Vytlačiť túto stránku
štvrtok, 24 jún 2010 12:23

Ako sa zo šustra učiteľ stal - 30. časť

Napísal(a) Ján Slovinec
Ohodnotiť túto položku
(0 hlasov)

XXX. časť - Edison - Nástup do novej práce

 

Zo začiatku sme všetci traja pracovali na dennú smenu, a tak sme jazdili všetci iba Mirovým autom, aby sme nemuseli zbytočne márniť peniaze na benzín. Ono by to ani nemalo logiku, aby sme oba naše tátoše osedlávali každý deň, tak sme sa len skladali na benzín a všetky mechanické údržby. Naviac Miro chcel jazdiť iba na svojom Skylarku a ja som šetril moju veľkú dodávku Ford Grand Torino, parkujúcu pred bytovkou. Zaúčanie sa na nové remeslo mi vôbec nevadilo, pretože istota práce tu bola vždy nulová a ak človek chcel prežiť, musel byť pripravený na všeličo možné a preberanie si, čo bude alebo nebude robiť, by ho ďaleko nedoviedlo. Iba asi tak na ulicu, kde by musel spávať v kríkoch, v kartónových krabiciach, bez hygieny a zapáchajúci ako ten posledný kojot. Naviac väčšinou títo pouliční bezdomovci radi holdujú fľaštičke, ktorá vždy zanechá nejaké stopy na ich dychu... Hala bola pekne veľká, kde boli mašinky jedna vedľa druhej a hluk, zodpovedajúci tejto výrobe. Určite som už predtým v niektorej časti spomínal, čo tu vyrábajú. Sú to plastové vrecúška na ovocie a zeleninu, na čerstvú i mrazenú. Tie na mrazenú boli trochu iné a aj kvalitnejšie. Tieto mašinky obsluhovali už skúsenejší pracovníci. Miro bol jedným z nich, nakoľko tu pracoval už vyše polroka. Teraz som si spomenul, že tam bol ďalší mladý pán, presne môj ročník, ktorý pochádzal tiež z Bratislavy a spoznali sme sa čisto náhodne ešte vo Viedni. Myslím si, že to mohlo byť v období, keď sme čakali na víza a asi sme sa stretli na jednom z pohovorov na americkej ambasáde vo Viedni. Nie som si tým už istý, ale to si pamätám, že som u nich aj párkrát prenocoval, pretože som býval asi 35 kilometrov od Viedne, v Traiskirchene, v utečeneckom tábore. Zaujímavosťou bolo aj to, že sme boli v tom istom znamení, on bol asi o pár dní mladší, aspoň tak si to matne pamätám. Najviac sa pamätám na jeho manželku. Bola to veľká krásavica, veľmi mi pripomínala Milušku Voborníkovú a tiež pochádzala z Čiech. Hneď som si s ňou porozumel a boli sme dobrými priateľmi. Teraz, keď som ich tu úplne náhodou znovu stretol, to bolo veľmi príjemné stretnutie takmer po roku. Stýkali sme sa veľmi často, pretože bývali iba asi sto metrov od našej bytovky. Adresu mali presne takú istú ako aj my, akurát číslo bolo iné. Sám sa čudujem, že som si na nich takto čisto náhodne spomenul, pretože som už na nich aj zabudol a ani som ich nevidel 28 rokov. Určite by som sa s nimi znovu rád stretol, ale nepamätám sa už na ich mená a nemám ani potuchy, ako by som ich vôbec našiel... Práca nebola náročná, akurát si vyžadovala dosť veľkú pozornosť, pretože cievky sa točili a ja som musel sledovať naraz asi štyri alebo päť a nesmel som z nich spustiť oka ani len na chvíľočku. Ak som si nedal pozor, všetko sa začalo zamotávať a potom sa s tým človek musel dosť narobiť, kým to znovu dal do pohybu. Samozrejme tiež vedúci prevádzky sledoval ako sa činíme, nakoľko sme museli určitú časť vyprodukovať a plány a odberatelia nemali s nami zľutovanie. To som ale chápal, pretože aj oni v obchodoch museli mať dostatok zásob plastových vrecúšok, ináč by zákazníci neboli príliš spokojní. Bolo to zaujímavé, keď som sa naťahoval po vrecúšku na špuľke v obchode a spoznával som naše výrobky. Vždy mi to tak príjemne urobilo pri srdci, keď som zistil aké sú veľmi praktické. Preto sme sa aj v práci snažili ich vyprodukovať čo najkvalitnejšie. Všimol som si, že občas boli príliš jemné, a tak sa veľmi ľahko trhali. Vadilo mi to, že sa v našej prevádzke toľko šetrilo na materiáli a tým aj na hrúbke a pevnosti. Lenže tým zároveň sa vyprodukovalo väčšie množstvo, za čo zinkasovali aj viac peňazí. Dlho to však nevydržalo a my sme museli pridať trošku na hrúbke, aby vrecúška mali dostatočnú kvalitu a trvanlivosť. Suroviny, plastické guľôčky, boli vo väčších balíkoch vzadu v sklade. Chodieval som pre ne na vysokozdvižnom vozíku a privážal som vždy celé palety, aby som mal dostatočné množstvo surovín. Boli tam ešte aj iné materiály, ako farby, nejaký poprašok, vazelína na mašinky, ktoré išli 24 hodín, takže potrebovali aj dobrú starostlivosť. My sme prakticky robili aj údržbárov, ale ja som z toho v začiatkoch ešte takmer nič nevedel, preto to všetko vždy robil Miro, ktorý sa premenoval na Mika, takže odteraz ho už budem volať len Mike (Majk). Darilo sa nám veľmi dobre a čas len tak letel, že som sa ani nenazdal a prišla tá správa, že náš Rudo už dostal povolenie a víza na prinavrátenie sa domov, kde sa tak veľmi tešil... Zaujímavé je na tom, že to bolo asi prvého mája, a dnes, keď píšem túto časť, je tiež prvého mája. Neskutočné. Rudo bol veľmi šťastný a celé posledné dva dni sa s nami lúčil. Našťastie bol víkend a my sme nemuseli ešte cez víkendy pracovať. Rudo bol na jednej strane veľmi šťastný, ale na druhej strane sa mu až tak veľmi nechcelo odísť, pretože s tou akousi nostalgiou vedel aj jednu vec, že sa už nikdy v živote nemusíme uvidieť. Bolo to také každodenné dlhé lúčenie a pokračovalo ešte aj v noci, keď sme už ležali v posteliach. Bol som to hlavne ja, lebo Mike mal svoju izbu, pretože tam býval už dlhšiu dobu, ale my s Rudom sme bývali v jednej izbe, ktorú prednedávnom niekto opustil. Už si ani nepamätám kto, hoci to bol niekto z mojich známych, ešte z utečeneckého tábora. Rudo spomínal na svoje mestečko Trnavu a na rôzne zážitky a zároveň sa veľmi tešil, že bude môcť znovu robiť svoju prácu. Aspoň si to tak vysníval, hoci vedel, že za nezákonné opustenie krajiny je trest odňatia slobody na jeden rok. Jemu ho zmiernili na šesť mesiacov, ale tá skúsenosť ho dosť poznamenala, na čo nikdy nechcel zabudnúť a vždy na to spomínal dosť negatívne. Tie posledné noci boli dlhé, a tak sme vyspávali dlho až do obeda, ale jemu to nevadilo. Povedal by som, že mu to vyhovovalo, ako keby sa pripravoval na ten časový rozdiel, ktorý bol šesť hodín. Hoci to aj tak robil nesprávnym spôsobom, pretože by mal chodiť spávať o sedemnástej hodine a vstávať o polnoci, aby bol preorientovaný na európsky čas. Mal to celkom prehodené, ale asi mu to nevadilo. Nastal čas ísť do New Yorku a odviezť ho na Kennedyho Airport, a tak sme sa tam všetci traja vybrali. Z Edisonu to až tak ďaleko nebolo, po chvíli sme vyskočili na turnpike - diaľnicu za poplatok, čo nás v začiatkoch šokovalo. Táto diaľnica mala šesť jazdných pruhov v oboch smeroch, čiže spolu dvanásť, čo bolo neuveriteľné. Samozrejme, že mýtu sme sa nevyhli, a tak sme vždy nejaký ten dolárik dali na rampách, kde pracovníci v búdke očakávali peniažky, ktoré vždy len tak rýchlo zhrabli a dali nám lístok, ktorý sme si potom museli vystrčiť za okno, aby bol viditeľný. Niečo podobné som potom ešte zažil neskoršie v Oklande, keď sa prechádzalo cez záliv do San Francisca, kde zhodou okolností zemetrasenie v roku 1989 zanechalo na tomto premostení neblahé následky. K tomu sa ale ešte neskoršie vrátim a pospomínam, ako som tade veľmi často jazdieval z Rena, v štáte Nevada do San Francisca... Rudo vystúpil z auta, ktoré sme zaparkovali na letištnom parkovisku Kennedy Airport a odtiaľ sme ešte mali pekný kúsok na jeho nástupište, kde sme ho vyprevadili. Už sme stáli v hale a on si vyzdvihol svoju letenku, lebo dosiaľ ju nemal v ruke. Dosť často sa to stáva, že až priamo na letisku ju dostanete a toto bol ten prípad. Rudo sa nejako mimoriadne netešil, asi mal stále tie predstavy, že sa naposledy vidíme a veru neviem, aké mal pocity, či si to náhodou nechcel rozmyslieť, ale nemohol. Mal staršieho otca už na dôchodku a i mama nebola najmladšia, a tak to nebolo iba sebecké rozhodnutie vrátiť sa, ale tiež nechcel, aby sa s nimi nemohol rozlúčiť, ešte kým sú tu. Teraz sú už obaja v nebíčku. Rozlúčili sme sa a Rudo sa pobral do tunela, kde sme ešte na neho chvíľočku mávali, až kým sa nám celkom nevytratil z výhľadu...

Text a foto: Ján Slovinec

stredoškolský učiteľ,
teraz už na invalidnom dôchodku, žijúci v USA vyše 30 rokov

 

 

 

 

 

 

Čítať 2746 krát Naposledy zmenené streda, 21 október 2015 10:08