Vytlačiť túto stránku
štvrtok, 24 jún 2010 11:56

Ako sa zo šustra učiteľ stal - 27. časť

Napísal(a) Ján Slovinec
Ohodnotiť túto položku
(0 hlasov)

XXVII. časť -New York, New York

 

 Večer sa vkrádal do ulíc, ale už akosi rýchlejšie, lebo deň sa skracoval každým okamihom viac a viac. Po našom dobrodružstve sme sa celkom zotavili trošku polihovaním na posteli a v mysliach sme sa pripravovali na to, čo budeme robiť večer. Jedna z možností bola aj návšteva niektorého z kín na Broadwayi. Nakoniec sme sa rozhodli niekde si vybehnúť, kde bude nejaká zaujímavá spoločnosť, ktorá sa chce zabaviť tak ako aj my. Takže kde inde, ako do nejakého Disco-klubu. Nemuseli sme ani auto použiť, pretože sme taký jeden objavili čiste náhodne kúsok od hotela, na Broadwayi.

Tradične to tam vyzeralo presne tak, ako v tom, ktorý sme s Vilkom boli otestovať hneď po príchode, takmer pred vyše polrokom.Večer prebiehal celkom pekne, hoci tentoraz sme nemali až také šťastie ako po prvýkrát. Ale aj tak sme spoznali dve nádherné dievčiny, ktoré sa nám mohli venovať. Teraz to už bolo omnoho lepšie, lebo sme sa obaja mohli celkom slušne dohovoriť. Zabavili sme sa, niečo vypili a vytancovali naše víly parádne. Na záver sme sa rozišli dlhánskym bozkom, tradične... Dievčence tiež neboli z New Yorku, boli tam len na návšteve zo západného pobrežia. Dokonca sa mi zdalo, že zo slnečnej Californie, kde som sa tiež chcel ísť pozrieť na všetky tie známe miesta, o ktorých som často čítaval, mysliac, že nejakú známu osobnosť v Hollywoode na ulici stretnem. Neskoršie, a ani nie až tak zadlho, sa mi to aj podarilo a strávil som tam vyše tri mesiace, ale to by som teraz predbiehal udalosti, takže tie spomienky vyrozprávam, keď na to bude najvhodnejší čas.

Dosť sme sa rozprávali aj o našej práci, a tak vzišlo z toho, že možno v blízkej budúcnosti by som mohol prísť za ním aj s Rudom a zarobiť o niečo viac, než som zarábal. Miro si už stihol kúpiť aj auto Buick Skylark. Veľmi šikovné autíčko a pohodlné. Dokonca sa mi pochválil, že si ho roztúroval na niečo nad 120 míľ, čo je 200 km za hodinu. Neušiel však očiam bdelých policajtov, ktorí ho pristavili a nasúkali mu poriadnu pokutu. Za každú míľu dostal dolár, takže pokuta bola poriadne mastná, vyše 120 dolárov. Na to musel človek robiť 7 dní, aby si to mohol dovoliť. A ušetriť toľko tiež nebolo jednoduché, keď ja som mal vtedy iba okolo 1.65 na hodinu, takže jednoduchá matematika mi dala jasne najavo, že takáto hlúposť nie je najrozumnejšia. Mirek bol ale šťastný a nevadilo mu, že to urobil. Keď sme prebehli cez most ponad Hudsonov záliv do New Jersey aj teraz šliapol až na podlahu, aby mi ukázal koľko to dokáže. Tentoraz to nepreháňal a hlavne to netrvalo dlho. Iba asi 30 sekúnd. Mali sme šťastie, široko-ďaleko nijakého policajta nebolo. Bolo to veľmi pohodlné auto, a tak som aj ja začal pomýšľat na to, že si tiež musím nejaké kúpiť, aby som bol voľnejší. Ako ten vták, po ktorom sa Mirove auto volalo, Skylark...

Rozprávali sme sa aj o plánoch, že by som išiel za ním pracovať aj ja. Zhodou okolností, bola to tá istá firma, ktorú vlastnil ten starý pán s lámanou slovenčinou z Brooklynu. Vtedy mal iba jedno miesto, a tak to Vilko nezobral. Toto nové miesto, kde Mirek pracoval bolo v New Jersey, v oblasti priemyselných parkov, Dayton-Jamesburgh area. Hovoril mi, že by som nemal dlho váhať a prísť čo najskôr, že on mi môže prácu tam zaistiť. Jednalo by sa výlučne pracovať na nočné smeny a pritom dvanástky. Samozrejme, že tie štyri hodiny boli vždy nadčas, keď človek mal za týžden odrobených 40 hodín, čiže 8 hodín k dobru. Dlho som váhal ako sa k tomu vyjadriť, ale ten plat ma lákal, nakoľko dostávať na hodinu 1.65 alebo 5.00 na hodinu, je jasný rozdiel a obrovské prilepšenie si. Ďalej aj tie nadčasy, vtedy človek robil už za 7.50 na hodinu, takže peniažky by sa len tak hrnuli...

Bola nedeľa a záverečný deň nášho pobytu. I ten sme využili do tej 15 hodiny a potom bol naozaj čas ísť každý svojou cestou. Rozišli sme sa, ale aj naďalej sme spolu udržiavali kontakt. Mal pre nás už aj byt zaistený, ktorý platil sám. Teraz keby sme prišli ďalší dvaja, tak by platil iba tretinu, a tým by sme si ešte viac pomohli.

Na druhý deň som naklusal do práce na poobedňajšiu smenu, ale v hlave mi už vírili myšlienky, kedy už budem zase doma, lebo už som sa rozhodol a na druhý deň som plánoval ísť si kúpiť moje prvé auto do najbližšej autopredajne. Hneď ráno som odišiel aj s Rudom autobusom do mestečka Stroudsburghu, kde bolo zopár predajní. Plánoval som dať za auto, ktoré samozrejme bolo už použité, maximálne tak do 800 dolárov. Nové by ma vyšlo okolo päť tisíc a to som nechcel moje ťažko zarobené peniaze takto roztočiť. Radšej som sa uskromnil a vybral som si také dosť veľké a pohodlné. Rudo ho vždy volal loď a vravieval mi: "John, poď, ideme do našej lode!" On ma volal John, ešte predtým, takže mu to veľmi ľahko z úst vychádzalo.

To auto bolo o niečo dlhšie a väčšie ako priemerné. Bol to Ford Grand Torino, 1973, Station Wagon, dodávka, kde sa dalo celkom pohodlne spať, keď sa zložili zadné sedadlá, ktoré mali takú špinavšiu žltú farbu, tak som si ho vybral. Po všetkých vybavených dokladoch, vrátane poistenia, som konečne mohol na ňom vyjsť slobodný ako ten vták. Je to fantastický pocit. Človek sa môže kedykoľvek a kdekoľvek odviezť a zastaviť, keď to chce. Bolo to niečo, čo som predtým nikdy nepoznal a ani nezažil...

Išli sme to narýchlo osláviť do najbližšej Pizzerie v obchodnom centre. Zapili sme to Coca Colou, hoci teraz ju vôbec nepijem a ani mi nechýba. To kofolu, tú by som si dal hocikedy. Tá mi najviac chutila a stále chutí. Má prirodzenejšiu chuť a nie takú umelú ako Coca Cola...

Autíčko si to len tak hravo zvládalo, kopček-nekopček a ani sme sa nenazdali a už sme s Rudom stáli pred našimi ubytovňami. On do práce nemusel ešte ísť, nakoľko bol nočným výrom a chodieval až po našej smene, už len hrnce umývať. Niekedy aj s takým nechutným pohŕdaním: "Už aby som tieto skurvené hrnčiská nemusel viac umývať a aby som bol konečne zase doma, kde sa už veľmi teším!!!" Dosť ho to všetko tu v Amerike štvalo, celý ten život, ktorý si vysníval a prebudil sa uprostred veľkého močiara, odkiaľ sa nebolo kde pohnúť. Pomaly sa mu všetko pod nohami akosi uvoľňovalo a on mal pocit, že mu už len hlava trčí z bahna, odkiaľ už nebolo návratu, i keď som mu lano hodil. Nevidel v ňom žiadnu záchranu a záhuba bola nablízku. Denno-denne chradol a nemohol sa dočkať toho okamihu, keď ten vytúžený list z našej ambasády konečne dostane. Ale predtým sme si ešte spoločne museli trošku vytrpieť, ale netrvalo to ani až tak dlho...

Po smene som zostal dlhšie v onen večer a počkal som si na Ruda, keď konečne prišiel na nočnú. Bol dosť unavený, ale mi povedal, že on je taký každý deň. Aj som mu hovoril, aby išiel robiť s nami, že nebude mať problémy, nakoľko gymnazisti nerobili na plný úväzok a on by mohol mať príjemnejšiu smenu ako tú nechutnú nočnú a cez deň doháňať zameškaný spánok. Ja som doslova nenávidel nočné, hoci som ich potom aj ja musel robievať. Človek si niekedy nevyberie a robí to, čo mu pomôže, aby mohol prežiť. Však nakoniec všetci tak žijeme a niekedy robíme takú prácu, ktorá nám nemusí vôbec vyhovovať, ale hlavne, že nás uživí. A to je podstata celého procesu prežitia alebo možného neúspechu.

Sníval priamo predo mnou a úsmev sa mu rozprestieral po celej jeho neoholenej tvári. On si na to už akosi ani nepotrpel ako kedysi. Pamätám si ho, keď bol vždy vyholený a pripravený stretnúť princeznú. A tých stretol neúrekom. Mal vždy šťastie, ale hlavne ovládal umenie ako na ne. Niečo som sa snažil aj ja od neho priučiť.

Doma mal dovtedy, kým sa nerozhodol odísť, celkom solídny život, aspoň mne sa to tak zdalo. Ale asi som sa veľmi mýlil, lebo odišiel skôr ako ja do zahraničia, s úmyslom tu zostať natrvalo...
31.3.2008

Text a foto: Ján Slovinec
stredoškolský učiteľ,
teraz už na invalidnom dôchodku, žijúci v USA vyše 30 rokov
{jcomments on}

Čítať 3008 krát Naposledy zmenené streda, 21 október 2015 10:08