 
Mimochodom, prof. Hatrík si Františka Bábelu chváli nielen ako majstra poézie, ale aj ako citlivého intelektuála a šľachetného človeka, ktorý je údajne nedocenený aj preto, že žije v zaostalom regióne, v ústraní, nepovšimnutý.
V tejto súvislosti hladinu verejnej mienky, najmä v početných radoch čitateľov Bábelovej poézie, i medzi jeho stúpencami z radov jeho bývalých žiakov – „štúrovcov“, rozvlnil pomerne ostrý tón jeho obhajoby prof. Hatríkom - (viď nahrávku Slovenského rozhlasu z hodinového rozhovoru prof. Hatríka s muzikologičkou Melániou Puškášovou z 20. októbra 2013 na stanici Devín

- Stretnutie nad partitúrou: Juraj HATRÍK - STOPY, sonáta pre klavír s vokálnym sólom nahraná na text pozoruhodnej Bábelovej básne Stopy, ktorej básnický text i jej hudobný habit prof. Hatrík brilantne analyzoval.) 

Prof. Jurajovi Hatríkovi úprimne gratulujeme k obom jubileám a prajeme mu veľa tvorivých síl do ďalších rokov. Ďakujeme mu aj za šľachetný prístup k problému za všetkých svojich čitateľov i za „štúrovcov“.

Vráťme sa na chvíľu k odvysielanému hodinovému rozhovoru RTVS na stanici Devín, v ktorom prof. J. Hatrík pomerne podrobne hodnotili prístup k svojmu hudobnému dielu Stopy - sonáta pre klavír, inšpirované autorovou rovnomennou piesňou z cyklu Tri venovania na text Františka Bábelu. V jednej časti spomínaného rozhovoru s Melániou Puškášovou sa Juraj Hatrík zmienil aj o tom, ako dielo vznikalo a čo bolo pre neho, ako autora, podstatné. Okrem iného vtedy povedal:
hatrik Stopy-noty„František Bábela je tisovecký učiteľ, môj priateľ, dobrý, jemný intelektuál žijúci v zabudnutí a v zabudnutom regióne. Zhodou okolností sa stal mojím priateľom, mojím blízkym človekom. A jeho báseň Stopy, ktorá tiež zdanlivo jednoducho začína: „Kde všade ich zanecháte... Stopy v snehu, stopy v piesku, stopy v blate, stopy v prachu. Stopy v tráve zarosenej ligotavej“. Začína to celkom jednoducho, naozaj tou topografiou. Tá mi pripomenula môjho otca, lebo sa týka prírody. Človek zanechá stopy v prírode. Môj otec bol veľký turista, veľmi jemný a vnútorne plachý človek, ktorý rád chodil do prírody a rád v nej bol sám. Tento prvok prostoty a priameho prežívania skutočnosti, že sa dívate na božiu prírodu a je vám dobre, lebo je krásna, je zmysluplná - nie je čo k nej dodať, bol veľmi dôležitý. Lenže Bábelova báseň pokračuje. Hovorí - stopy lásky, stopy strachu. Už tam vidíte ten akcent, že sú aj stopy, ktoré v nás zanechá čas a ktoré nie sú len tými jednoduchými stopami zarosenými v tráve, ale sú stopy porážok, sklamaní, dotykov, túžob splnených, nesplnených - ako hovorí Bábela, aby som ho citoval: „Hoci vietor, slnko, dažde ako oheň suché raždie zhltnú v čase stopy každé, predsa v hĺbke nášho vnútra každá jedna, svetlá - krutá, ostáva nezabudnutá“. Na tom je postavená celá moja skladba, že všetko to som prežil, a veľmi pekne to koreluje s tým, ako ste reláciu začali, že ste sa ma pýtali na päťdesiate roky. Možno až tam by som išiel s pôvodom materiálu, alebo s pôvodom určitých symbolov, ktoré vo svojej skladbe používam. Hromadili sa vo mne ako tie stopy, ako stopy na brezovej kôre, ktoré som použil ako obrázok na vydanie skladby. Tam sme našli všeličo: srdiečka, všelijaké nápisy, mená, ďalej všetko, čo býva vyryté do kôry stromu. Ale tým, že ten strom rastie, tak tie stopy sa menia. Menia sa, sú čoraz menej čitateľné a ten, ktorý sa toho stromu dotkol v danej chvíli si už pamätá, čo vlastne chcel zanechať. A tento pocit blednúcich stôp, pocit pamäti, akási bolesť a ľútosť pamäti, ktorá v čase stráca cenné a hodnotné podnety v plynúcom čase, ten je typický pre moju tvorbu vo všeličom inom. Určite aj vy sama si viete spomenúť aj na iné skladby. Hlas pamäti, to sa stalo okrídlené, že som skladateľom Hlasu pamäti. Predtým som bol skladateľom Dvojportrétu, potom som bol skladateľom Hlasu pamäti a teraz som možno skladateľ Stôp. Lebo hľadám vo vlastnom živote stopy, ktoré ma viedli k tomu, kde sa dnes nachádzam. Celá skladba, celá klavírna sonáta Stopy je vlastne o tom. Je to naozaj taká topografia vývoja nejakej súvislej reťaze zážitkov, ktorá končí zvláštnym spôsobom, pretože som zistil, že ona vlastne nemôže skončiť, že je to reťaz, ktorá akoby si zahryzla ti hatrik-babela1sama do seba. Snaha urobiť náhrdelník vlastného života a naň navliecť guličky tých stôp zážitkov, zážitkov z toho, čo bolo dobré aj zlé, ako hovorí Bábela - aj svetlé aj kruté, nakoniec zistíte, že ona, táto idea sa nedá uskutočniť. Že tá líška si obrazne povedané, zahryzne do vlastného chvosta. Že je to márnosť, že sa krútite v kruhu a odrazu ste na začiatku a odrazu ste vo vzduchoprázdne, lebo to nikam nevedie. Bábela to tiež dobre vyjadruje: „Keď nakoniec zhŕňam trasu. Hľadám jednu, čo by viedla priamo k žriedlu a smeruje mimo času.“ Na túto otázku v zúfalom pozdychu si odpovedá slovami: „Lenže chyba: trpká dráma. Všetky vedú do Neznáma.“ Zmysel ľudských stôp a zmysel a podstata ľudských stôp a celého toho vzorca, ktorý vytvoril ľudský život tým, že kráča v čase, sa nedá z pozície toho človeka dešifrovať. Je to šifra, ktorej zmysel ani vám samým nemôže byť jasný. A tento pocit prázdnoty, ku ktorej dospejete - a čo som vlastne, čo som prežil, čo to bol za život, aký to malo všetko zmysel? A stojíte pred týmito otázkami absolútne bezradne ako stuhnutý králik, ktorý sa díva do očí hada a tým hadom je ten čas, ktorý si s vami robí čo chce. A práve v tomto momente tej bezradnosti, stuhnutosti, zo zistenia že ľudský život sa krúti v bludnom kruhu sa objavuje tentoraz chlapčenský soprán, lebo v tejto skladbe boli aj dievčenské soprány.“

Prof. Jurajovi Hatríkovi úprimne gratulujeme k obom jubileám a prajeme mu veľa tvorivých síl do ďalších rokov. Ďakujeme mu aj za šľachetný prístup k problému za všetkých svojich čitateľov i za „štúrovcov“.

František Bábela venuje prof. Hatríkovi prostredníctvom stránky Maj Gemer svoje básne: Stopy, Aj po Muránskej planine, Stopy na planine.

 

Stopy


Kde všade ich zanecháte . . . 

Stopy v snehu,

stopy v piesku,

stopy v blate,

stopy v prachu.


Stopy v tráve

zarosenej ligotavej.

Stopy lásky,

stopy strachu.


Stopy doma,

stopy v svete,

stopy v hore na výlete.


Stopy v poli

na rovine,

na podhorí.


Hoci vietor, slnko, dažde

ako oheň suché raždie

zhltnú v čase stopy každé,


predsa v hĺbke nášho vnútra

každá jedna, svetlá - krutá,

ostáva nezabudnutá.


Keď nakoniec zhŕňam trasu,

hľadám jednu,

čo by viedla priamo k žriedlu

a smeruje mimo času.


Stopy, stopy - všetky moje.

Opätovne blúdim po nich:

jedna, druhá, tretia, štvrtá ...

A tu ďalšia - prehliadnutá.

Všetky moje.


Lenže chyba: trpká dráma.

Všetky vedú do Neznáma.

 

20. apríl 2005

 
 

Aj po Muránskej planine...

 

Kdeže sú tie zlaté časy, 
tie nádherné chvíle... 
Všetko bolo vtedy ešte 
ľudsky vrúcne, 
pietne bohumilé,

 

keď sme v rodinnej dvojici
veľký otec s malým synom,
dvaja chlapi - Hatríkovci,
putovali po krajine

za kvietkami, rastlinkami,
ockovými, i mojimi
životnými milenkami,
za prírodnými krásami vôbec.

 

Dosvedč, mama milovaná,
tam kdesi ďaleko
do večnosti zasnívaná,
dosvedč mi, mamičkárovi,
aj potomstvu môjmu povedz,
ako si nás nedočkavá
vyčkávala pod stromom
pred domom...

 

Hej, tak sme sa túlavali
za zelenými pokladmi,
len raz - celkom výnimočne
a to bolo pre mňa
mimoriadne milé,

 

aj za zvieratkami,
za horskými koníkmi
až po ďalekej
M u r á n s k e j   p l a n i n e.

 

Neviem, veru, koľko som
urobil vtedy
po planine krokov,
viem však, že v tom čase
som mohol mať približne
od osem do desať rokov,
. . . . . . . . 

Nuž tak si nás vyčkávala
pod stromom pred domom
a vítala nielen slovom,
i citeľnou radosťou
duše každej matere

 

čo má najradšej pokope
svoje spoločenstvo
aj len dočasne vzdialené.
A bola si veľmi rada,
že tvoji chlapi z výletu
domov zdraví prišli.
. . . . . . . . .

A tak sa to u nás dialo
ihneď z jari, keď už v máji
aj záhrady zažiarili
bielym kvetom rozkvitnutých
čerešní a višní.

 

a podobne potom celé leto
s láskou v duši, v srdci s pietou,
po dohode s hôrnym božstvom
putovalo tvoje "mužstvo"
lúčnymi chodníkmi,
lesnými cestami.

 

Za darmi prírody
i za jej krásami,
až do neskorej jesene,
najmä do babieho leta,

 

keď v podobe ligotavých
pavučinových vlákien
nad našimi horami,
stráňami a lúkami,
nad dvormi i záhradami
posolstvo vesmíru lieta.
...........

A tí dvaja Hatríkovci,
chlapi, otec a syn,
chodili po horách
ozaj stále sami?
Áno, občas zdiaľky sledovaní
túlavými a zvodnými
lesnými vílami ...

 

(Tisovec

pondelok, 9. január 2012)

 
 

Stopy na planine
/Jurajovi Hatrikovi/


Kde všade po nás zostali,
aj po veľkých, aj po malých?
Stopy v poli, na podhorí,
na rovine... 
Stopy aj na
Muránskej planine.

 

Pamätáte sa, pán Juraj,
keď ste vtedy s otcom svojím,
ešte ako chlapec malý,
už na turistiku zvyklý,

 

kráčali po Muránskej planine
za huculskými koníkmi,
sympatickými norikmi?
.......

 

To všetko sa odohralo
pred viac ako polstoročím.
Dá sa to, vtedy prežité,
ešte dnes nejak zúročiť?

 

Zachytil som totiž signál,
že by sme sa my dvaja,
tak trošku ešte chlapíci,
spolu vo dvojici

 

pokúsili po niekdajšej
Vašej trase
hľadať Vašu otcovsko-
synovskú stopu po planine
v jej najbližšej
letnej kráse...

 

Vábivé a bohumilé!
Boli to krásne chvíle.
Ale dnes je všetko iné
a úplne beznádejné.

 

Vaše stopy, môj pán Juraj,
my dvaja už nenájdeme!
Nenájde ich už nikdy nik.

 

Veď hore na Veľkej lúke
stačí jeden silný vietor,
aby v najbližších dňoch
všetky stopy
v tráve zmietol!
A tu ide o šesťdesiat rokov.

 

Za ten čas ich už zničili
zimy, letá, snehy, dažde.
Celé roky zamŕzali, mokli.
A zarástli, milý Juraj,
aj našimi rokmi!

 

Príroda sa s nami, ľuďmi,
i sama so sebou,
zavše kruto borí
a aj ona plodí i rôzne rozpory.

 

Preto hovorím, nenájde ich
už nikdy nik.
Po tom všetkom ničivom,
celkom naposledy ...
Prešiel po nich, udupal ich
bosý horský hnedý koník norik.

 

Ale nechtiac, a nie naschvál
ako vandal.
On si zase na tej trase
-iba trávu hľadal.
Nechcel sťažiť prácu Vám,
Vy tie stopy, milý Juraj,
v čase i v teréne 
už navždy stratené,
kým žiť budete na Zemi
pod klenbou slovenských nebies,
kedykoľvek,
vždy v hlbokom roztúžení,
musíte hľadať a nájdete ich
len v sebe. Iba v sebe!

 

Zabodnuté v svojom srdci
ako zrnká rasce v chlebe...


(Tisovec

nedeľa na Nový rok 2012)

Čítať 4895 krát Naposledy zmenené streda, 21 október 2015 10:15

Napíšte komentár

Presvedčte sa prosím, že ste vložili všetky požadované informácie označené hviezdičkou (*) . HTML kód nie je povolený.