nedeľa, 09 máj 2010 13:02

Ján Slovinec: Ako sa zo šustra učiteľ stal. 7. časť

Napísal(a) Ján Slovinec
Ohodnotiť túto položku
(0 hlasov)

VII. časť - Práca

Všimol som si každé ráno, že niektorí ľudia vstávali veľmi skoro, aj o štvrtej hodine a odchádzali do práce. Bol som ešte veľmi nový a naviac ešte nie v takej kondícii, aby som to mohol aj ja zvládnuť. Najskôr som nemal ani potuchy o aké práce sa jedná. Potom som zistil, že to boli práce od výmyslu sveta, kde Rakúšania potrebovali dobrú, ale popritom lacnú pracovnú silu. Boli to práce na poliach, v dieľňach, alebo aj pri opravách vozidiel, pretože ľudia v tábore mali rôzne vzdelanie a remeslá. Bol som prekvapený, aké rozmanité povolania sa tam objavili. Mali sme tam lekára, lekárku, právnika, zubára, dokonca aj architekta veľkého kalibru, ktorý sa rozhodol pre takýto únik z rodnej krajiny. Títo všetci patrili k československým emigrantom. Neskoršie som zistil, že aj medzi Poliakmi, Rusmi a Rumunmi boli rôznorodé vzdelania a remeslá. Poväčšine sa Slováci držali pokope a Česi taktiež, takže už tu bola akási menšia diskriminácia, čo mi však až tak nevadilo, pretože som nemal záujem vnucovať sa do určitých skupín. Môj najlepší priateľ bol zhodou okolností Čech, takže som nerozdeľoval ľudí podľa národností. Dokonca som mal aj dosť veľa osobných priateľov z radov Poliakov. Dlho nás držali spolu ešte spomienky na to, keď sme všetci začínali v karanténe. Bola to väzba až do smrti, pretože keby sme sa stretli hocikde, vždy by sme sa zvítali ako najlepší priatelia. V situáciách, aké boli tieto, sa náklonnosť a dôvera buduje najsilnejšie a tá človeka sprevádza po celý život.

Ja a Poľka BaskaNeskoršie, nakoľko som fotieval, pozvali si ma na svadbu ako fotografistu. Bola to nádherná svadba, plná nefalšovanej a úprimnej radosti. On bol zubný lekár a ona inžinierka. Spoznali sa ešte vo Varšave a spoločne unikli nespravodlivosti. Prišli na výlet, ako aj mnohí ďalší, ktorí mali ten istý úmysel zostať mimo domoviny a začať život niekde ďaleko a v neznámom prostredí. Tie negatívy mám doteraz odložené ako pamiatku. Rád by som ich teraz niekde stretol a pripomenul im tie časy neistoty, keď ešte žili v tábore. Určite by sa v tú istú sekundu ponorili do minulosti spred tridsiatich rokov. Každý človek má túto vlastnosť a dokáže sa ponoriť do časti svojho života, ktorú už prežil.

Postupne som sa začal lepšiť, nakoľko som s činkami trénoval každý deň a chodieval behávať na ihrisko, ktoré sme mali v priestoroch tábora. Bývali tam veľké duely medzi rôznymi národnosťami. Väčšinou sme hrávali futbal na menšie bránky, nebolo totiž vždy po ruke toľko ľudí, pretože mnohí z nich pracovali dlhé a nekonečné hodiny.

Prišiel čas vyraziť do práce. Skoro ráno o štvrtej som vyskočil z postele aj s ďalšími a okolo piatej sme už čakali pred bránami tábora, v stromovej aleji. Autá mohli pristaviť až ku krajnici, pretože tam bolo miesta dosť. Určite nás bolo okolo piatej aspoň 50 čakajúcich na prvé vozidlá, ktoré sa vždy pristavili a šofér, niekedy aj z okna, rukou ukazoval: "Ty, Ty, Ty, Ty nie, Ty, Ty" a vybral aj šesť ľudí, ktorí rýchlo naskočili do mikrobusu.

V parku s priateľkou Poľkou Baskou, ktorej som potom fotil aj svadbuMnohé autá tam chodili naisto, pretože mali svojich ľudí už dopredu zaistených, skrátka, už ich mali odskúšaných. Pomaly sa blížilo k šiestej hodine a nás sa tu zrazu hemžilo už okolo stovky. Boli sme vedľa seba natlačení a autá stále prichádzali. V priemere sa tam zoradilo vždy okolo 200 smädných ľudí po práci.Tešil som sa, že sa niekto zastaví aj pri mne a vyberie si ma. Doslovne som mal pocit, ako keby som postával na slávnom viedenskom Gurtli, kde jedine "Dámy Noci" postávali...

Vyčkávali sme tam až do deviatej hodiny, ale zostalo nás tam aj tak vyše dobrej stovky a všetci sme so sklonenými hlavami odchádzali na svoje izby. Bola možnost ísť sa ešte aj naraňajkovať, nakoľko vydávali raňajky až do desiatej. Človek, keď túži po práci, určite nemá čas myslieť na iné, len na to, aby ju dostal. Jedlo bolo to posledné, na čo sme všetci v tom čase mysleli. Prešlo veľa dní a práca nebola žiadna. Iba tých zopár šťastných ju malo každý deň.

Prišiel čas na odchody tých šťastlivcov, ktorí sa konečne mohli dostať do svojho vytúženého cieľa. Bolo ich zopár aj z Československa. Odlety bývali iba raz za mesiac a títo páni mali zelenú. Môj priateľ, bol Moravák a horník, ako sa sám vždy nazýval: "Já jsem horník, kdo je víc, pětset korun na měsíc!!!" trošku vulgárnym podtónom to oznamoval. Aj sme sa všetci pritom zasmiali a on s nami. Mal taký hurónsky smiech, ktorý by aj toho najväčšieho spáča zobudil. Vždy mal nejaké to pivo v ruke a bol vždy veľmi šťastný. Už sme sa všetci lúčili a fotili. Mám aj jeho fotografiu, urobenú tesne pred odchodom na letisko do Schwechatu, o ktorom som sa hneď v prvej časti zmienil, že ho ešte spomeniem neskoršie. Takže tu je znovu ten Schwechat. Hovorí mi: "Janku, můžeš mít mou práci na stavbě u jednoho Rakušáka a tak se dej dokupy s Mirkem a budeš si moci něco taky vydělat. Práce je dost náročná, ale Ty to všechno zvládneš, ne? Však je Tě dost pořadneho chlopaka!" To už tam trošku z tej sliezštiny prihodil. Môj brat tam žije už 50 rokov a tiež je poznačený týmto dialektom, naviac jeho manželka je Slezanka.

S kamarátmi, ktorí akurát odchádzajú do USAEšte sme sa naposledy všetci vyfotili, samozrejme, že on s fľaškou piva v ruke a už sa bral do autobusu, ktorý zanedlho odchádzal. Potom ho už čakala len cesta priamo do USA, do Pennsylvánie, kde som ho... už nezastihol živého. Jedného dňa, celý zúfalý, údajne mal manželku z Juhoslávie a hrozilo mu nejaké ublíženie na zdraví, sa vybral na neďalekú strelnicu a bol tam sám. Majiteľ už počul len obrovské výstrely, ktoré si vpálil do srdca...

Bolo mi z toho nanič, pretože keby som bol prišiel o nejaký týždeň skôr, určite by sa mi zdôveril a možno by som ho bol od toho odhovoril, možno. Teraz sa to už nikdy nedozviem. Bolo s ním vždy veľa žartovania, pretože bol tým obdarený, človek ho iného ani nepoznal. Kdekoľvek bol, vždy sa iba kopa smiechu na Vás nahrnula a nedalo sa tomu nijako odolať, museli ste sa touto lavínou smiechu nechať zmiesť...

Na druhý deň po jeho odchode som už tak skoro ráno nemusel vstávať a dokonca sme mali možnosť aj najesť sa v jedálni, ktorá bola už v prevádzke kvôli tým, čo chodievali do práce. V kľude sme sa postavili v tej spúste okolo 150 ľudí. Všetci čakali na svoju šancu, na možnosť trochu si prilepšiť a našetriť nejaké peniažky pre tvrdé začiatky v novom domove. Či už v Amerike, Austrálii, Kanade, ale aj v iných krajinách, do ktorých sa odtiaľto poberali za lepším, vysnívaným zajtrajškom.

Prišiel pekný žltý mikrobus a pristavil sa pri mojom parťákovi, ktorý vedel veľmi dobre nemecky, povedal by som, že perfektne a ja som sa ani veľmi nesnažil upozorniť na to, že aj mne to ako-tak ide. Nebolo času vystatovať sa a tak som to radšej takticky zamlčal. Neskoršie som zistil, že to bolo len v môj prospech, lebo som mohol odpočúvať konverzácie medzi jednotlivými Rakúšanmi, ktorí nemali ani šajnu o tom, že ich rozumiem. Boli to väčšinou urážlivé rozhovory o nás, utečencoch. Stavbári sú jednoduchí ľudia, ktorí postrádajú základnú slušnosť, hlavne keď sú alkoholici. Takých tam bolo dosť a tak si svoju zlobu vždy na nás cudzincoch vybili. Občas to prehnali, tak som to povedal nášmu parťákovi, ináč môjmu dobrému priateľovi, s ktorým sme sa spoznali už v tábore. Keď sa to odo mňa dozvedel, išiel rovno za majiteľom, ktorý bol veľmi spokojný s našou prácou a tak samozrejme zatočil s tými dvomi nespratníkmi, ktorí mali v sebe viac, ako by mali mať. A nádherný pokoj nastal...

(POKRAČOVANIE)

Ján Slovinec, st.
stredoškolský učiteľ,
teraz už na invalidnom dôchodku, žijúci v USA takmer 30 rokov
{jcomments on}

Čítať 2010 krát Naposledy zmenené streda, 21 október 2015 10:22

Napíšte komentár

Presvedčte sa prosím, že ste vložili všetky požadované informácie označené hviezdičkou (*) . HTML kód nie je povolený.

Vinaora Nivo Slider 3.xVinaora Nivo Slider 3.xVinaora Nivo Slider 3.xVinaora Nivo Slider 3.xVinaora Nivo Slider 3.xVinaora Nivo Slider 3.xVinaora Nivo Slider 3.xVinaora Nivo Slider 3.xVinaora Nivo Slider 3.xVinaora Nivo Slider 3.xVinaora Nivo Slider 3.xVinaora Nivo Slider 3.xVinaora Nivo Slider 3.xVinaora Nivo Slider 3.xVinaora Nivo Slider 3.xVinaora Nivo Slider 3.xVinaora Nivo Slider 3.xVinaora Nivo Slider 3.xVinaora Nivo Slider 3.xVinaora Nivo Slider 3.xVinaora Nivo Slider 3.xVinaora Nivo Slider 3.xVinaora Nivo Slider 3.xVinaora Nivo Slider 3.xVinaora Nivo Slider 3.xVinaora Nivo Slider 3.xVinaora Nivo Slider 3.xVinaora Nivo Slider 3.xVinaora Nivo Slider 3.xVinaora Nivo Slider 3.xVinaora Nivo Slider 3.xVinaora Nivo Slider 3.xVinaora Nivo Slider 3.xVinaora Nivo Slider 3.xVinaora Nivo Slider 3.xVinaora Nivo Slider 3.x