V onom čase v nemocnici pracovali aj rádové sestry, u ktorých som denne trávil voľné chvíle, keď mama chodila po celej Bratislave. Roznášala poštu z nemocnice do nemocnice, až na Hlbokú, kde sme potom neskoršie našli aj nové bydlisko. So sestrami som dobre vychádzal a okrem iného ma učievali aj ako správne vysloviť "r", hoci to som sa naučil správne vyslovovať až keď som mal desať rokov. "A tie vrabce z toho tŕnia, štrng brng do druhého tŕnia," ozývalo sa nemocničnou záhradou... Za múrom záhrady, kúsok odtiaľ, bol práve aj môj Blumentálsky kostol. V nemocnici mali aj kaplnku, a tak si ma tam často brávali a učili modliť sa. Bol som u nich skrátka ako doma.
Presťahovali sme sa na ulicu Boženy Němcovej, pod budúcim Slavínom. Bývali sme v manzardke, odkiaľ sme mali nádherný výhľad na sad Ortopedickej nemocnice. Hneď prvé čo bolo vidno, ale hlavne na jar, bol rozkvitnutý obrovský gaštan, ktorého vôňa vždy zavítala až k nám do malej izbietky. Tu som spoznal aj môjho staršieho brata, pretože dovtedy som ho nepoznal...
a.jpg)
Kúsok od nás bola aj práčovňa a kúpať sme sa zase chodievali do nemocnice, nakoľko sme poznali kuriča pána Meszároša. On tiež býval v našom dome – ubytovni, na prízemí. Jeho syn Ičo chodil s mojím bratom do školy, takže sme sa veľmi dobre poznali.Vždy nás nechal sa vykúpať v kotolni, hlavne po sobotách, to aby nás nikto neuvidel, lebo to asi nebolo povolené. Určite hlavne z bezpečnostných dôvodov.
Bratislavou som žil a všetko, čo som prežíval v tomto meste mi hlboko utkvelo v pamäti. Prišiel však čas, a ja som sa musel lúčiť s rodiskom. Moje nové miesto bolo ďaleko na severe, v nepoznanom kraji na Orave.
Z hlavného nádražia, ktoré bolo iba kúsok od nášho domu, odchádzal rýchlik. Na nástupišti si odfukovala vyleštená parná lokomotíva a jej para ju občas tak zahmlila, že sa celkom stratila z výhľadu. Iba jej zvuk dával najavo, že tam bola. Usadil som sa do kupé, vtedy ešte na drevené, tvrdé a veľmi nepohodlné lavice, ktoré mi pripomenuli tie z električky číslo 9, ktorá chodievala okolo Manderláku do Karlovej Vsi. Vždy som vystúpil pri krčme Riviera, kde môj dedko čapoval pivo. Odtiaľ to už bolo iba kúsok do Devína, kde aj s babkou bývali...

Motoráčik dorazil do mesta kovohút – do Istebného, kde bola moja konečná. V novom bydlisku som pobudol nejaký čas v starom, ale útulnom kaštieli. Strávil som tam iba krátku dobu, ale stihol som si toto miesto veľmi obľúbiť, hlavne pre jeho nádhernú prírodu.
Zase bol čas pohnúť sa ďalej, lebo bol čas už ísť do školy. V Istebnom som už nemohol zostať, lebo tu škola nebola. Moje ďalšie zastavenie bola Trstená, kde som však tiež dlho nepobudol, nakoniec som skončil v najväčšom zapadákove Oravy, pod horou Pilsko.
Doslovne som nenávidel tento koniec sveta a veľmi ma to ubíjalo. Cítil som sa veľmi dlho stratený a nesvoj. Zrazu mi chýbali kockami vydláždené ulice spod Slavína, spred Manderláku, z Amerického námestia, ako i tie spred Slovenského národneho divadla. Cinkot električiek, zvuk motorov autobusov, ale aj tichých elektromotorov trolejbusov, ktoré brázdili Bratislavou.

Bolo babie leto, čiže obdobie začiatkov nového školského roka, tak to muselo byť niekedy v septembri, keď príroda odovzdávala svoje poklady v podobe bohatej úrody. Na poliach rozvoniavala kvaka a bôb, ktorý nám tak veľmi chutil...
Zobudil som sa ráno vždy na to, keď slniečko nazrelo do mojej izbičky a pošteklilo ma popod nos. Kravky sa už na pašu poberali a ich zvonce mi každé ráno zvestovali túto radostnú novinu. Husi tiež hlasno gagotali a do toho sa sliepky snažili prehlušovať ich svojím kotkodákaním. Občas kohút zakričal svojím mocným hlasom. Bol naozaj už čas na to, aby som z postele vyskočil a ponáhľal sa, lebo bola tu sobota a s ňou aj čas pripraviť sa do školy.
Fero, Mišo, Jožo a Cyril na mňa už netrpezlivo vyčkávali s plánom na mysli, že navečer sa ide na bôb a kvaku, to aby nás za šera nikto nezbadal! Celý deň potom som nemyslel na nič iné, len na to som sa veľmi tešil... V škole to veľmi pomaly ubiehalo, ale i tak sa to nakoniec len akosi prevalilo a to nekonečné čakanie sa premenilo v tú nádhernú chvíľu, keď sme všetci piati boli už pripravení. Nebolo to ani tak ďaleko, iba kúsok od školy smerom k potoku Mútnik, kde sme si už dopredu vyhliadli, na ktorú hriadku v šírom poli sa pôjdeme nakŕmiť. Bola to hriadka známeho sedliaka, ktorý bol dosť nedobrý človek a ľudia v dedine ho nemali veľmi radi. Jeho kvaka a bôb však naviac vyzerali najzrelšie a určite aj najlepšie široko-ďaleko. V zime roľu vždy dobre pohnojil, takže sa mu úroda zakaždým vydarila. Netrvalo nám to ani dlho a začali sme spásať bôby. Na cestu sme si dali zopár bôbov do kešene a popritom si ujedali aj z kvaky. Bola to výborná pochúťka, lebo to chutilo ako kaleráb. Hneď vedľa boli dlhé lány burgyne a občas aj cukrová repa sa tu ukázala, takže aj z tej sme si občas niečo uchmatli. Robievali sme to už nejakú dobu, lenže dnes sme boli prekvapení sedliakom, ktorý šiel s koňmi na pole.

Slniečko už bolo dávno vysoko na oblohe a šteklilo ma popod nos. Naozaj už bol čas na to, aby som z postele vyskočil a ponáhľal sa, lebo... Aaaaah, veď som nemusel vstávať - bola teplá slnečná nedeľa...
17. jún 2010
(POKRAČOVANIE)
Text a foto: Ján Slovinec
stredoškolský učiteľ,
teraz už na invalidnom dôchodku, žijúci v USA vyše 30 rokov
{jcomments on}