sobota, 27 september 2014 10:32

Ján Slovinec: Ako sa zo šustra učiteľ stal (83. časť) - Cesta do Zürichu

Napísal(a) Ján Slovinec
Ohodnotiť túto položku
(0 hlasov)

js slovinec-83Cesta  do Zürichu. Akurát dnes sa vo Viedni uskutočnili kvalifikácie na Majstrovstvá Európy v atletike a do bojov zasiahli aj niektorí naši slovenskí reprezentanti. Niektorým sa darilo trošku viac a niektorým to nevyšlo tak, ako si predsavzali. Je to šport a nie vždy sa to podarí ako si to človek naplánuje. Načasovanie formy je naozajstný kumšt a nie každý to vie perfektne skĺbiť v tréningu. Ďalší faktor, ktorý dôkaze naštrbiť túto synchrónnosť, je zdravotný stav, resp. zranenia, ktoré neblaho vplývajú na pripravenosť atléta. I napriek prekvapeniam, ktoré sme možno aj očakávali, trošku nás určite zarmútila správa, že z jednej dvojičiek - Janka a Danka Velďáková - to dnes Janke v skoku do diaľky celkom nevyšlo. Vrátim sa do histórie a spomienky na moje detstvo, keď pani spisovateľka Mária Ďuríčková v roku 1961 vydala knižku Danka a Janka o dvoch dvojičkách, ktoré sa podobali ako vajce vajcu. Mám také podozrenie, že rodičia Janky a Danky Velďákovej boli motivovaní pravé touto knižkou, keď pomenovali aj svoje dievčatká - dvojičky po týchto malých hrdinkách knihy Márie Ďuríčkovej...

Lucka Klocová sa v behu na 1500 m neprebojovala ďalej, Ivetka Putalová si urobila osobný rekord v behu na 400 m, lenže ani jej to nestačilo na postup ďalej. Jožko Repčík nás ale príjemne potešil, pretože postúpil do semifinále v behu na 800 m so siedmym najlepším časom. Katka Bérešová skončila na 19. mieste vo finále na 10000 m. Takto skončil náš prvý deň na týchto majstrovstvách. 

Vyrážal som skoro ráno v piatok 26. decembra 1986, deň po prvom vianočnom sviatku, aby som víkend strávil v meste Zürich, v ktorom som predtým nikdy nebol. Plánoval som, že tam oslávim aj Nový rok, ale dopredu som nemohol ešte vedieť, ako to vyjde. Išiel som len cez rakúske územie, hoci som si mohol odskočiť aj kratšou cestou cez Mníchov. Nakoniec som si takto viac vychutnal aj iné miesta, ktoré som ešte dovtedy nevidel. Prvé také známejšie mesto bol St. Polten, potom Amstetten a nakoniec som sa zastavil aj v slávnom Linzi, kde som si nohy trošku prekrvil. Už ani neviem ako dlho som sa tam zdržal, ale asi to nebolo dlhšie ako pol hodinky, pretože som mal pred sebou ešte veľmi dlhý úsek, ktorý som musel zvládnuť, kým dorazím do Zürichu.

js Innsbruck 83Všetko bolo nádhernou bielou perinkou

poprikrývané a o to bol ten zážitok ešte príjemnejší, pretože sneh doslovne milujem a zima bez snehu sa zimou nedá ani nazvať. I trošku štipľavého mrazu tiež musí byť, aby sa nám krv trošku rozprúdila a zároveň sa prebrali z čiastočnej letargie. Človek akosi ožije a má plno energie, hlavne, keď sa znovu ohreje pri kozube niekde na chate v objatí prekrásnej prírody a v náručí nežného stvorenia...:)
Ďalšie mesto, ktoré som chcel veľmi vidieť bol Mozartov Salzburg, ktorý leží na oboch stranách rieky Salzach. Na kopci sa výši majestátny hrad, ktorý sa nedá prehliadnuť. Je to vrchol architektúry! Trošku som sa prešiel námestím, aby som si vychutnal toto mesto plným dúškom, ale v kútiku som musel myslieť aj na ďalšie povinnosti tohto dňa. Opúšťal som toto mesto veľmi nerád...
Po takmer dvesto kilometroch som sa zastavil v alpskom mestečku Seefeld. Predtým som sa ale stihol pokochať nekonečnými horami, ktoré objímali mesto Innsbruck. V roku 1964 tu boli slávne olympijské hry a niektorí vtedy ešte československí reprezentanti sa zapísali do histórie. Bolo to hlavne naše hokejové mužstvo, ktoré získalo bronz... Osmelil som sa v kasíne, ktoré bolo pri svahoch svetových zjazdoviek a odchádzal som nadmieru spokojný, hoci teraz už so skromnejšou výhrou, ale pätnásť tisíciek schilingov mi dobre urobilo. Mal som teraz aj nejaké peniažky na "sladkosti...“ :)
Prechádzal som už za tmy cez slávny Feldkirch, kde je výborný hokejový klub, ktorý je teraz už deväťnásobny majster Rakúska. Bol založený v roku 1945. Začalo veľmi husto snežiť a zrazu začali nekonečné stúpania do hôr, teraz už v krajine Lichtenštajnsko. Nikdy nezabudnem na malebné zákutia tejto malinkej krajiny, kde chalúpky nádherne žmurkali svojimi malinkými vysvietenými okienkami. Do toho romanticky poletoval sneh a umocňoval ešte trvajúcu vianočnú atmosféru, sviatkov, ktoré sú moje najobľúbenejšie a nemuseli by nikdy skončiť, aby ľudia sa stále radi mali...

js Winter-Zurich2-83Nie ani tak ďaleko bolo hlavné mesto tejto krajinky,

mesto Vaduz. Hraničný prechod bol osvetlený a ja som mal stále ten sviatočný pocit, keď príslušník pohraničnej stráže ma požiadal o cestovné doklady. Cez otvorené okno môjho auta som mu ich podal. Pozrel si ich len tak letmo, keď uvidel známeho amerického orla na obale. Hneď na to mi pokývol, aby som v jazde pokračoval. Snežilo po celý večer a ja som mal ešte dobrú stovku kilometrov pred sebou, aby som konečne dorazil do večerného Zürichu. Zastavil som sa v prvom obchode a kúpil nejaké fľašky a sladkosti pre mojich hostiteľov. Potom som sa pýtal dobrých ľudí, aby mi poradili ako sa najlepšie dostanem do mojej cieľovej stanice.
Konečne som dorazil priamo pred činžiak, kde Maroš prechodne býval u brata. Veľmi opatrne som zaťukal na dvere, ale nikto neotváral, hoci sa tam svietilo. Skúsil som to znovu a teraz som už do toho dal trošku viac energie. Nato sa nejaké hlasy ozvali v chodbičke. Maroš bol prvý, ktorý mi otvoril, lebo asi vedel, že nikto iný to nemohol byť ako ja. Privítali sme sa, objali ako stratení bratia. Oči sa mu zaleskli od radosti a potom si ma už pekne viedol až do jedálne, kde už jeho brat aj s manželkou sedeli pri slávnostnom stole. Jeho manželka bola Češka, čím sa hneď prezradila po prehovorení prvých pár milých slov. Veľmi srdečne ma privítala objatím a bozkom na líce. Ja som jej to opätoval - a veľmi rád. Hneď prvé čo som si na nej všimol, bolo to, že bola veľmi krásna a šarmantná. Zrazu Marošov brat - jej manžel, akosi spozornel a mal som pocit, že sa u neho prejavila menšia žiarlivosť. Jeho nevrlosť sa prejavovala dosť často, takže to tak trošku aj naštrbilo môj výborný pocit z tohto pohostinného mesta Zürich. Zdržiaval som sa poväčšine mimo tohto nepríjemného pocitu a s Marošom sme chodievali vždy na celé dni preč. Popozerali sme si najprv sviatočné mesto, ktoré bolo zakryté nekonečnou snehovou pokrývkou a sneženie ešte viac vo mne udržiavalo sviatočnú atmosféru v prvé dni návštevy.

js Zurich-in-Winter-83Chodievali sme pravidelne

do neďalekého Winterthuru, kde Maroš mal dielňu a renovoval použité elektrické spotrebiče, prevažné sporáky a chladničky. Hneď ma aj zatiahol do práce, aby som si odpracoval výdavky na moju stravu a pobyt...:) Čistili sme každý deň počas celého týždňa. To bol jeho hlavný zdroj príjmov, nakoľko len nedávno prišiel zo Slovenska, odkiaľ emigroval tiež netušiac, že za tri necelé roky sa železná opona naveky odhrnie a dlho ju už asi ani nikto nezatiahne. Čerstvý vzduch cez otvor prešiel do našej krajiny a vytiahol ju z dlhoročnej letargie a utrpenia. Celá spoločnosť zrazu ožila.
Bol tu už ďalší piatok a s ním aj nevyhnutný odchod späť do Rakúska. Nakoniec som sa aj celkom pohodol s Marošovým bratom a dokonca som mal pocit, že už vôbec nežiarlil. Prispela k tomu aj moja neúčasť pri večerných rodinných sedeniach, lebo sme boli celé dni s Marošom preč dlho do noci a potom sme hneď zaľahli do postelí. Silvestra sme spoločného neoslávili, ale posledný večer už na Nový rok to bolo veľmi milé rozlúčenie, lebo na druhý deň skoro ráno som odchádzal preč naveky. Potom som už nikdy viac do Zürichu neprišiel, ale ani som tú možnosť už nemal. O pár rokov na to sa mi Marošov brat ozval telefonicky priamo do Ameriky a vyzeralo to tak, že chcel zakopať vojnovú sekeru, ktorú som ja predtým nikdy nevykopal. Človek nikdy nevie ako sa nedorozumenie vykľuje na povrch. Toto bol aj jeden z tých nepríjemných okamihov môjho života...
Cesta späť naprieč takmer celým Rakúskom mi rýchlo ubiehala, hoci som sa ani nikde neponáhľal. Už mi tak nevadilo, ak prídem späť domov do Neuhausu hoci aj o polnoci, a tak som si naozaj všetko po ceste vychutnával. Zastavil som sa v Innsbrucku kvôli zmene scenérie a poprechádzal som sa po meste. Scenéria okolitých nekonečných vysokých skál vo mne vzbudzovala obrovský rešpekt a obdiv k tomuto miestu. Predo mnou bol ešte pekný kúsok cesty v dĺžke takmer dvesto kilometrov do známeho mesta Mozartovho, Salzburgu, kde som tiež plánoval stráviť nejaký čas, aby som si užil aj toto mesto. Človek sem predsa každý deň nechodieva. Pri prechádzke mestom som narazil aj na kasíno, a tak som sa aj tam chvíľu zdržal. Darilo sa mi a o to menej som sa ponáhľal domov. Mal som to domov už len 300 kilometrov, ktoré som poľahky zvládol za necelé tri hodiny...
(Utorok, 12. augusta 2014)
(POKRAČOVANIE)

Ján Slovinec

 

Čítať 2484 krát Naposledy zmenené streda, 21 október 2015 10:21

Napíšte komentár

Presvedčte sa prosím, že ste vložili všetky požadované informácie označené hviezdičkou (*) . HTML kód nie je povolený.

Komentáre nesúvisiace s témou nebudú zverejnené!