×

Výstrahy

JFolder: :files: Cesta nie je priečinok. Cesta: [ROOT]/images/obsah/emig
×

Poznámka

There was a problem rendering your image gallery. Please make sure that the folder you are using in the Simple Image Gallery Pro plugin tags exists and contains valid image files. The plugin could not locate the folder: images/obsah/emig
Vytlačiť túto stránku
nedeľa, 16 máj 2010 11:12

Ján Slovinec: Ako sa zo šustra učiteľ stal. 51. časť

Napísal(a) Ján Slovinec
Ohodnotiť túto položku
(0 hlasov)
Frank mal asi o desať rokov viac, ale i tak sa s ňou hneď skamarátil a stal sa z nich nerozlučný pár. Volala sa Julianne a mala dva a dvadsať krásnych rokov. Bolo leto, a tak si užívala dovolenku stopovanim na ceste do Philadelphie. Dokonca odtiaľ pochádzala a študovala práve v Oklahoma City na univerzite spoločenské vedy. Akonáhle som tú náklonnosť medzi nimi spozoroval, hneď som sa porúčal a rozhodol som sa, že budem tráviť túto noc práve v našom autíčku, aby tí dvaja holúbkovia mali trošku súkromia. Frank sa s tým nezdôveril ani mne, že bol rozvedený a jeho bývalá žila v Louisville, Kentucky aj s ich synom, ktorý mal desať rokov.
Po peknej noci sme sa zvítali na raňajkách v moteli, kde mali
šikovnú reštauráciu. Oni ako keby sa už roky poznali si pekne hrkútali ako dve hrdličky. Ona vyzerala akási veľmi rozjarená a Frank bol tiež nevídane spokojný. Povedal by som, že akosi omladol a nabral energiu, i keď mal hmotnosť dobre nad sto kilogramov. Vtedy sa mi to zdalo dosť, nakoľko ja som mal asi šesťdesiatpäť, ale teraz po rokoch som si všimol, že nie som na tom o nič lepšie ani ja a mám ešte o niečo viac. Čo si človek našetrí počas bujarého života, tak to mu aj zostane v podobe nejakých tých kilogramov aj "povystielaných" v tele.
Bol čas vyraziť na pekný úsek cesty a pred nami bolo ďalších necelých tisíc šesťsto kilometrov. Prvé mesto, kde sme si plánovali vystrieť trošku a rozhýbať unavené údy bolo v štáte Arkansas, mesto Ft. Smith, ktoré malo osemdesiattisíc obyvateľov a bolo vzdialené necelých tristo kilometrov. Bolo pomenované po generálovi Thomas Adams Smithovi (1781-1844), ktorý tam bol vyslaný, aby so svojou armádou udržiaval mier medzi samotnými Indiánmi kmeňov Osage a Cherokee. Vtedy to ešte bola iba pevnosť.
Dalším takým zaujímavým faktom je, že kúsok na sever, asi stoosemdesiat kilometrov, je rodisko prezidenta Billa Clintona, mestečko Hope, čo znamena v preklade Nádej a 19. augusta v roku 1946 tu uzrel svetlo sveta.
Hneď som si už pri prvom uvedení názvu štátu Arkansas spomenul aj na film z rokov šesťdesiatych, v ktorom hrala vtedy aj naša krásavica Olinka Schoberová so svojím vtedajším manželom Bradom Harrisom a film sa volal Dobrodruhovia z Arkansasu. Práve tento silák tam zdvihol koč, aby mohli vymeniť koleso, ktoré sa uvoľnilo pri úteku pred Indiánmi...
Ďalším zastavením bolo mesto Little Rock - Malá Skala vzdialené dvestošesťdesiat kilometrov. Bolo akýmsi významným navigačným bodom pre riečnu lodnú dopravu, a tak tam aj potom založili toto mesto, ktoré má teraz okolo stodeväťdesiattisíc obyvateľov. Zaujímavosťou je, že terajší primátor mesta bude mať asi pôvod niekde zo Slovenska, pretože ma rýdze slovenske priezvisko - Mark Stodola.
Mesto Memphis (670 tisíc obyvateľov) je už v štáte Tennessee asi dvestodvadsať kilometrov vzdialené a má veľmi slávnu históriu, pretože práve tu zomrel kráľ rock and rollu, Elvis Presley (8. januára 1935 - 16. augusta 1977). Tu mal aj svoj posledný koncert práve v deň mojich narodenín, dvadsiatehošiesteho júna, v roku tisíc deväťsto sedemdesiatsedem...
Nashville (626 tisíc) je ďalšie mesto vzdialené okolo tristoštyridsať kilometrov a jeho sláva je nekonečná, hlavne čo sa týka country hudby. Je to akési svetové centrum tejto veľmi obľúbenej hudby nielen v Amerike, ale aj v iných krajinách našej planéty. V roku 1925 tu bolo založené slávne Grand Ole Opry. Knoxville (184 tisíc) je ďalšie mesto vzdialené od Nashville asi dvestoosemdesiatsedem kilometrov, ktoré je veľmi známe mramorom a sú ním vyložené slávne a vzácne budovy po celej Amerike. V rokoch tridsiatych tu bol vo veľkom rozšírený textilný priemysel, ale potom sa dosť vytratil, nakoľko svetová kríza poznačila tento priemysel. Veľa obyvateľov opustilo mesto, ale v rokoch päťdesiatych sa začali niektorí znovu vracať späť, a tak sa mu začalo znovu dariť a rozrástlo sa do dnešnej podoby.
Posledné mesto na našej ceste, kde sme plánovali odpočinok bolo už v ďalšom štáte North Carolina - Severná Karolína, vzdialené stoosemdesiatpäť kilometrov. Volalo sa Asheville (75 tisíc).
Frank, Julianne a ja sme sa odobrali do izbičky, kde som sa rýchlo osprchoval a potom som zase nechal našu mládež osamote, aby mali čo najviac času na seba. Moje miesto bolo už len v našom nákladnom vozidle, kde som si už akosi zvykol, odkedy sa k nám pridala táto šarmantná spoločníčka. Dlho do noci som sa prevaľoval zo strany na stranu mysliac na sladkú Julianne, ale nakoniec som potom dobre tvrdo usnul a určite som pokračoval v mojom snení, čo si už ani nepamätám. Je pravdou, že som mal tú moju verne na mňa čakajúcu krásku v Santa Monice, na ktorú som sa veľmi tešil po každom podobnom výlete.
Väčšinou sme jazdievali tých osem dní, potom sme mali dva až tri dni voľna a potom znovu na cesty, takže mesačne sme urobili tri cesty. V oných rokoch to bol celkom slušný zárobok, pretože za každý výlet sme dostali tisícku na ruku, a to bolo pred takmer tridsiatimi rokmi, v roku 1981.
Majiteľ zinkasoval za každú várku nákladu na východ Ameriky päťtisíc, z toho dal nám dve tisícky, na motel asi dvadsať dolárov za noc a na naftu. Po tom všetkom získal čistého dobré dve tisícky. Keď sme išli naspäť, taktiež zarobil dobré tri tisícky, ak nie aj päť, s čím sa nám samozrejme nikdy nezdôveril. Mal ešte ďalších dvadsať náklaďákov, ktoré krúžili naprieč Amerikou rôznymi smermi, čo sme zažili aj my s Frankom. Ináč, Frank u neho robil už dobrých päť rokov, takže bol s ním veľmi spokojný. Frank mi tiež pomáhal pri naučení sa jazdiť s týmto obrom, pretože to sa nedá len tak ľahko naučiť. To musí človek trénovať. Bol pri mne veľmi trpezlivý a citlivý, keď mi to až tak dobre nešlo. Ono prakticky tento prvý výlet bol pre mňa obrovskou skúškou, pretože pred tým som mal len tých pár dní prejazdených na majiteľovom dvore, kde som si trénoval hlavne cúvanie, ktoré je najdôležitejšie a samozrejme aj najkomplikovanejšie, takže si to nejakú tú dobu vyžiadalo. Tento tréning bol za minimálny plat po dobu dvoch týždňov, keď ma mohol konečne nechať ísť aj samého, ale so spolujazdcom, aby som mu do dvora nepriviezol naspäť vrak. Trénovali sme po celom okolí Los Angeles a s množstvom zacúvaní, aby som si to overil aj v skutočnosti, pretože parkovisko predsa len nebolo to pravé orechové a dalo sa to tam niečo aj oklamať. Iné to už bolo v tých pravých vykládkových miestach, tam som už nesmel do ničoho škrknúť, pretože potom by to nebola iba ostuda, ale aj finančná pokuta, lebo by mi to majiteľ sťahoval z môjho nastávajúceho mesačného platu, alebo by ma asi neprijal a poslal ma pásť sa na hollywoodské kopce...
Pekne odpočinutí sme sa stretli na našich tradičných spoločných raňajkách a Julianne okrášlievala každým dňom. Toto bola jej posledný deň s nami a nevedel som, či ju ešte niekedy uvidíme, myslel som, že asi už nikdy, nakoľko my sme bývali v Los Angeles a ona študovala v Oklahoma City a pochádzala z Philadelphie. Ale čo by ma nikdy nenapadlo, Frank si to vždy zariadil, čoho som bol aj svedkom, že si vymenili adresy a telefónne čísla a vždy sa niekde stretli. Mne to nevadilo, že sme sa takto stretávali, pretože to bolo akési oživenie mojej cesty krížom-krážom Amerikou. Keď nebola v škole, tak potom bola vo Philadelphii a opačne zase v Oklahoma City. Ako to všetko s nimi dopadlo neviem, pretože som vo firme dlho nebol, nakoľko som potom odišiel z Californie, lebo firma začala prepúšťať a ja som ako jeden z najnovších musel odísť prvý.
Zvykol som si akosi na to, že nikde nemám ustlané naveky a podobné niečo som zažil aj v Salt Lake City v štáte Utah. Ako sa hovorieva - človek si aj na slučku akosi zvykne, pretože nemá na výber. Ono celý život v Amerike žijem so slučkou na krku, pretože nikdy neviem, či sa ďalšieho dňa v bezpečí dožijem. Ale ani u nás doma na Slovensku to už nie je o nič lepšie od nežnej revolúcie, hoci ľudia majú konečne slobodu, po ktorej sme všetci tak dlho túžili...
Prvé naše zastavenie bolo v meste Greensboro (260 tisíc), ktoré bolo ešte v North Carolina a bolo pomenované po generálovi Nathanaelovi Greenovi a darilo sa mu hlavne v textilnom priemysle. Naviac sa tu vyrábajú slávne džínsy Wrangler, Lee a ďalšie iné, ktoré sú tak veľmi populárne hlavne tu v Amerike. Taktiež je tu známa spoločnosť vlakovej dopravy Amtrak a vlak jazdí až na sever cez všetky metropoly východného pobrežia do Bostonu, Massachusetts.
Prešli sme aj mestom Raleigh (402 tisíc), ktoré je hlavným mestom Severnej Karolíny a je známe bankovníctvom, textilným priemyslom a počítačmi. Svoje sídlo tu má aj profesionálne hokejové mužstvo Carolina Hurricanes, ktoré sem prišlo z Hartfordu, Connecticut, ktoré pred pár rokmi vyhralo najslávnejšiu a najprestížnejšiu súťaž o Pohár Lorda Stanleyho, The Stanley Cup v ľadovom hokeji.
Ďalší štát, cez ktorý sme prechádzali, bol Virginia a mesto Richmond (260 tisíc). Je známe cigaretami Virginia Slim, takže tu samozrejme musí sídliť aj najväčšie centrum cigaretového priemyslu, ktorý vlastní Philip Morris a vyrábajú tu takmer všetky svetové značky cigariet. Taktiež je tu veľká spoločnosť bankovníctva Capital One.
Ďalšie slávne a možno aj jedno z najznámejších na svete je hlavné mesto Spojených štátov, Washington D.C., ktoré má s predmestiami vyše päť a pol milióna obyvateľov. Asi by som prilieval vedrami vodu do oceánu, takže nie je ani potrebné toho viac spomenúť. Z neho sme už nemali tak veľmi ďaleko do mesta, odkiaľ pochádzala naša Julianne, mesto Philadelphia v štáte Pennsylvania, kde som aj ja kedysi býval. A nebolo to ani tak dávno, keď som odtiaľ odchádzal na západné pobrežie do Utahu. Bolo to iba niečo okolo dvoch rokov...
Po príchode do Philadelphie bolo lúčenie s Julianne tak trošku veľmi smutné, pretože ako keby sme stratili najlepšieho priateľa. V tomto prípade veľmi šarmantnú a príjemnú spoločníčku, ktorá nás svojím humorom obdarúvala počas celých tých troch dní. Bol som veľmi rád, že som ju spoznal a neskoršie sme sa občas aj stretávali na našich cestách. Dokonca raz sme ju zobrali len tak s nami až do Los Angeles, za čo nám bola veľmi povďačná, pretože tam nikdy nebola. Vtedy bola u Franka celé tie tri dni...
15. máj 2010
(POKRAČOVANIE)
Ján Slovinec
stredoškolský učiteľ, teraz už na invalidnom dôchodku, žijúci v USA vyše 30 rokov
FOTOGALÉRIA:
{gallery}obsah/emig{/gallery}
{jcomments on}
Čítať 3518 krát Naposledy zmenené streda, 21 október 2015 10:22