piatok, 13 jún 2014 20:39

Ján Slovinec: Ako sa zo šustra učiteľ stal (71. časť) - Sťahovanie sa do nového príbytku I.

Napísal(a) Ján Slovinec
Ohodnotiť túto položku
(0 hlasov)

js Heidi the-Siamese-KittenaSťahovanie sa do nového príbytku I.
Bolo to koncom októbra, keď prišla Heidi za mnou a ponúkla mi, či by som sa nechcel k nim nasťahovať. Asi tak trošku aj vytušila moju obrovskú náklonnosť k nej, tak sa asi aj preto osmelila. Pritom ale aj tak vôbec nevedela, čo som k nej prechovával a ako túžil. Chcel som si ju veľmi vziať do náručia a pošepkať jej tie sladké slová, ktoré ženy tak zbožňujú. Mám ťa rád!!!
Mali v prenájme štvorizbový dom so záhradou, veľkou kuchyňou, obývačkou a k tomu aj priestrannú pivnicu, kde bola práčka so sušičkou. Mohla tam byť kľudne ešte aj ďalšia izba naviac. Je to dosť bežné, že si ľudia rozšíria ubytovacie priestory tým, že si v pivnici s priečkami vybudujú ďalšiu miestnosť, ktorá môže slúžiť na bývanie. Bol to skutočne naozaj veľmi pekný a útulný dom v zachovalom stave, pretože ešte len prednedávnom ho majiteľ celý zrenovoval. Drevená podlaha sa len tak blýskala, že som sa v nej skoro videl.
Heidi s Paulom už dlhšiu dobu hľadali ďalšieho spolubývajúceho - študenta, aby im pomohol s nájomnym a výdavkami za telefón, elektriku a káblovú televíziu. Na každého to potom vyšlo iba okolo sto päťdesiat dolárov, čo bolo veľmi únosné, ale hlavne výhodné, keď má človek

obmedzený finančný rozpočet. Ja som si to doteraz musel všetko platiť sám a vyšlo ma to na tristo dolárov mesačne a pracoval som iba 24 hodín týždenne za päť dolárov na hodinu, a tak som si musel veľmi opasok uťahovať, aby som to zvládal. Ešte šťastie, že štúdium som mal zdarma, pretože môj príjem bol veľmi nízky. 

Nakoľko sme sa poznali iba z konca septembra, kedy začal jesenný štvrťrok, neosmelila sa mi ešte ponúknuť spolubývanie v dome. Postupne sme si našli k sebe prístup a spoznali sa trošku lepšie. Nedokázal som jej odolať, a tak som tú ponuku prijal. Mala tam aj svojho priateľa, ale to mi nijako neprekážalo, aby som s ním dobre vychádzal. Nakoniec sa z nás stali celkom dobrí priatelia.
Všetky spálne boli na poschodí. Moja, i keď trochu menšia, i tak mi stačila na prebývanie. Ja som aj tak študoval hlavne v univerzitnej knižnici, kde som mal ten najväčší kľud a žiadne rozptyľovanie. Naviac som tam mal prístup ku všetkým knihám a materiálom. Doma by som už toho kľudu toľko nemal, lebo som sa vždy rozptyľoval našou kráskou, ktorá sa u mňa v izbe občas zastavila. Jej priateľ Paul často cvičil na gitare a piane, aby na víkendy mohol potom vyraziť a hrať v kluboch alebo baroch. To bola jeho jediná práca a tu takýchto ľudí volali aj Starving Musicians - hladujúci hudobníci...:) Zarobil akurát len toľko, aby zaplatil nájomné a aby od hladu nezomrel.
js Moj-studentsky-preukazKonečne som sa vysťahoval z môjho bytu, keď mi aj Paul s mojím kolegom zo školy pomohol. I Heidi sa veľmi činila, a tak sme to všetko s celým ziariadením bytu presunuli do nového domu, v ktorom veľa nábytku nebolo. Paul mal veľkú dodávku, v ktorej si vždy prevážal svoju hudobnú aparatúru a aj hudobné nástroje. Bolo tam toľko miesta, že sme všetko mohli bez problémov poprevážať. Zariadili sme si mojím nábytkom kompletne celú obývačku. Mal som ešte niekoľko skriniek, ktoré nám potom tiež slúžili. Aj do kuchyne veľa riadu a hrncov pribudlo, podobne i televízor a aj nahrávače. Oni veľmi televíziu nesledovali, ale potom sme spoločne pozerávali hlavne filmy, ktoré sme si objednávali z neďalekej požičovne.
Heidi bola veľmi opatrná a nikdy neprejavila náklonnosť ku mne, takže som sa ani ja potom nesnažil. Bolo to vždy oficiálne stretnutie, lebo sme preberali materiály zo školy. Veľmi mi to vyhovovalo, lebo sme sa takto vždy uistili, že sme správne pochopili profesorove zadanie. Niekedy dlho do noci sme polemizovali a Paulovi to nevadilo. Aspoň sa tak vždy tváril, hoci na ňu veľmi žiarlil. Veril mi a ja som ho ani nikdy nesklamal...
Myslím si, že sme sa stretli na prednáške Zemepisu - Urbanizácia a výstavba miest. To bol iba jediný seminár, ktorý sme spolu navštevovali. Ona bola iba prváčkou na univerzite, takže sa len rozhliadala. Ja už som pomaly končil aprobáciu Social Studies - Spoločenské vedy (Zemepis - Dejepis - Politické vedy - obdoba našej Občianskej výchovy a k tomu som mal aj americkú ústavu).
Počas víkendov, v dňoch keď som pracoval, som po obede aj viac odpočíval, aby som zvládal nočné smeny v mojom sklade. Pracoval som iba tri dni v týždni, a to v piatok, v sobotu a v nedeľu, pretože do pondelka bola prevádzka zavretá. Štyri dni som mal potom pokoj a mohol som si aj trošku odpočinúť.
js Winter-Natural-SceneryMedzitým mi prišla správa, že som skúšky na občianstvo z augusta zvládol a budem konečne právoplatným občanom tejto obrovskej krajiny, ktorá ma prijala za svojho syna. Celý ten proces trvá okolo šesť mesiacov. Mne to dali už po necelých štyroch mesiacoch, pretože FBI na mňa nič protikladného nenašla. Zisťovali si hlavne všetky moje pohyby a pozadie v Štátoch, ako aj kriminálny záznam. Našťastie som žiadny nemal. Už predtým si ho tiež zisťovala aj spoločnost Súkromnej bezpečnosti, predtým, než sa rozhodli ma prijať k nim do zamestania. Teraz ma už čakal len termín, kedy bude slávnostné, ale zároveň aj oficiálne rozhodnutie súdu. Tešil som sa na ten deň, pretože i keď som mal občianstvo sľúbené, musel som vyčkať až na tú veľkú udalosť, kedy to bude všetko spečatené. Na slávnostný sľub som mohol ísť už ďalší víkend, ale dozvedel som sa, že to tak nefunguje, pretože takáta akcia sa koná iba raz za mesiac. Potom som konečne dostal to oznámenie, že sa to všetko uskutoční 24. januára 1985. Heidi s Paulom mi tiež uz vopred zablahoželali so želaním všetkého najlepšieho v roli ich nového spoluobčana. Mohol som už potom aj voliť, ale hlavne vycestovať do zahraničia, na čo som sa mimoriadne tešil. Tešil som sa, že znovu uvidím moju Európu, ktorá mi tak chýbala. I domov som si chcel odskočiť, ale to by ma dali asi do väzenia a možno by ma len odmietli. Nikto kto to nezažil, si nevie predstaviť, koľko človek trpí, keď je odlúčený od svojej domoviny. Niektorí to nevydržia a vrátia sa domov bez dosiahnutia svojho cieľa...
Heidi the Siamese KittenMali peknú a roztomilú siamskú mačičku, ktorá mala iba pár týždňov. Behala si bez obmedzenia po celom dome, ale najviac sa predsa len zdržiavala v obývačke, čo bolo hneď vedľa kuchyne a samozrejme blízko jedla a vody. Mala prekrásne modré oči ako Heidi, a tak ju Paul pomenoval Heidi. Venoval jej ju ešte k 20. narodeninám, ktoré oslavovala 25. januára. Občas som si zdriemol po nočnej smene na gauči, ktorý sme mali v obývačke a keď som sa zobudil niečo teplého a mäkkučkého bolo na mojom krku. Bol to akoby šál, ktorý ma aj pekne ohrieval. Heidi si spokojne ležala na mojom hrdle a odfukovala si. Vyčkával som dosť dlhú chvíľu, lenže slečne sa nechcelo ísť dole a naďalej si pochrapkávala. Trošku som jej dal najavo, že už chcem vstať, a tak som jemne zatočil hlavou do strán, ale to akosi na ňu nezaberalo, a tak som si musel trošku pomáhať. Začal som ju hladkať a ona sa ešte viac preťahovala na mojom krku, ale pomaly sa už začínala aj preberať. Asi konečne pochopila, čo som jej chcel mojimi činmi dať najavo. Otvorila ústočká dokorán a pekne si zazívala a podfarbila to aj menším zamrnčaním, ako to len mačičky dokážu. Pozrela mi rovno do mojich očí svojimi belasými a olízala mi nos. Potom už celkom vedela, že ma musí pustiť zo svojho zajatia. Vstal som a ona ma ako psík nasledovala do kuchyne, kde som ju odmenil dobrotami. Mali sme konzervy, ako aj suché keksíky, ktoré jej majiteľka Heidi nakúpila v neďalekom supermarkete - Safeway. Tam sme si vždy chodievali nakupovať potraviny, pretože to bolo asi len päť minút prechádzky. Naviac ceny boli veľmi prístupné a mali tam aj veľmi slušný sortiment potravín, mäsa, ovocia, zeleniny, ako aj čerstvého pečiva, ktoré si sami piekli v obchode. V zadnej časti mali pekáreň, tiež aj vychladenú miestnosť, kde krájali a sekali mäso, ktoré potom už pripravené zabalili do celofánu na polystyrénovej podložke a dávali potom do mraziacich regálov.
S Heidi, našou mačičkou, sme boli odvtedy nerozlučnou dvojicou. Paul mal dvojnohú Heidi a ja som mal tiež Heidi, ale tú štvornohú, pretože odvtedy ku mne vždy hore do izby v noci vybehla a skončila mi na krku, keď som to ani netušil. Každé ráno sme potom vstávali spolu. Keď som prišiel po nočnej domov, už na mňa čakala a vybehla ku mne do izby. Vždy si ľahla na posteľ k mojim nohám, nakoľko som mal veľkú dvojposteľovú manželskú. Keď som zaspal, tak iba potom sa mi k hlave pritúlila. Neskoršie mi už prestala chodiť na krk a iba občas to už potom urobila. Bolo to predsa len malé mačiatko, ktoré hľadalo ešte stále svoju maminu a vo mne si našla akú-takú náhradu...:)
(Piatok, 9. mája 2014)
Ján Slovinec

(POKRAČOVANIE)

 

Čítať 2278 krát Naposledy zmenené streda, 21 október 2015 10:21

Napíšte komentár

Presvedčte sa prosím, že ste vložili všetky požadované informácie označené hviezdičkou (*) . HTML kód nie je povolený.

Description of image1
Description of image2