Nostalgickým Gemerským expresom cez Betliar, Gočovo a Vlachovo do Dobšinej po druhýkrát Doporučený
Napísal(a) Ing. Igor Molnár
Nie je nič neobvyklé, ak sa vraciame na miesta, ktoré nám prirástli k srdcu. Už menej obvyklým je, ak sa mimoriadne jazdy nostalgickými vlakmi konajú na tej istej trati viackrát do roka. Jednou z výnimiek nie je ani trať z Rožňavy do Dobšinej, kde tohto roku zavítal nostalgický vláčik KHKV 10. júla 2010 už druhýkrát. MAGDE a jej osádke sa na Gemeri zapáčilo, a tak po jarnej jazde do Betliara sme sem opäť prišli prebrúsiť koľaje. Tentoraz až do koncovej stanice tejto 26 kilometrovej lokálky. Čo nás na trati do baníckeho mestečka čakalo, to sa dozviete v ďalších riadkoch tejto reportáže.
Po dvoch týždňoch od poslednej jazdy do Slavošoviec sa naši skalní cestujúci s ďalšími priateľmi gemerských lokálok stretávajú na košickej stanici. Ich pohľady sú upriamené smerom k depu, odkiaľ sa za chvíľu po trati z Hanisky pri Košiciach objaví M 131.1125 aj s prívesným vozňom. Po príchode na staničnú koľaj ju jedna časť personálu pripraví na odchod do Rožňavy, kým tá druhá skontroluje rezervácie cestujúcich. O pár minút sa už vezieme za krásneho letného počasia po trati č. 160. Zastavujeme v Moldave nad Bodvou, kde k nám pristupujú ďalší cestovatelia. Tiahlym stúpaním po úpätí príkrych svahov Slovenského krasu a Jablonovským tunelom sa prehupneme na druhú stranu a klesáme do Rožňavy. Tu nás čaká MAYO, ktorý sa k nám rozhodol tiež pridať. MAGDA poslušne obehne prívesný vozeň a čoskoro nás výpravca vypravuje na lokálku. Svižným tempom prefrčíme zastávkou Rožňava predmestie (kedysi pôvodnou železničnou stanicou v Rožňave), zastávkou Rožňava mesto, Nadabula a zastavujeme v staničke Betliar. Priberáme ďalších cestujúcich a ideme ďalej. Míňame Gemerskú Polomu, Henckovce, Nižnú Slanú – obec, takmer opustenú staničku Nižná Slaná a po prejdení prejazdu na začiatku obce Gočovo zastavujeme na zastávke. Tu nás víta zástupkyňa obce p. Sklenárová. Po pár základných informáciách sa peši po ceste presúvame do stredu obce, kde si prehliadneme evanjelický kostol a stálu expozíciu v rodnom dome Jura Hronca. Pre tých, ktorí toto meno počujú po prvýkrát v stručnosti spomeniem niekoľko základných faktov.
Narodil sa 17. mája 1881 v Gočove. Bol žiakom ľudovej školy v Gočove a študentom Evanjelického gymnázia v Rožňave. Vysokoškolské štúdiá absolvoval na univerzite v Kluži, hlavnom meste Sedmohradska. Bol profesorom matematiky a fyziky, neskôr aj riaditeľ gymnázia v Kežmarku, profesorom Českej vysokej školy technickej v Brne. Bol zakladateľom a prvým rektorom Slovenskej vysokej školy technickej v Bratislave. Taktiež predsedom Matice slovenskej. Jur Hronec zomrel 1. decembra 1959 v Bratislave, na vlastnú žiadosť je pochovaný v rodnom Gočove.
Po prehliadke sme sa vybrali naspäť k vláčiku. Slnko už naberalo na sile, a tak sa poniektorí zastavili na osvieženie v neďalekej Gôšovskej keršme (však Dědek? J). S miernym meškaním sme odchádzali a o niekoľko minút už brzdili na zastávke vo Vlachove. Tu nás za zvukov dychovky a za účasti ženičiek v ľudovom kroji, spevom, chlebom a soľou, koláčikmi a páleným vítali Vlachovčania. Rozdelili sme sa na dve skupinky. Časť z nás išla k neďalekej Grófskej ľadovni vytesanej v skalnom masíve. Táto prírodná chladiareň slúžila k uskladneniu ulovenej zveriny a iných potravín uložených na ľade. Po prehliadke sme sa lesným chodníkom a potom pomedzi rybníky vrátili k vláčiku. Druhá skupinka za ten čas absolvovala prehliadku kaštieľa grófskej rodiny Andrássyovcov z 18. storočia. Dnes slúži ako dom kultúry a obecné múzeum s tromi expozíciami. Všetci sme sa opäť stretli na zastávke pri motoráčiku. Rozlúčili sme sa s miestnymi obyvateľmi a cez staničku Vlachovo na obed dorazili do Dobšinej. Tu už čakal autobus, aby nás odviezol do mesta - predsa len stanica je trošku od ruky. Pre záujemcov o prehliadku mesta bol pripravený program na radnici, v baníckom múzeu a kostoloch. Pre zvyšok osádky nenastal ešte čas oddychu. Čakala na nás kyvadlová jazda do Betliara a späť. Malý bonus pre obyvateľov doliny Slanej, aby si mohli zaspomínať, ako kedysi jazdievali za prácou (ktorej je tu dnes tak málo) a zábavou. Až po návrate do Dobšinej si osádka mohla dať na chvíľu pohov a zájsť na obed. Medzitým sa už naši výletníci pomaly schádzali na rozpálené námestie. Nasadli sme do autobusu a odviezli sa na stanicu. Po tradičnej spoločnej fotke sme nasadli do vláčiku a vybrali sa naspäť domov.
Tak ako predchádzajúce nostalgické jazdy Klubu historických koľajových vozidiel z Hanisky pri Košiciach i táto by sa nedala realizovať bez láskavej podpory priateľov a nadšencov historických železníc. Veľká vďaka patrí podpore tamojších samospráv prezentujúcich obce Gočovo, Vlachovo a Dobšiná.
Text a fotografie: Ing. Igor Molnár
FOTOGALÉRIA DOBŠINSKÉHO EXPRESU III
{gallery}kultura/expres{/gallery}
{jcomments on}
Napíšte komentár
Presvedčte sa prosím, že ste vložili všetky požadované informácie označené hviezdičkou (*) . HTML kód nie je povolený.

































Študoval na Baníckej a lesníckej akadémii v Banskej Štiavnici, neskôr na právnickej akadémii v Košiciach. Pôsobil ako praktikant na banskom úrade v Sedmohradsku, od 1891 banský komisár v Banskej Bystrici, od 1896 hlavný banský komisár na Ministerstve financií v Budapešti. Významným podielom sa zúčastnil na príprave banských zákonov a na organizovaní banskej administratívy. Venoval sa najmä problémom banského práva, je autorom početných štúdií uverejňovaných v odborných časopisoch. Vydával ročenku banského a hutníckeho priemyslu, v r. 1899 – 1903 bol hovorcom odbornej komisie pre prípravu banských zákonov.. -MM-
Do školy chodil Brzotíne, potom v Dobšinej, Prešove a Kežmarku, kde študoval filozofiu, logiku, metafyziku a teológiu. Vyštudoval právo v Bratislave a Győri, pracoval ako právnik v advokátskej kancelárii v Prešove a v Pešti. V novembri 1773 sa usadil v Rožňave a pracoval ako praktizujúci právnik, pracoval ako tabulárny sudca Turnianskej, Hontianskej, Abovskej a Gemerskej župy. V rokoch 1790 – 1794 bol hlavným notárom Gemerskej župy. Venoval sa vedeckej činnosti v oblasti práva, ale jeho záujem sa sústreďoval aj na vzdelávanie osôb s poruchami sluchu. Bol priekopník liečebnej pedagogiky. Jeho zásluhou otvorili v roku 1802 vo Vacove (Vác, dnes v Maďarsku) ústav pre hluchonemých, hoci sa pokúšal ho založiť v Rožňave (za dva roky sa mu podarilo pre novovznikajúci ústav zozbierať 80-tisíc zlatých a daroval by mu vlastný dom v Rožňave). Štátne výchovné zariadenie pre hluchonemé deti a mládež vo Vacove zostalo takmer 80 rokov jediným svojho druhu v Uhorsku. Jeho menom bol pomenovaný ústav, ktorý sa oficiálne nazýval Štátom podporovaný ústav Andreja Chazára pre sluchovo a zrakovo postihnutých v Jelšave (1901 – 1939). -MM-
Študoval na Strednej lesníckej škole v Banskej Štiavnici, kde v roku 1962 maturoval. Pôsobil v Revúcej, v rokoch 1964 – 1968 ako majster odborného výcviku na Lesníckom odbornom učilišti, 1968 – 1977 ako organizačný a vedúci pracovník Domu kultúry, od roku 1977 až do odchodu do dôchodku ako vedúci referent propagácie podniku Lykové textilné závody. Sústavne sa venoval kultúrnemu a literárnohistorickému výskumu Revúcej a Gemera, organizovaniu divadelného, kultúrno-spoločenského a športového života, zhromažďovaniu fotodokumentácie. Je autorom mnohých časopiseckých článkov a mnohých rozsiahlych monografických prác o Revúcej a jej dejateľoch. -MM-
Po ľudovej škole v Rovňanoch prešla na gymnázium do Tisovca, kde maturovala v roku 1945. Vysokoškolské štúdiá, odbor filozofia a francúzština, absolvovala na Komenského univerzite v Bratislave. Od roku 1953 bola pracovníčkou Filozofického ústavu SAV. Pracovala na domácich interdisciplinárnych podujatiach s historikmi, literárnymi historikmi a etnografmi, rovnako na spoločnej výskumnej úlohe s oddelením filozofie FU ČSAV, z čoho vznikli aj spoločné publikácie Antológie z dejín českej a slovenskej filozofie a i. Vydala monografiu Slovenské obrodenecké myslenie, jeho zdroje a základné idey a bola spoluautorka ďalších publikácií. Z dejín slovenskej i svetovej filozofie publikovala viacero prác v časopisoch, najmä v časopise Filozofia. -MM-
V roku 1954 zmaturoval v Rimavskej Sobote a začal študovať na Prírodovedeckej fakulte UK v Bratislave, kde neskoršie na Katedre algebry a teórii čísiel pracoval až do konca života. Venoval sa najmä teórii grafov a teórii čísiel a k tejto téme napísal priekopnícke práce, ktoré majú bohatú odozvu nielen slovenských, ale prevažne zahraničných matematikov. Vydal okolo 20 publikácií a tiež pripravil niekoľko televíznych scenárov zameraných na popularizáciu matematiky. Bol spoluzakladateľom časopisu Matematické obzory a šéfredaktorom časopisu Acta Mathematica Universitatis Comenianae. Mnoho energie venoval aj mladým talentovaným študentom. -MM-
Školské štúdiá absolvoval v Gemeri, Bratislave a v Kežmarku. Vyštudoval právo a v roku 1841 zložil advokátsku skúšku v Pešti. V rokoch 1842 – 1844 bol zástupcom prokurátora a tabulárnym sudcom Gemerskej župy. Od roku 1843 bol vedúcim medeného hámra a pražiarne v Štítniku. Podieľal sa aj na riadení papierenskej spoločnosti v Slavošovciach. Počas revolúcie 1848 – 1849 bol členom hornouhorského mimoriadneho súdu a neskôr kapitánom honvédov. Ako uhorský politik bol poslanec uhorského snemu vo volebnom okrsku Rožňava. Venoval sa podnikateľskej činnosti, bol podpredsedom Priemyselného spolku v Budapešti. Pracoval v administrácii luteránskeho cirkevného dištriktu Tisa, bol dozorcom štítnickej cirkvi, inšpektorom gemerského dekanátu a dozorcom luteránskej diakonie v Gemeri. -MM-
Študoval v Bratislave, Revúcej a Rožňave, kde maturoval. Po štúdiu pedagogiky a psychológie na Vysokej škole padagogickej v Bratislave pôsobil ako učiteľ vo Vernári a v Poprade. Počas 2. svetovej vojny účastník ilegálneho protifašistického hnutia, bojoval pri Telgárte a v oblasti Magurka a Muránska planina. Po vojne pracoval na Povereníctve školstva a kultúry, v rokoch 1959 – 1966 bol riaditeľom Výskumného ústavu pedagogického, do roku 1979 pôsobil na Katedre pedagogiky FFUK v Bratislave. Zároveň bol členom viacerých pedagogických spoločností. Zaoberal sa dejinami pedagogiky, didaktikou, teóriou výchovy, riadenia a organizácie školstva. Vydal niekoľko odborných monografií, publikoval najmä v časopisoch Jednotná škola a Pedagogika. Za účasť v SNP a za pedagogickú činnosť bol viackrát vyznamenaný, naposledy Medailou J. A. Komenského a Zlatou medailou UK. -MM-
Absolvovala textilný odbor na Vysokej škole umeleckého priemyslu v Budapešti. Neskôr študovala keramiku na Vyššej škole umeleckého priemyslu v Bratislave a na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave. Dominantným materiálom v jej prácach bola oceľ, ktorej pláty zvárala do expresívnych abstraktných kompozícií. Patrí medzi popredné osobnosti slovenského sochárstva, venovala sa tvorbe plastík (soška Igrica, udeľovaná ako cena za pôvodnú audiovizuálnu tvorbu), pomníkov i pamätníkov (Samuel Jurkovič), považuje sa za zakladateľku moderného šperku u nás (brošne, prívesky, ihlice, amulety). Od 70. rokov sa intenzívne venovala tvorbe plakiet, ktoré prezentovala na výstavách Medzinárodnej federácie umeleckého medailérstva FIDEM. Vystavovala v mnohých krajinách sveta a jej diela sú súčasťou zbierok múzeí, galérií i prestížnych zberateľských inštitúcií. Je nositeľkou viacerých vyznamenaní. -MM-
Základnú školu vychodil v Tisovci. Študoval v Kežmarku, v Bratislave a v Jene. V rokoch 1845 –1847 bol učiteľom a evanjelickým kaplánom v Ratkovej. Od roku 1847 pôsobil ako farár v Drienčanoch. Spolu s A. H. Škultétym a Š. M. Daxnerom zapísal množstvo zozbieraných slovenských ľudových rozprávok do takzvaného Codexu tisovského, ktorý dlho patril medzi základné pramene pri vydávaní ľudových rozprávok. Spolu s A. H. Škultétym vydával zábavník Zornička, priekopnícke dielo v našej literatúre pre mládež. Tu publikoval množstvo vlastných próz i básní, určených deťom. Samostatné knižné vydania ním zozbieraných a upravených rozprávok vyšli až posmrtne v rokoch 1904 až 1924. V Aleji dejateľov v Rimavskej Sobote má umiestnenú bustu. -MM-
Základné vzdelanie získal v Dobšinej a Rožňave, potom sa učil za obchodníka. Dôstojník uhorskej domobrany, krátko banský podnikateľ, od roku 1884 mestský policajný kapitán v Dobšinej. Významný predstaviteľ Uhorského karpatského spolku, ktorého jednou z vedeckých činností bolo objavovanie a výskum jaskýň. Spolu s Andrejom Megom a Eugenom Ruffinyim v roku 1870 objavil Dobšinskú ľadovú jaskyňu. -MM-
Základnú školu navštevoval v Slavošovciach, študoval v Ratkovej a Gemeri. Teológiu študoval vo Viedni a v Bratislave. Pôsobil ako učiteľ v Revúcej, v Kunovej Teplici a v Gemeri, ako kňaz v Paludzi a od roku 1793 v Klenovci. Je autorom publikácie Česko-slovenská gramatika – liternica (1805), ktorú gemerský seniorát zaviedol ako učebnicu pre slovenské školy. Písal príležitostné veršované pozdravné prejavy, básne a duchovné piesne. Rozruch vyvolala básnická skladba, ktorú napísal po smrti svojej manželky Kataríny. Erotické podfarbenie opisu jej krásy pobúrilo niektorých vtedajších evanjelických kňazov. Svojou tvorbou prispel k zosvetšteniu slovenskej literatúry a jej rozšíreniu medzi širokými vrstvami obyvateľstva, v jeho veršoch sa objavovali zemepisné a dejepisné reálie a príbehy zo súčasného života. -MM-