sobota, 08 máj 2010 16:09

Ján Slovinec: Ako sa zo šustra učiteľ stal, 3. časť

Napísal(a) Ján Slovinec
Ohodnotiť túto položku
(0 hlasov)

III. časť - Rozhodovanie o mojom ďaľšom osude

Čas pomaly ubiehal a ja som si ani neuvedomil, že to bol skoro mesiac, čo som strávil v nemocnici. Bol som veľmi rád, že som spoznal Alicu, ktorá bola mojou priateľkou i milou, pretože sme sa naozaj veľmi zblížili, i keď mala o pár rôčkov viac ako ja. Aj ona sa vždy tešila do práce. Naviac, bolo to dobré i pre ňu, pretože som jej pripomenul kúsok domoviny. Rozprávali sme sa výlučne po poľsky a to bol ten hlavný dôvod. Človek, keď je dlhšiu dobu v zahraničí, padne mu to dobre a zistí, že tá materinská reč mu je predsa len najbližšia a najpríjemnejšia. Ten istý pocit som mal aj ja. Navyše som nebol taký zbehlý v nemčine a to človeka dosť ničí, lebo sa musí veľmi namáhať. Bol to vždy slnečný deň, keď prišla, hlavne v tých februárových krátkych šedých dňoch, keď už o 17. hodine bola tma. Cítil som sa výborne.

Veselovské chalúpky mu ostali len na obrázkoch a v spomienkachNastala doba lúčenia sa s nemocnicou, ktorá mi dala druhú nádej v živote, ktorý som mal dosť narušený a komplikovaný. Alica mi všetko povedala, ako sa mi podarí sa znovu začleniť do normálneho života. Povedala mi všetko do písmena.

Išiel som rovno na cudzineckú políciu vo Viedni a tam som sa prihlásil. Bolo to neuveriteľné, ako rýchlo sa dokázali o mňa postarať. Prišiel tlmočník, starší pán, ktorý bol mojím pomocníkom a radcom. Bol šéfom organizácie AFCR (American Fund for Czechoslovak Refugees, Americký fond pre československých utečencov). Bol veľmi dôstojný, povedal by som až príliš diplomaticky vyzerajúci človek, asi šesťdesiatnik. Pripomínal mi človeka zo starších amerických filmov, bol "naškrobený" v perfektnom obleku s kravatou, mal vyleštené topánky, až som sa skoro v nich mohol vidieť. Nohy si preložil jednu cez druhú a zapálil si fajku, ktorá bola súčasťou jeho osobnosti. Veľmi rozvážne prehovoril a tak sme začali dlhý a zaujímavý rozhovor. Ani som si vôbec neuvedomil, že som sa zároveň upísal odchodu do USA. Veľmi som chcel zostať vo Viedni, v Rakúsku, aby som to nemal ďaleko domov, lenže neskoršie, keď som sa nad tým zamyslel, prišiel som na to, že to má v sebe háčik a že je to niečo podobné ako byť na vojenčine vo svojom meste. Človek si veľmi ľahko vykoleduje problém a zároveň s tým idú aj následky. Prakticky je to veľmi zlé. Darmo som si denne čítal naše noviny, ktoré som si mohol kúpiť v novinovom stánku, ale poriadne predražené, asi za desaťkrát vyššiu cenu. Počúvať náš rozhlas a programy, pozrieť si televíziu - toto všetko len ešte viac vo mne budilo tú neodbytnú myšlienku: byť zase doma. Bojoval som s tým veľmi dlho a bolo to naozaj bolestivé.

Naša debata s pánom sa pomaly končila, dal mi nejaké vreckové, po tom, čo som sa mu upísal. Viem, že to znie hrozne to slovíčko "upísal", ako v Mŕtvych dušiach Gogoľových, lenže to nebolo celkom až také zlé, akurát nezvyklé, navyše to malo svoje obrovské výhody. Od toho dňa som dostával vreckové, a to pravidelne, mesačne asi 500 schillingov. Samozrejme, že o iné som sa už nemusel vôbec starať. Išli sme ešte spolu na obed, resp. na oneskorený obed. Potom sme sa vrátili na políciu a tam sme sa rozlúčili.

Bol čas ísť do tábora, ktorý som si už predtým prehliadol. Naložili ma do Antona, policajného skriňového vozidla a pred nami bola 35 km jazda, čiže skoro hodinová. Von som takmer nevidel. Jediné, čo som videl, tak to boli krvavé škvrny po všetkých stranách vo vnútri vozidla. Bolo mi jasné, že tu vozia ľudí, ktorí sú trošku viac spoločensky unavení a tak sa potom nevedia vpratať do svojej kože. Bol som rád, že to nebol môj prípad, ale i tak to bolo dosť nepríjemné celú tu dobu tam sedieť a nič nevidieť. Bolo tam také maličké okienko, o niečo väčšie ako kľúčová dierka, a cez tú som mal aký-taký výhľad, lenže ma to príliš dlho nebavilo, tak som radšej zostal sedieť.

Auto začalo pomaly meniť svoju polohu a ja som pocítil, ako keby sme prešli cez nejaký hrboľ a pomaly sme prechádzali cez veľké priestranstvá. Rýchlo som vyskočil a pozrel tou kľúčovou dierkou, boli sme v tábore. Baraky boli vľavo i vpravo. Nakoniec auto zastavilo v kúte, pri budove, kde bolo všetko zamrežované a boli tam po zuby ozbrojení policajti. Nemal som najpríjemnejšie pocity, pretože som vôbec nemal ani poňatia, čo ma vlastne čaká. Myslel som si, že ma dajú hneď na slobodu. Opak bol pravdou. Dvere sa otvorili a mal som pocit, ako keby som bo pozvaný na Gestapo, kde ma išli vypočúvať. Ono ani som sa vôbec nemýlil. Bolo to už moje tretie vypočúvanie. Zaviedli ma hore na tretie poschodie, kde som mal žiť určitú dobu. Volali to karanténa, kde si musel každý poctivo svoj čas odslúžiť, aby sa mohol potom dostať do Frei Lagru, Slobodného tábora, kde človek mal už aké-také práva a výhody. Zaviedli ma na izbu, kde asi 35 párov očí dosť začudovaných na mňa pozeralo. Boli všetci Poliaci a ja jediný som bol Slovák.

 

V mladosti Ján Slovinec rád športoval. Kamera ho zachytila v roku 1977 počas cestného behu na 30km.Potom si ma znovu policajti vyzdvihli na vypočúvanie. Sedel tam starší pán, lenže tento nebol ten americký diplomat a gentleman, ktorého som pred chvíľou spoznal, ale typický vyšetrovateľ, ktorý vyriekol ortieľ nad obžalovaným. Bol iba v košeli s vyhrnutými rukávmi a v bežných nohaviciach. Na nohách mal blýskajúce sa kanady, ako aj všetci policajti. Rozprával lámanou češtinou. Možno to bol bývalý český občan, ale podľa prízvuku to skôr vyzeralo, že to bol rodený Rakúšan. Zapálil si cigaretu a ja som hneď zakašľal. Moje pľúca boli ešte veľmi oslabené, tak som aj tak reagoval. Chvíľu to ešte skúšal, alebo sa skrátka nechcel rozlúčiť so svojou milou cigaretou, hoci musel vedieť zo spisov, že som v ten deň akurát prišiel z nemocnice, kde som sa liečil na zápal pľúc. Keď sa však moje kašľanie stupňovalo, tak povolil a cigaretu zhasol. Po chvíli som zistil, že majú o mne už všetky informácie z hlavnej cudzineckej polície a len si overovali fakty, či sa pridržiavam tých pôvodných, ktoré som už raz vyjadril. Trvalo to asi hodinu, keď ma krížovym výsluchom, "pod lampou" nakoniec preverili.

Konečne som bol už na izbe ako tridsiatyšiesty, medzi bratmi Poliakmi. Začali sme veľmi dobre, nakoľko som rozprával hneď po poľsky. Je pravdou, že rozumeli aj po slovensky, ale nie až tak dobre, ako keď je to v ich materčine. Ja som mal už aj akú-takú predprípravu s Alicou v nemocnici. Hneď som si našiel zopár priateľov, pretože byť sám utiahnutý, to nie je môj životný štýl a naviac som nemal čo tajiť. Nebol som kriminálnikom, takže som sa nemusel schovávať. Neskoršie som zistil, že tam bol aj jeden, čo zabil človeka. Bolo to nešťastou náhodou, ale samozrejme ho to poznačilo, bol dosť uzavretý, ale aj nevrlý a podráždený. Každý z nich mal iný životný príbeh. Ja som si ich veľmi rád všetky vypočul a zveril sa aj s mojím. Boli sme tam všetci na jednej lodi. Nikto nebol kapitánom. Všetci sme boli iba posádkou.

Dozvedel som sa, že si nových prvý týždeň predvolávajú každý deň na výsluchy a aj ja som to skúsil na vlastnej koži. Stále si overovali tie pôvodné fakty, ktoré som im dal a občas sa snažili získať odomňa aj niečo navyše. Nemal som čo tajiť. Naviac mám takú povahu, že poviem všetko na rovinu a neobaľujem to do pozlátka. Ono sa to ani neoplatí, pretože títo páni sú profesionáli a odhalia každého skôr, či neskôr.

Za dva týždne som absolvoval desať výsluchov. Čas pomaly utekal a pricházal deň, keď mi dali zelenú a mohol som konečne vyjsť von, medzi ľudí a znovu pocítiť zdravý vzduch, ten nefalšovaný, slobodný...

(POKRAČOVANIE)

 Ján Slovinec, st.,
stredoškolský učiteľ, teraz už na invalidnom dôchodku, žijúci v USA takmer 30 rokov

Čítať 1978 krát Naposledy zmenené streda, 21 október 2015 10:22

Napíšte komentár

Presvedčte sa prosím, že ste vložili všetky požadované informácie označené hviezdičkou (*) . HTML kód nie je povolený.

Vinaora Nivo Slider 3.xVinaora Nivo Slider 3.xVinaora Nivo Slider 3.xVinaora Nivo Slider 3.xVinaora Nivo Slider 3.xVinaora Nivo Slider 3.xVinaora Nivo Slider 3.xVinaora Nivo Slider 3.xVinaora Nivo Slider 3.xVinaora Nivo Slider 3.xVinaora Nivo Slider 3.xVinaora Nivo Slider 3.xVinaora Nivo Slider 3.xVinaora Nivo Slider 3.xVinaora Nivo Slider 3.xVinaora Nivo Slider 3.xVinaora Nivo Slider 3.xVinaora Nivo Slider 3.xVinaora Nivo Slider 3.xVinaora Nivo Slider 3.xVinaora Nivo Slider 3.xVinaora Nivo Slider 3.xVinaora Nivo Slider 3.xVinaora Nivo Slider 3.xVinaora Nivo Slider 3.xVinaora Nivo Slider 3.xVinaora Nivo Slider 3.xVinaora Nivo Slider 3.xVinaora Nivo Slider 3.xVinaora Nivo Slider 3.xVinaora Nivo Slider 3.xVinaora Nivo Slider 3.xVinaora Nivo Slider 3.xVinaora Nivo Slider 3.xVinaora Nivo Slider 3.xVinaora Nivo Slider 3.x