sobota, 29 december 2012 12:44

Spomienka na letný pobyt na Dolnej zemi Doporučený

Napísal(a) Bc. Petr Mikulecký
Ohodnotiť túto položku
(0 hlasov)

Autonómna pokrajina Vojvodina sa rozkladá na severe Srbska na území štyroch historických regiónov – Báčky, Banátu, Sriemu a z malej časti Bačvy. Národnostne je táto oblasť veľmi rozmanitá, a preto tu aj na oficiálnej úrovni existuje šesť úradných jazykov: srbčina, maďarčina, slovenčina, rumunčina, chorvátčina a rusínčina. Čo sa týka posledného spomínaného jazyka – rusínčiny (resp. jej panónskeho variantu) – získal tento jazyk najvyšší štatút (v rámci krajín, v ktorých žijú Rusíni) práve

v Autonómnej pokrajine Vojvodine, kde je od roku 1974 jedným z úradných jazykov.
Slováci sa do oblasti Vojvodiny, teda na „Dolnú zem“ sťahovali približne pred 270 rokmi. Dodnes žijú na rovnakom území, pričom sa im podarilo si zachovať slovenskú kultúru ako aj slovenský jazyk. Vo Vojvodine sa nachádzajú dve významné oblasti slovenského osídlenia: Báčsky Petrovec a jeho okolie (Hložany, Kulpín, Kysáč) a oblasť Kovačice a Padiny. Padina, ktorá leží v opštine Kovačica, sa navyše môže pochváliť aj tým, že 99% z jej 5.760 obyvateľov tvoria Slováci. Založená bola v roku 1806 a zaľudnená bola najmä slovenskými rodinami, ktoré sem prichádzali zo stredného Slovenska.

Ako sa vlastne Slováci do tejto oblasti dostali?

Ako príklad môže poslúžiť dedina Kulpín, ktorá má dnes tri tisícky obyvateľov. Prvú správu o Kulpíne, ktorý vyrástol na jednej z vyvýšenín vtedy väčšinou močaristej Vojvodiny, máme z roku 1345. Podľa iných údajov Kulpín jestvoval už za vlády uhorského kráľa Bela IV. (1235-1270). Vtedy bol obývaný Maďarmi. Počas tureckej okupácie pôvodné maďarské obyvateľstvo oblasť opustilo. Srbi následne pomenovali miesto Kulpín. V druhej polovine 16. storočia sa tu však nachádzalo iba zopár domov. Na konci tureckého obdobia bolo miesto spustnuté. Turci boli z tejto oblasti postupne vytlačení okolo roku 1718, kedy Rakúske cisárstvo začalo v tejto oblasti budovať a opevňovať novú vojenskú hranicu. V roku 1737, keby bolo miesto vo vlastníctve ilockej barónky Bernjaković, sa stále ešte jednalo o vyľudnenú obec. Nové dejiny Kulpína sa začali, keď bratia Stratimirovićovci priviedli okolo dvesto srbských rodín a založili dnešný Kulpín. Slováci sem prišli zrejme roku 1755. Podobne tomu bolo v celej dnešnej oblasti Báčskeho Petrovca. Oblasť dnešnej opštiny Kovačica bola postupne osídlená Slovákmi o štyri desaťročia neskôr. Rakúska vojenská hranica s Osmanskou ríšou sa tu destabilizovala v roku 1804 v súvislosti so srbským povstaním proti osmanskej nadvláde. Rakúske cisárstvo sa rozhodlo preto túto časť svojej vojenskej hranice posilniť, a v rámci tohto opatrenia bola založená roku 1806 aj obec Padina, do ktorej prichádzali v dvoch vlnách (1806, 1808) slovenské rodiny z Novohradskej, Peštianskej aj Gemerskej stolice. V prípade susednej Kovačice, ktorá je aj sídlom správy opštiny, sa príchod Slovákov datuje do roku 1784.

S manželkou sme navštívili v letnom období

západnejšie položenú oblasť slovenského osídlenia vo Vojvodine – okolie Báčskeho Petrovca. Cestovala s nami aj manželkina neter, ktorú ako stredoškolskú učiteľku dejepisu tiež zaujímala táto pozoruhodná kapitola slovenských dejín.
Ubytovanie u rodiny Hrubíkových v Báčskom Petrovci nám sprostredkovala pani Dr. Jolana Janičkárová, ktorá sa už niekoľko rokov pravidelne zúčastňuje kultúrnych podujatí slovenskej komunity vo Vojvodine. Báčsky Petrovec je kultúrnym centrom dolnozemských Slovákov. Z jeho 7 tisíc obyvateľov sa cca 88% hlási k slovenskej národnosti (v rámci celé opštiny Báčsky Petrovec, do ktorej administratívne náležia aj obce Kulpín, Hložany a Maglič sa k slovenskej národnosti hlási 66% obyvateľov). V roku 1919 tu bolo založené Gymnázium Jána Kollára – prvé gymnázium s vyučovacím jazykom slovenským mimo územia Slovenska. Jeho osud bol podobný osudu blízkeho Kulpína. Obec sa spomína už v 13. storočí – no neskôr (v dôsledku postupujúcej tureckej agresie) pôvodné maďarské obyvateľstvo oblasť opustilo. Po porážke uhorského kráľa Ľudovíta II. Jagelovského v bitke pri Moháči (29. augusta 1526) sa jednalo o v podstate mŕtvu obec, do ktorej ale pribúdalo postupne srbské obyvateľstvo. Nový rozvoj obce sa však spája až s obdobím tzv. vojenskej hranice. Už v roku 1745 sem Matej Čáni doviedol dvetisíc Slovákov z Novohradu, Hontu a Gemera, ale aj Oravy, Liptova a Turca. Báčsky Petrovec sa v 40. rokoch 19. storočia stal známym vo svete ako pevná bašta slovenskosti. Ján Stehlo, miestny farár, sa stal významným odporcom maďarizácie. Predák levočského centra štúrovského hnutia Štefan Homola preto prišiel roku 1845 do Petrovca za Stehlovho kaplána a hneď tu založil aj Nedeľnú školu ako vzdelávaco-výchovnú ustanovizeň. A otvorená bola aj Slovenská knižnica (1845) – ako prvá ustanovizeň svojho druhu na Dolnej zemi.

S Báčskym Petrovcom

sa spája aj meno slovenského spisovateľa a prekladateľa Jána Čajaka (1863, Liptovský Ján – 1944, Báčsky Petrovec), ktorý sa narodil v rodine štúrovského básnika a evanjelického farára Janka Čajaka a Adely Čajakovej, rodenej Medveckej. No už ako štvorročnému mu predčasne zomrel otec, a jeho mama sa potom druhý raz vydala za Pavla Emanuela Dobšinského. Ján Čajak študoval na gymnáziu v Martine, neskôr (keď ho zatvorili) na maďarskom gymnáziu v Rimavskej Sobote a nemeckom gymnáziu v Kežmarku. Učiteľské skúšky potom zložil v roku 1889 v Kláštore pod Znievom. Na Dolnú zem sa presťahoval v roku 1893 najprv do Báčky, neskôr do Selenče a v roku 1899 sa usadil v Báčskom Petrovci. Tu stál vyše štyridsať rokov v centre kultúrnych snáh dolnozemských Slovákov. Zaslúžil sa aj o založenie Gymnázia Jána Kollára v Báčskom Petrovci a o činnosť Matice slovenskej v Juhoslávii.
V Báčskom Petrovci sídlia tiež dve pozoruhodné galérie: Galéria Karola Miloslava Lehotského, ktorá bola založená v roku 1989 s trvalých sídliskom na Gymnáziu Jána Kollára. Táto galéria obsahuje najbohatšiu verejnú zbierku výtvarných prác súčasnej výtvarnej tvorby Slovákov vo Vojvodine. Toho istého roku (1989) bola otvorená aj Galéria Zuzky Medveďovej, ktorá podnes zaznamenala bohatú výstavnú činnosť (viac ako 70 výstav). Od roku 1991 sa navyše tu organizuje Bienále slovenských výtvarníkov v Juhoslávii.

Vyznanie Zuzky Medveďovej

je zobrazené na pamätnej tabuli pri vstupe do galérie a znie:
 „Ja, akademická maliarka Zuzka Medveďová z Petrovca, celé svoje dielo, ktoré som vytvorila pod vysokým báčanským nebom a tak čudesne krásne kopiacimi sa oblakmi nad žatevnými poľami mojej podhory a rodiska – teraz životom a prácou uzavreté, venúvam svojim drahým rodákom Petrovčanom a krajanom v Juhoslávii. S veľkou láskou a odriekaním som ho tvorila – a do ich lásky ho porúčam. Nech ho milujú s takou láskou, ako som ja milovala ich. Z. Medveďová.“

A ako sa žije v Báčskom Petrovci dnes?


Ťažko – a popritom krásne. Do Báčskeho Petrovca sme pricestovali večer po celodennej vyčerpávajúcej ceste. Hľadali sme očami mená ulíc, aby sme sa s pomocou mapy vedeli dostať k našim hostiteľom. Problém bol však už v skutočnosti, že zďaleka nie všetky ulice boli označené – o číslach domov už ani nehovoriac. Dostali sme sa až na druhý koniec Petrovca, kde som – pomaly rezignujúc – zazvonil na zvonček jedného z domov. Otvorili nám a privítali nás veľmi srdečne starší ľudia, ktorých sme sa pýtali ako sa dostať na Prvomajskú ulicu. Pán nám hovoril: „Viete, tu je to s tým značením také zložitejšie, respektíve: označenie ulíc tu väčšinou chýba ... ale tých ľudí, ktorých hľadáte, poznáme. Nevesta tej pani bývala tu hneď vedľa nás. Asi bude najlepšie, ak manželka zoberie auto a pôjde pred vami.“ A ona auto naozaj zobrala a išla cez celú obec pred nami. Až keď sa presvedčila, že sme našli našich hostiteľov, rozlúčila sa a zaželala nám príjemný pobyt. Hľadal som v pamäti okamih, kedy sa mi na Slovensku poslednýkrát stalo, že by človek, ktorého som sa opýtal na cestu, mi nielen poradil, ale povedal: „Viete čo – najlepšie bude, keď tam pôjdem s vami.“

Slováci na Dolnej zemi si udržali aj krajšiu slovenčinu ako my
.

Uchovali si ju čistú, štúrovskú – takú, akú si ju odniesli z rodného kraja. A uchovali si aj čistejšie srdcia. Možno je to tým, že ich existenčná situácia je oveľa zložitejšia ako naša. Mamka nášho hostiteľa, ktorá celý život pracovala v poľnohospodárstve, teraz poberá starobný dôchodok vo výške 6.000 dinárov mesačne (v prepočte cca 60 eur). Vtedy sme si uvedomili, že aj v dôsledku tejto skutočnosti vidno toľko mužov, ktorí majú evidentne po sedemdesiatke, na traktoroch. Títo ľudia pracujú aj vo vysokom veku na svojich políčkach, aby aspoň niečo dopestovali a dochovali, a čosi prizarobili. Uvedomili sme si aj to, že množstvo starých žien, ktoré predávali zeleninu v tržnici, tak nerobí preto, že by pre nich práca v záhrade predstavovala istú formu aktívnej relaxácie v dôchodkovom veku, ale že aj malý zárobok je veľmi užitočný. Mladí ľudia dnes odchádzajú za prácou do zahraničia. Aj to je veľká výhoda posledných rokov. V dôsledku vojny v bývalej Juhoslávii sa Srbsko dostalo po roku 1991 na viac ako desaťročie do izolácie, a cestovanie jeho občanov do zahraničia bolo značne obmedzené vízovou povinnosťou do väčšiny európskych krajín.
Nemali by sme zabúdať na dolnozemských Slovákov. Svoju slovenskú identitu si stáročia bránili. Napriek neľahkému osudu vo vojnou skúšanej krajine zostali srdeční a dobroprajní voči každému, kto k nim prichádza. Nech je preto tento článok aj vyjadrením úcty všetkým našim priateľom z Petrovca.
Bc. Petr Mikulecký
Fotografie: autor


{jcomments on}

Čítať 2390 krát Naposledy zmenené streda, 21 október 2015 10:48

Napíšte komentár

Presvedčte sa prosím, že ste vložili všetky požadované informácie označené hviezdičkou (*) . HTML kód nie je povolený.

Description of image1
Description of image2