Vytlačiť túto stránku
streda, 31 marec 2021 18:06

O troch zamrznutých rejdovských muzikantoch Doporučený

Napísal(a) Mgr. Ján Lipták
Ohodnotiť túto položku
(1 Hlasovať)

Keď som ešte v roku 2017 zachytil výzvu na ocenenie, ktorú uverejnili autori projektu Roma Spirit v médiách (projekt je zameraný na podporu aktívnej snahy všetkých, ktorí sa podieľajú na zlepšení situácie Rómov a na ocenenie aktivít organizácií a jednotlivcov, zameraných na podporu integrácie rómskej menšiny do spoločnosti a na zlepšenie jej životnej situácie), uvedomil som si, že ma oslovila a že budem na ňu reagovať a navrhnem na ocenenie troch bývalých rejdovských cigánskych muzikantov. Zároveň, ako som tieto riadky písal, ma napĺňal neuveriteľne dobrý a oslobudzujúci pocit – keď aj môj návrh neprejde, nič sa nedeje, ja ľuďom, ktorým osud Rómov nie je ľahostajný, tento príbeh rozpoviem. V rožňavskom archíve je uložený originál kroniky – pamätnej knihy – Obce Rejdová. Pracoval som 20 rokov ako riaditeľ a ako vedúci pracoviska Archív Rožňava. Rukou mi prešli rôzne archívne dokumenty, ale tento o troch zamrznutých muzikantoch, ktorý som objavil v rejdovskej pamätnej knihe si zaslúži, aby ľudia o ňom minimálne vedeli.

Rukopis z Rejdovskej kronikyTáto kronika je písaná od roku 1710 až do roku 1945 v slovenskom jazyku a radí sa medzi unikáty v rámci Slovenska. Sám pochádzam z tejto malebnej dedinky, kde sa okrem iného už skoro 50 rokov koná Gemerský folklórny festival (GFF). Prvé, čo mi napadlo, bolo, či by sa tento tragický príbeh nedal nejako scénicky spracovať. Dokonca som napísal aj námet na folklórne pásmo s názvom „Hrali až do skonania“. U organizátorov GFF to neprešlo s  odôvodnením, že je lepšie, keď sa ľudia na folklórnych festivaloch zasmejú a zaspievajú si, ako rozplačú. Argument to bol „silný“ a od myšlienky som ustúpil.

Dôvod, prečo tieto riadky píšem, možno spočíva v mojom vzťahu k pôvodným ľudovým tradíciám. Tejto mojej osudovej láske sa aktívne venujem už viac ako 50 rokov. Za tie roky som si vyskúšal rôzne role, či už ako tanečník, spevák, choreograf, organizátor a v posledných rokoch ako autor a režisér programu „Vôňa Gemera“. Spoznal a stretol som množstvo inšpiratívnych a zároveň dobrých ľudí, dobrých ľudových tanečníkov, spevákov, muzikantov a buďte si istí, nechýbali medzi nimi „cigánski“ muzikanti z rôznych kútov Slovenska, no najmä z Gemera. Naša spolupráca si vyžadovala, aby som ich poznal osobne a môžem povedať, že napriek rokom, čo uplynuli, si pamätám nielen ich muzikantské majstrovstvo a charakteristický štýl, ale aj ich mená a hlavne neopakovateľné zážitky a príbehy, ktorých pointou bol väčšinou humor a úsmev. Neviem, čím to je, ale teraz je to trochu ťažšie. Možno to bude tým, že tých „cigánskych“ muzikantov je v našich končinách akosi pomenej.

Rómovia sú vnímaní ako neriešiteľný problém tejto spoločnosti a sú spájaní prevažne s tým zlým a negatívnym, čo sa v týchto končinách odohráva. Pozitívnych informácií o Rómoch počuť málo. Možno to bude ten najpodstatnejší motív a dôvod, prečo tieto riadky píšem.

archiv roznava 6aSom presvedčený, že v dobe, keď je v našom okolí akosi málo nasledovaniahodných a pozitívnych príkladov, si správanie statočných ľudí, hoci sa to stalo aj pred 110 rokmi, zaslúži našu pozornosť a úctu. Nevidím rozdiel medzi dobrým skutkom, ktorý sa stal pred 100 rokmi a dobrým skutkom, ktorý robíme dnes.

Do pozornosti patrí čin, ktorý sa stal v roku 1907 a prišli pri ňom o život Lajos Gaži, Karol Gaži a Andro Gaži – traja muzikanti z Rejdovej. Zápis v kronike hovorí o tom, ako sa vybrali ôsmi Cigáni ako muzikanti z Rejdovej hrať na svadbu do dediny Hnilec. (Vtedajšia cesta viedla cez Dobšinú, Mlynky cez Slovenský raj horským terénom s veľkým prevýšením. Odhadom prešli z Rejdovej do Hnilca a späť cca 90 km v snehu.) Ako píše kronikár, v tom roku bola veľmi tvrdá zima a snehu bolo toľko, že ... sused k susedovi nevedel prejsť, ani z dediny na dedinu sa nedalo prechádzať. Nič by sa nebolo stalo, keby boli tú svadbu odriekli, svadobní rodičia by iste našli nejaké riešenie, ale dalo sa to vtedy bez komunikačného spojenia, aké poznáme dnes, vôbec urobiť? Iste ich hnala na takú riskantnú cestu aj bieda, v ktorej žili a vidina zárobku, ale ako uvádza kronikár, chceli dodržať sľub, ktorý dali svadobným rodičom... Zo svadby cestou späť ich zastihla v dobšinskom chotári veľká snehová búrka a traja z nich následkom vysilenia a podchladenia zahynuli. Obec Rejdová ich na obecné náklady na saniach previezla z Dobšinej do Rejdovej.

Za účasti celej dediny ich pochovali do spoločného hrobu.

Zápis v kronike v prepise Mgr. Jána Liptáka:

V  Roku 1907 – mom

Za richtarstvi v predejšom roku uradujuci. Napsano cozzse stalo nasledovneho.

I. Dnya 31 januara taki prival sspadnu zse lude od ssuseda do ssuseda nemohli prejst kim ssi chodniki neporobili. Z dedini na dedinu nemohli lude prechodit. Dnya 3 februára našo czigane jako muzikant vibrali sse na Hnilecz na svadbu hrat. Ponevadz ale velki verch tak recsernu Dluhu horu v chotare dobšinskom bulo im treba prejst, ale tak veliki sneh bil zse z opovaženim života se bulo na cestu prez ten verch vidat. Ponevadz ale svojej povinovatosti a svojmu slubu kczeli zadost urobit, na czestu ale ich zastihla velika kurnyava, tak ze jedno od zimi druhje od unavenya, kczeli si kus odychnut, a ponevaz buli ossmi tak pjati ten velki szneh a tu velku zimu prejsli, a traja podle mena – Gaži Lajos, Gaži Karol a Gaži Andro v tom napred reczenem verchu už pod verchom zamerzli tak zse mesto Dobšina ich dalo s chlapmi na sanach do

    

mesta privjest a z Dobšinej domu Vilim Jano Krajecz na sankoch ich privezli.Kde Dnya 5 Februara za velkej uczasti obecenstva bili na vecni odpocsinok ulozseni, ale i to v znamost uvadzujem zse zmo ich do cimtoroma na szankoch museli odvyest lebo chlapi bi nebuli mohli pre velki snyech ich odnyest, tak zmo ich do jednoho hrobu jedno ku druhjemu položili.

Zatim nasledovala jar ale bula pozdna nasletkom velkjeho uvalu na djura este nemohli do Plešivca na jarmok pres Kilhov prejst tak sze aj jarnye roboti oneskorili, uroda bula stredna v zite aj v ovse a gruljov se hodne urodilo: ale osipanich velej pohinulo, v tom roku se novi mlin budovav kteri nass kostovav [– – –]. Novjeho uz se neudalo co bi do teto knihi mohlo but zapsano. Nech Hospodin ochranuje Obecz tuto od vselikej szkazi a nescesti a poszehnava ji jak na dobitku tak aj na polyu ale i na duchu, abi zsadne skodi neterpela.

Zapsal na pamatku

 

                 Michal Garan Szenko


Verím, že tento tragický príbeh troch zamrznutých muzikantov z Rejdovej môže byť tým 
pozitívnym príkladom a svedectvom o ľuďoch, ktorí aj keď žili v  neuveriteľnej biede a mali problém uživiť svoju rodinu, prinášali svojou muzikou ľuďom radosť, sľub, ktorý dali, chceli aj dodržať a boli akceptovaní aj väčšinovou komunitou, o čom svedčí zápis v kronike. Práve v dnešnej dobe, keď sa slová často rozchádzajú s činmi a sľuby slúžia ako politický či obchodný marketing, môže byť tento tragický príbeh príkladom, že dodržanie sľubu a slova, aj keď prináša niekedy tragické obete, je hodné nasledovania.

V prílohe prikladám vernú kópiu archívneho dokumentu, ktorý opisuje túto udalosť.

Zdroj: Archív Rožňava. Archívny fond: OBVODNÝ NOTÁRSKY ÚRAD V REJDOVEJ 1897 – 1944.
Fotokópia originálu – Rejdovská kronika, str. 425, 426. Z originálu prepísal: Mgr. Ján Lipták

Mgr. Ján Lipták

 

Čítať 1241 krát Naposledy zmenené štvrtok, 01 apríl 2021 11:14