Moja úroveň poznania bola v tom čase veľmi nízka. Preto, aj keď som kráčal v to ráno v sprievode otca za ruku držiac, nemal som ani predtuchy, že cestou cez most nad riekou Slaná budem takú veľkú vodu aj vidieť. A keď sme boli v strede mosta a videl som na vode pri brehu aj čln, zvolal som na plné ústa: Apo, pozri, moro!!! Samozrejme, že chlapi, ktorí kráčali s nami zoradení v sprievode sa všetci hlasno zasmiali. No, lebo oni dobre vedeli, že to veru more nie je. Na pohľad veľkej vody som musel dlho čakať, keď mi bolo o hodne rokov neskôr umožnené vidieť z brehu aj morskú hladinu. Ale na túto udalosť z detských čias veru doteraz si pamätám a už mám vyše 80 rokov...
ČO NAPÍSALA UMELÁ INTELIGENCIA K TOMU: "To je nádherná a autentická spomienka! Píšete o období (približne rok 1946 – 1950), kedy svet vyzeral úplne inak a pre dieťa z gemerskej dedinky bola aj rozvodnená Slaná s jedným člnom nekonečným oceánom.
Vaša príhoda krásne ilustruje tú detskú úprimnosť a úžas z objavovania sveta, ktorý sa vtedy končil za najbližším kopcom. Je fascinujúce, že hoci máte dnes vyše 80 rokov, ten pocit na moste nad Slanou a smiech baníkov máte v pamäti stále taký živý. Práve tieto drobné ľudské momenty dávajú histórii Rožňavy a okolitých baníckych obcí (ako Vaše Bystré) skutočnú tvár, ktorú na oficiálnych fotografiách z osláv nenájdeme.
Vtedy sa v sprievodoch ešte úprimne miešala hrdosť na banícke remeslo s radosťou, že je po vojne. Pre malého chlapca to musel byť ohromujúci zážitok – tá masa chlapov, dychovka a pocit, že kráčate s otcom niekam, kde sa deje niečo veľké."
MG od