Vytlačiť túto stránku
streda, 23 jún 2010 20:26

Ján Slovinec: Ako sa zo šustra učiteľ stal 21. časť

Napísal(a) Ján Slovinec
Ohodnotiť túto položku
(0 hlasov)

XXI. časť - Harlem

Opäť sme sa vybrali na menšiu prechádzku do Centrálneho parku. Park sa nám ako vždy páčil, ale vtedy náš hlavný zámer bol ísť sa pozrieť do Harlemu, ktorý mal veľmi zlú povesť a kde vraj ľudia prídu o život aj za bieleho dňa. Priznám sa, mali sme aj my veľké obavy, či to nie je veľký risk tam vôbec chodiť. Vilko nemal vôbec záujem a veľmi ma od toho odhováral, lenže ja som si povedal, že keď sme už tak blízko, že by to bola strata možnosti ísť sa tam pozrieť. Však, čo sa nám môže stať, keď nie je noc.

Samotný Harlem, ako si odvtedy pamätám, začínal asi 112-ou ulicou. Pomaly a veľmi opatrne sme vchádzali a obozretne, Vilko vľavo a ja zase vpravo, sme sledovali každý pohyb ľudí, či neuvidíme niečo podozrivé. Bodaj by aj nie, veď Harlem bol vyhlásený za najnebezpečnejšiu černošskú štvrť. Tu a tam posedávali ľudia a nejako nenávistne si nás obzerali. Vilko začínal byť veľmi nervózny a až podráždene mi povedal: "Honzo, ty blbče, jdi do prdele, ja dál nejdu ani za nic!" Ja som sa ho snažil uchlácholiť, aby sme sa ešte nevracali, keď sme sa už na tento výlet rozhodli. Prešli sme asi 250 metrov a ja som tiež začínal mať nejaké neisté pocity, že hrdinu zo seba netreba robiť. Dokonca sme začínali vidieť v každom okne niekoho, kto nás sleduje so zbraňou v ruke. Bolo to niečo hrozné, ako človek veľmi ľahko podľahne psychóze vyvolanej nesprávnymi informáciami, ktoré sme mali ešte z domoviny. Určite to na nás aj bolo vidno, akí sme boli na smrť vystrašení, že by nás aj zaživa mohli rezať a ani kvapka krvi by z nás nevytielkla, čo sme ju mali takú stuhnutú. Otočili sme sa nehrdinsky a opatrne opúšťali toto nebezpečné miesto, kde naozaj nebolo hodné viac ani minútu strácať.

Znovu sme stáli pred Centrálnym parkom a rozhodli sme sa skratkou prejsť na druhú stranu a potom ísť rovno domov a odpočinúť si. Ako sme tak prechádzali, zrazu som počul veselý štebot detí, zvyšujúci sa za stromami, ktoré nám dosiaľ bránili vo výhľade. Potom bolo už počuť len šplechot a zvuky dopadov do vody. Aj vo vzduchu bolo cítiť vodu, i keď chlórovanú, ale tá známa vôňa ma prilákala bližšie a bližšie k vytúženému cieľu, keď sa budem znovu môcť ponoriť do chladnej vody a odpočinúť si po náročnej, ale hlavne dosť strašlivej prechádzke do Harlemu.

Už sme stáli pred vchodom na kúpalisko, ktoré bolo dosť veľké, niečo na spôsob plážového. Hneď som si spomenul na Banskú Bystricu, kde som sa v rokoch 60-tych schladzoval počas horúcich dní. Vošli sme do haly, kde vpravo bola menšia prepážka a za ňou stála pani, černoška. Nič som nevedel povedať a len som sa mávaním pýtal koľko to stojí, aby som si mohol schladiť ubolené telo. Cena bola veľmi prijateľná, iba pol dolára, a tak som sa pobral dovnútra sa prezliecť, resp. si vyzliecť krátke nohavice a zobrať si uterák. Po prezlečení som bol už pripravený, lenže Vilko len krútil hlavou, že on nejde a bude radšej vonku na mňa v tej horúčave čakať a trpieť. Určite si niečo všimol, čomu som ja až takú pozornosť nevenoval, pretože mojím cieľom bolo čo najskôr byť v tej nádhernej modrej kvapaline a nemyslieť na nič, iba na tie najkrajšie veci.

Pozrel som sa smerom ku vchodu do bazéna, keď som si všimol, že je to kúpalisko s hlavou na hlave, samým černochom okupované. Videl som vo Vilkových očiach sklamanie a aj obavy. Určite v jeho mysli asi stále rezonovali tie skutočnosti, ktoré sme všade počuli. Ja som ale akosi nechcel cúvnuť, i keď som sa dvakrát najpríjemnejšie necítil, ale bol som asi v tom okamihu odvážnejší. Zaslepený ako hlucháň som sa hnal rovno do vody. Akurát uterák som si položil na okraj bazéna a vkĺzol som doň. Chlad ma hneď prebral, hoci to bolo chladnejšie ako som očakával, presne ako v Banskej Bystrici, kde je v bazéne voda veľmi mrazivá. Pár prudších pohybov, začal som sa ponárať a hneď aj plávať a bolo po chlade. Cítil som sa ako ryba. Pomaly som preplával pomedzi davy ľudí, ktorí postávali, či už s deťmi v náručí, alebo to bola mládež v mileneckom objatí, ako keby jeden druhého ohrievali v tej mrazivej vode. Všade ľudí a ľudí, určite ich tam bolo aspoň 500 a ja jediný šibnutý hrdina - beloch. Často sa aj po mne pozreli a niečo si zahundrali, ale ja som im aj tak vôbec nerozumel, a tak som si ich reakcie ani veľmi nevšímal, i keď som sa necítil najlepšie. Pokračoval som si vo svojej púti vodnými cestičkami, až som sa celkom pekne schladil. Bol som zrazu ako znovuzrodený a bolo mi fajn. Začal som myslieť trošku aj na Vilka, že sa tam ten chudák sediaci niekde pod stromom parí a čaká na mňa, kým si ukončím moju zábavu. Určite to nebol príliš dlhý čas pre mňa, ale istotne nekonečný pre neho. Keď sa človek zabáva, na nikoho vtedy nemyslí, čo je dosť normálne u každého a ja som v žiadnom prípade nebol výnimkou. Chcel som si vychutnať každú moju plavbu. Dokonca som nemyslel ani na to, že možno sa Vilko rozhodol ísť domov sám, čo bolo asi tri až štyri kilometre. Počas tých dní, ktoré sme strávili v New Yorku, sme denne robili desať aj viac kilometrov, takže kondička nám nechýbala. Ja som naviac chodieval pravidelne behávať do Centrálneho parku a udržiaval som sa v kondícii. Dosť mi to pomáhalo a navyše ma tešil ten pocit, že po zápale pľúc som sa dosť rýchlo zotavoval. Však som ho mal len pred 4 mesiacmi...

Keď som vyšiel z kúpaliska, videl som Vilka sedieť pod stromom celého premočeného od horúčavy, ale hlavne od veľkého vlhka, ktorým je New Yorku počas letných mesiacov známy. Už som to spomenul, je to ako parný kúpeľ. I toto malo neskoršie rozhodujúci vplyv na to, že som sa neskoršie z tohto regiónu celkom odsťahoval do výhodnejšieho podnebia. V tom má Amerika veľkú výhodu, že je v nej toľko rôznorodých oblastí, takže človek sa nemusí obmedzovať vo výbere.

Hlad na mňa tiež už doľahol, a tak sme sa vybrali rovno do našej reštaurácie, resp. jedálne, kde sme sa počastovali dobrým a čerstvým jedlom. Museli sme sa, lebo večer bol dňom slobodných pánov a my sme neváhali a chodievali pravidelne do nášho tanečného baru. Bolo tam vždy výborne...

Po večeri sme namierili rovno domov, samozrejme že peši a tak sme sa už tešili, keď znovu zalezieme pod sprchu a spláchneme si naše prepotené telá. Ono tu, v New Yorku, sa môže človek okúpať aj desaťkrát a aj tak bude stále spotený. Veľmi nepríjemný stav!

Boli sme už naškrobení na večerný program s rôznymi nádejami a vidinami výbornej, ale hlavne nezabudnuteľnej zábavy. A na druhý deň nás čakal ďalší výlet za prácou do neďalekého mesta New Jersey City, v štáte New Jersey, čo bolo iba cez rieku Hudson a človek bol zrazu v inom štáte.

Ešte pred hlavnou akciou celého dňa sme si ale s Vilkom prebrali celý deň a zaspomínali sme si na naše útrapy a zážitky. Určite ten Harlem zanechal v nás tie najhlbšie a najnepríjemnejšie zážitky, ale predsa len, dobrodružstvo je soľou nášho života, ktorú každý človek potrebuje. Bez nej by život bol akýsi neúplný, ale hlavne monotónny a nezáživný. Samozrejme, že sme spomenuli aj to kúpalisko a Vilko sa mi vyspovedal, že sa tam necítil veľmi bezpečne, preto tam radšej ani nechcel ísť, ale nič mi predtým nepovedal, i keď som ho prehováral. Asi mi nechcel pokaziť radosť a ani mi ju nepokazil, lebo som sa mal výborne a po chvíľlke som ani na okolie nereagoval. Mal som svoj vlastný cieľ a obraz nastavený na svojom kanáli a nereagoval som na to, aký kanál mali nastavený oni. Bolo to zároveň aj akési zaklimatizovanie sa v novej, pre nás ešte veľmi nepoznanej krajine.

Bol čas zase ísť za krajším zajtrajškom a celý večer bol predo mnou, akoby som ho mal priamo na mojej dlani...  

Text a foto: Ján Slovinec
stredoškolský učiteľ,
teraz už na invalidnom dôchodku, žijúci v USA vyše 30 rokov
{jcomments on}

Čítať 2428 krát Naposledy zmenené streda, 21 október 2015 10:22