piatok, 25 jún 2010 21:41

Ako sa zo šustra učiteľ stal - 32. časť

Napísal(a) Ján Slovinec
Ohodnotiť túto položku
(0 hlasov)

XXXII. časť - Bayonne - Nový domov

 

Byt, v ktorom som býval, patril majiteľovi firmy, takže dosť na mňa naliehali, aby som sa vysťahoval, keď už u nich vôbec nepracujem. Dokonca mi pohrozili, že som tam nelegálne a budú si súdne vymáhať, aby som byt opustil. Dlho som som im tú radosť nechcel robiť, a tak som sa veľmi snažil, aby som si nejaké miesto na bývanie čo najskôr zadovážil. Chcel som zostať bývať i naďalej niekde nablízku v Edisone, ale nemalo to zmysel, veď som musel aj tak jazdiť autom vyše polhodiny za prácou. Po dlhšom hľadaní sa mi podarilo nájsť miesto v Bayonne, kde som našiel podnájom s bratmi Poliakmi, ktorí okupovali dom so štyrmi izbami. Nájomné bolo 350 dolárov mesačne, čo nebolo málo, ale dalo sa to zvládnuť. Nakoniec som sa delil s ďalším podnajomníkom Poliakom, a tak moje výdavky klesli na 175 mesačne. Darmo je, tých 175, ktoré mi zostalo vo vrecku, mi vystačilo aj na stravu na celý mesiac, na benzín a na všetky ostatné výdavky pre spokojný život. Bolo mi tam veľmi dobre.
S Mikom som naďalej udžiaval kontakt, a tak sme sa často cez víkendy stretávali a chodievali do New Yorku. Auto vždy nechal zaparkované u mňa a odtiaľ sme vláčikom jazdievali do New Yorku, nakoľko sa človek nemusel trápiť s hľadaním parkovacieho miesta na preľudnených newyorských uliciach, nehovoriac ani o poplatkoch, ktoré neboli nízke. Pracovníci nášho hotelu Latham nás tam mali vedených už ako stálych zákazníkov, však bodaj by aj nie, keď sme tam boli tak často. Cenu nám vždy dali dobrú a bol to skutočne najlacnejší hotel široko-ďaleko. Darmo, New York nás vždy lákal, lebo tam stále bolo niečo, na čo sa dalo ísť pozrieť. Však som tam aj začínal a bolo to moje prvé miesto, kde som sa uchýlil po prílete do Nového Domova, budúcej mojej krajiny, kde som plánoval zostať veľmi dlho. Ono sa to aj splnilo, nakoľko sú to už tri desaťročia, čo tu prebývam, i keď nie v New Yorku, ktorý ma, ako aj celé východné pobrežie, pomaly a isto vytláčal na perifériu, smerom na západ...
Práca bola veľmi zábavná, lenže začali sa diať veci a ten majiteľov syn si na mňa nejako zasadol a snažil sa mi dosť často život znepríjemniť. Dušan nemohol v tom nič urobiť, keď si ma vybral ako obeť, že sa mi bude mstiť, kde len môže. Veľakrát som mu chcel aj jednu "švihnúť", aby sa príliš nevznášal v oblakoch. Nemal som nádej tam dlho pobudnúť, a tak sa môj pobyt na východnom pobreží blížil k samotnému koncu. Začal som hľadať nové miesto niekde inde a pripravovať sa na dlhú cestu na ďaleký západ, ale i tak som si ešte nejaký ten čas predtým užil mojej práce tam a mám odtiaľ aj zopár zážitkov. Ako som už spomenul predtým, vykonával som prácu ako pomocník v jedálni, ale taktiež na večerné smeny. Nakoľko už veľa iných pracovníkov tam nebolo, chodieval som aj po hotelových izbách roznášať večere, ktoré si zákaznici objednali. Volalo sa to Room-Service, obsluha priamo do izby. Ono to bolo pre tých, ktorým sa nechcelo narúšať príjemný večer a hnať sa dole do jedálne, hoci tá mala intímny charakter, hlavne navečer. Na každom stole boli zapálené sviečky v skle, vyformované do tvaru srdca v červenom nádychu. Ohník pri prievane vytváral akési bujaré srdce, ktoré sa mihalo priamo pred očami zákazníkov. Každý večer tam človek cítil veľa lásky. Všetci boli veľmi milí a pozorní k sebe, ako aj k nám, ktorí sme sa snažili ten "Ich Večer" urobiť čo najpríjemnejší. V pozadí pianista svojimi zručnými prstami kúzlil tie najsladšie melódie a občas do toho zamyslene pár tónov vylúdil i svojím hlasom. Atmosféra bola perfektná, ako keby boli Vianoce v strede najhorúcejšieho leta, pretože vonku trešťalo obdivuhodných štyridsať nad nulou a vlhkosť bola neuveriteľná. Klimatizačné zariadenie vo vnútri aspoň trošku takto schladzovalo vášnivé horiace srdiečka milencov. Všetky ženy boli nádherné ako ľalie a jedna krajšia od druhej. Veľakrát som mal nutkanie ruku položiť na ich ramená a pritisnúť sa na ne trošku, nech i ja ich teplo pocítim, pretože svojou krásou ma veľmi vyrušili z normálneho hriešneho života a otvorili mi široko vráta do Raja, v ktorom som si chcel chvíľočku dlhšiu pohovieť, ale nemohol som sa dlho zdržať, ba musel som prchať do reality...
Každý víkend som stretával jedného pána, ktorý si vždy objednával večeru priamo do postele. Bol vždy milý a usmievavý a vždy mi dal pekné sprepitné. Netrvalo to ani veľmi dlho, keď som objavil s kým tam trávi svoje víkendy. Bolo to v spoločnosti nádhernej a príjemnej ženy, ktorá sa vždy akosi cudne na mňa usmiala a ja som hneď vedel, že jej je príjemne v spoločnosti tohto milého pána. Ten sa mi vždy odvďačil, ale raz mimoriadne štedro, dal mi až sto dolárov, a tak na ten deň v živote nezabudnem. Bodaj by som aj, keď mi ho tak spríjemnil...
Dušan bol dosť náruživý hráč rulety, a tak ma naviedol ísť tam s ním po práci, čo zvyklo byť okolo jednej hodiny ráno, keď uzavrel účet a uložil peniaze do trezoru.
Jeho miesto bolo iba jedno, široko-ďaleko sa nedalo nikde inde hrať, len v meste východného pobrežia Atlantic City, ktoré bolo na juhu na pobreží štátu New Jersey, v ktorom býval a pracoval. Cesta trvala približne hodinu a pol po nádhernej diaľnici, nazývanej Parkway Highway. Pri jazde do mesta som si všimol ako bolo celé ožiarené všakovakými farbami. Mesto vyzeralo ako jeden obrovský vianočný stromček a práve toto sa mi veľmi páčilo na mestách kasín, ktorých som potom neskoršie niekoľko aj po svete prešiel a strávil tam nejaký ten čas. Po príchode sme si vždy vyhľadali dobré miesto na parkovanie, aby sme do kasína nemuseli ďaleko chodiť. Dušan vlastnil pekného bieleho Lincolna Continentala, ktorý bol mimoriadne pohodlný so všetkými vymoženosťami a luxusom, akým bol tento automobil známy. Parkovával na tradičnom mieste, a tak sme bez problémov naše auto našli vždy bezpečne a nepoškodené.
Pri vstupe do kasína som sa trošku príjemne zarazil, keď som si všimol ten prepych a tými najkrajšími a najjagavejšími svetlami vysvietené nekonečné priestory, kde bolo množstvo hracích automatov a medzi nimi skupinky stolov na rôzne hry. Dušan ma zaviedol rovno k rulete. Nemal som žiadne znalosti o hraní, a tak ma Dušan veľmi rýchlo zaučil, aby som sa nenudil. Po chvíľke som zistil, že je to výborná zábava, hlavne keď som začal vyhrávať. Dušanovi sa tiež veľmi dobre darilo, a tak náš večer, ktorý končieval okolo piatej hodiny rána, sme mohli ukončiť s peknými úlovkami výhier. Nikdy nezabudnem, že som mal takzvané začiatočnícke šťastie a vyhral som peknu kôpku peňazí. Dobrých päťsto dolárov a to bola výborná výslužka za polhodinu, ktorú som strávil za stolom. Potom som už len vysedával vedľa Dušana a fandil som mu.
Ráno sme ulíhali okolo siedmej hodiny, a tak sme boli do pätnástej hodiny odpočinutí. Bola to dobrá fuška, ale Dušanovej manželke to vôbec nevadilo, pretože keď dorazil domov, ona bola už dávno preč v práci. Ja som potom len nasadol do môjho pekne vychladeného tátoša a za pár minút som bol doma. Býval som len asi dvadsať minút od Dušana.
Tento kolobeh sme mali každý deň po pracovnej dobe. Neskoršie sme to museli obmedzovať, lebo Dušanovi sa prestalo akosi dariť. On ináč dosť riskoval, respektíve vsádzal menej výhodne, na čísla, ktoré menej vychádzali, ale keď mu to číslo vyšlo, výhra bola potom tridsatpäťnásobná. Ja som bol skromnejší a vsádzal som si iba na jedna ku jednej, čiže na farbu. Potom, čo ma červená štrnástka rozbila, mojou obľúbenou farbou sa stala čierna a tá mi prinášala veľmi veľa šťastia, hoci netvrdím, že to je tá farba, s ktorou sa vyhráva. Je to proste len veľké šťastie, ktoré človek buď má, alebo nemá, takže by to mohlo byť zavádzajúce, že má výhru zaistenú. Štýl, akým som hrával, sa nazýval progresívnym. Moje prvé vsadenie bolo na čiernu, keď bola červená v kuse po sebe aspoň trikrát a potom som dal základných desať dolárov. Keď som to prehral, počkal som si jedno kolo a vsadil som si dvojnásobok predošlého prehratého, čiže dvadsať dolárov. Keď som potom vyhral, bolo dobre, ale aj keď nie, vyčkal som teraz dve kolá a vsadil som znovu dvojnásobok predošlej stratenej sumy, čiže som si vsadil štyridsať dolárov. Väčšinou som mal šťastie a na ten tretíkrát som to všetko mal naspäť a o tých pôvodných desať dolárov viac. Keď sa človek ale nad tým zamyslí, prakticky som už riskoval sedemdesiat a vyhral som iba desať čistého, ale aj to je jedna z možností ako sa dá k niečomu prísť, ak šťastie nezlyhá...
22.6.2008

Text a foto: Ján Slovinec

stredoškolský učiteľ,
teraz už na invalidnom dôchodku, žijúci v USA vyše 30 rokov

 

 

 

 

 

 

Čítať 2621 krát Naposledy zmenené streda, 21 október 2015 10:09

Napíšte komentár

Presvedčte sa prosím, že ste vložili všetky požadované informácie označené hviezdičkou (*) . HTML kód nie je povolený.

Komentáre nesúvisiace s témou nebudú zverejnené!