×

Výstrahy

JFolder: :files: Cesta nie je priečinok. Cesta: [ROOT]/images/kultura/emig/54
×

Poznámka

There was a problem rendering your image gallery. Please make sure that the folder you are using in the Simple Image Gallery Pro plugin tags exists and contains valid image files. The plugin could not locate the folder: images/kultura/emig/54
Vytlačiť túto stránku
nedeľa, 26 december 2010 16:14

Ako sa zo šustra učiteľ stal - 63. časť - Život v Portlande

Napísal(a) Ján Slovinec
Ohodnotiť túto položku
(0 hlasov)

Počas môjho pôsobenia na univerzite ako tréner som sa zoznámil aj s novými ľuďmi, ktorí mi potom pootvorili dvierka. Bol to hlavne môj kolega Daniel, ktorý trénoval bežkyne. Bol to on, ktorý ma požiadal, či by som nechcel trénovať s ním a teraz aj za peniaze na dievčenskej katolíckej strednej skole Svätej Márie v Portlande.  Bolo to iba kúsok od univerzity, prakticky iba cez ulicu, a tak som neváhal a prijal som túto novú ponuku. Predtým som sa ale musel ísť ukázať pani riaditeľke školy - sestre Jean, ktorá si ma premeriavala, ale nakoniec ma zobrala, aj vďaka tomu, že sa Daniel za mňa prihovoril. Mal som pridelené vrhy a hody, ale nakoľko nemali trénera v skoku do diaľky, prijal som aj túto

prácu. Bola mi dosť blízka, pretože som aj ja trošku skákaval, takže som sa necítil stratený v tejto pozícii. I keď to bolo ešte v januári, už sme boli pripravení na novú sezónu, ktorá tu na stredných školách začína vo februári a končí majstrovstvami v máji v meste atletiky, Eugene.
Bol som predstavený na dosť veľkej schôdzi, kde som sa zoznámil s mojimi zverenkyňami, ktoré prejavili záujem o vrh guľou, hod diskom a oštepom. Potom samozrejme aj dievčence na skok do diaľky. Bolo ich asi päť. Jedno dievča pochádzalo z Viedne, čo mi bolo veľmi blízke a príjemné. Trávili sme aj veľa času pri spoločných spomienkach na toto prekrásne mesto, v ktorom som prežil nejaký čas, keď som emigroval práve do tohto mesta na modrom Dunaji. Jej otec bol ortopédom - chirurgom a bývali iba kúsok od nemocnice. Bývali v peknom koloniálnom dome z 19. storočia a z neho mali nádherný výhľad na rieku Willamette. Občas ma k nim pozvali na návštevu, takže sme všetci spomínali na ich rodné mesto, ktoré mi je tak blízke.
Suzanne bola iba prváčka, takže mala asi 14 rokov, ale vyzerala, že je v celkom slušnej kondícii. Hrávala aj volejbal, a tak dokázala pekne vysoko vyskočiť. Bolo to také malé žihadlo, ale veľmi dobrá duša, dychtivá prijať čo najväčšie množstvo nových informácií. Bol to talent a naviac tvrdo pracujúca včelička. Takýchto športovcov mám veľmi rád a práve toto ma vždy hnalo k tomu, aby som aj ja na sebe ešte viac pracoval. Nechcel som zaspať dobu. Bol som pripravený ponúknuť tú najlepšiu odpoveď, pretože otázok bolo vždy neúrekom.
Preteky sme mávali raz za týždeň a medzitým sme trénovali každý deň, akurát vo štvrtok bol len taký technicky orientovaný tréning, nakoľko preteky vždy bývavali v piatok.
Bolo to vo februári 1983, keď som ešte pracoval v hoteli Benson, z ktorého som potom hneď v marci odišiel študovať. Atletická sezóna bola veľmi krátka, do konca mája, a tak som musel niečo hľadať, aby som mal nejaké tie peniaze naviac. Na vysokej škole som dostal prácu v kancelárii, kde som zakladal informácie o nových študentoch, ktorých sme prijímali každý deň. Pracoval som pre jednu pani, ktorá mi bola ako matkou. Veľmi sa o mňa starala a nakoniec ma aj k nim zopárkrát pozvala, aby som sa zoznámil s jej synmi a dcérami. Zaujímavosťou bolo to, že sa narodila presne v ten istý deň ako Marylin Monroe, 1. júna 1926. Volala sa Joyce a bola veľmi príjemná a pozorná. Vždy ma s otvorenou náručou vítala a ja som sa v práci vždy dobre cítil. Pomáhala mi so všetkým, aby som aj ja jej zase mohol pomôcť, pretože chcela, aby to nemusela všetko po mne prerábať. Dovtedy sa s tým aj natrápila, pretože niektorí študenti to podcenili a nevykonávali túto prácu dôsledne. Pracovala tam ešte aj jedna študentka, keď ja som nebol v práci. Pracoval som tri dni v týždni, pretože taká bola zmluva a financie sa museli prerozdeliť medzi viacerých študentov, takže som takto pracoval týždenne asi niečo okolo 20 hodín.
Leto bolo nádherné a čas letel ako šíp bez zastavenia sa. Bol už jesenný štvrťrok a ja som sa zrazu nejako zakukal a zbadal som inzerát, že hľadajú nových vodičov autobusov - diaľkárov pre firmu Greyhound. Bola to moja veľká túžba, aby som si mohol celkom slušne zarobiť a vykonávať prácu, ktorá ma veľmi bavila. Spomínam si, že keď som bol chlapec a niekto sa ma opýtal čo chcem robiť, prvé čo som povedal, že policajta! Potom aj učiteľa, lekára, ale aj šoféra, všetky práce sa mi nakoniec podarilo robiť, akurát lekárom sa mi nepodarilo byť, hoci v jeden čas to bolo na dobrej ceste uskutočniteľné. Ale to je zase na inú tému. Firma Greyhound má dlhú históriu a začala sa datovať od rokov dvadsiatych. Presnejšie v roku 1914, keď Carl Wickman založil túto spoločnosť v meste Hibbing, štát Minnesota. V roku 1929 sa potom pretvorila na spoločnosť, ktorej systém je aktívny až do terajšej podoby.
Pohovory boli zhodou okolností v tom známom hoteli Imperiál, do ktorého som kedysi po práci, hlavne v nedeľu, chodieval s kolegami z hotela Benson na posedenia, vtedy hlavne s Mikom. Vstúpil som do miestnosti, kde sa ma veľmi pekne ujali a podali mi formuláre, ktoré som mal vyplniť. Mal som na to čas tri dni, lenže ja som nechcel tak dlho čakať, a tak som to všetko urobil na mieste a potom som sa v ten istý deň zúčastnil aj pohovoru. Po rozhovore ma prijali, ale k tomu ešte chýbala zdravotná prehliadka a bolo treba absolvovať aj drogový test, ale cez to som hravo prešiel. Niektorí to nezvládli, a tak sa im dvere naveky celkom zavreli. Cítil som sa výborne a už som sa tešil, kedy nás pozvú na stretnutie a samotný výcvik v dopravnej škole Greyhoundu. Videl som v tom nielen prácu, ktorá ma baví, ale aj finančnú odmenu, ktorá bola mimoriadne štedrá. Na tú dobu vyše tridsať tisíc ročne, keď ja som dosiaľ zarábal iba jednu pätinu a to bol predsa len veľký rozdiel. Bol to cieľ, ktorý som chcel dosiahnuť a nič iné ma nezaujímalo. Robil som preto všetko, čo so mohol, a tak som celý vtedajší život tomu aj podriadil. Neľutoval som ani jednu sekundu, ktorú som do toho investoval. Byť zase kráľom nekonečných ciest, ktoré ma tak vždy lákali a vracať sa na miesta, cez ktoré som už raz prešiel a navštívil. Prakticky ja som bol celý život šoférom svojho života a zariadil som si ho vždy tak, aby som bol vždy čo najviac spokojný. Môžem povedať, že aj žijem životom, ktorý ma veľmi teší, hoci netvrdím, že občas sú v ňom aj tienisté stránky, ale tomu sa nikto nevyhol a ani vyhnúť nemôže, pretože život nie je nikdy taký jednotvárny. Musia tam byť aj roviny i kopce, ktoré potom zmenia jeho monotónnosť!
Bolo nás tam asi tridsať a boli tam aj dve alebo tri dámy, ktoré tiež túžili pracovať v tomto povolaní. Nakoniec, v dnešnej dobe vídavam aj ženy za volantom tirákov, ktoré sa preháňajú naprieč Amerikou, ale i za mojich čias, keď som jazdieval, som občas nejaké nežné stvorenie postretol. Stretnutie bolo v zasadačke vtedajšieho Greyhoundu, ktorý bol na Piatej Avenue a Taylorovej ulici v centre mesta. Zoznámili sme sa so všetkými inštruktormi, ktorí nám budú nasledujúci mesiac odovzdávať svoje skúsenosti. Všimol som si obrovské nadšenie všetkých budúcich vodičov, ktorí tam boli. Ono bolo aj predvianočné obdobie, a tak to naviac akosi ovplyvňovalo celú náladu. Všetci  sa už tešili na Vianoce, ktoré plánovali stráviť čo najkrajšie v kruhu svojej rodiny. Ja som bol asi jediný, ktorý rodinu nemal, takže som to ani neočakával. I tak som sa s nimi všetkými tešil a udržiaval si naďalej výbornú náladu.
Hneď po sviatkoch sme mali nastúpiť na nové miesto a začať školu, ktorá bude ďalej od Portlandu, ale presné miesto sme ešte nevedeli. Naviac nám dopredu dali nejakú odmenu ako náborový príspevok a to nám dalo akúsi záruku, že náš čas nebude zbytočné strávený. Potom za každý strávený týždeň sme dostávali v piatky finančné odmeny, platy za prácu, pretože aj tréning je súčasťou pracovného procesu. Školenie nových kádrov - mohol by som to nazvať terminológiou, ktorá sa používala v bývalom systéme Československa.
Poštou mi oznámili všetky detaily, ako to bude presne prebiehať. Informácie o ubytovaní, stravovaní a harmonograme celého výcviku. Stretli sme sa všetci v stanici Greyhoundu, kde sme iba prednedávnom strávili posedenie. Odtiaľ nás potom v šiestich autobusoch presunuli do nového miesta pobytu pri Seattli, v štáte Washington, v mestečku Federal Way, kde sme boli ubytovaní v hoteli, v ktorom sa celý výcvik odohrával. Na každý autobus bolo pridelených 5 vodičov, aby každý z nás získal dostatočnú prax za volantom. Boli tam aj budúci vodiči mesta Seattlu, takže nás tam bolo vyše sto a zabrali sme celý hotel.
Práca to bola veľmi zodpovedná a náročná - prevážať vyše 40 ľudí a zároveň mať ich životy v rukách na cestách, kde sme boli sami sebe pánmi. Tam nikdy nikto nebol, čo by nám ruky podržal, a tak sme sa museli veľmi rýchlo a správne rozhodnúť a zároveň aj konať...
Snežilo, a to akosi predlžovalo tú nádhernú vianočnú náladu. Školenie trvalo šesť dní v týždni, z toho sme tri dni strávili v laviciach pri teórii a potom sme zase tri dni vnášali naše znalosti do praxe za volantom. Boli to zaujímavé stratégie, pretože sme jazdievali v každých hodinách. Ono to tak aj v skutočnosti je, pretože nikdy to nebolo iba cez deň, ale i v noci a aj skoro nad ránom o tretej alebo štvrtej, keď sa nikomu nechcelo vychádzať do zimy a pripraviť vozidlo i s reťazami do snehu a mrazu a za hustého sneženia. Vždy v inú hodinu.
Toto školenie prebiehalo pred Vianocami a skončilo tesne pred sviatkami, aby všetci mohli byť s rodinami doma. Spomeniem to trošku neskoršie v ďalšej časti, pretože ma to teraz akurát napadlo. Po toľkých rokoch sa mi niektoré fakty ozrejmujú práve pri ich spomínaní viac a viac...
Nedeľa - 24. októbra 2010
(POKRAČOVANIE)

Píše: Ján Slovinec 
               z USA
{jcomments on}

Čítať 3810 krát Naposledy zmenené streda, 21 október 2015 10:09