piatok, 27 august 2021 14:12

Rodná obec bola pre Jána Bradáča srdcovou záležitosťou (7) Doporučený

Napísal(a) J. Bradáč
Ohodnotiť túto položku
(1 Hlasovať)

OBYVATEĽSTVO 

Obec Rekeňa v roku 1900 mala 405 obyvateľov a 85 domov, patrila k malým obciam v Gemersko-malohontskej župe v rakúsko-uhorskej monarchii. I keď obyvatelia boli slovenskej národnosti, násilná maďarizácia silno ovplyvňovala obyvateľov. V školách sa učilo maďarsky, úradné listiny sa vyhotovovali v maďarskom jazyku. Obec žila chudobným, ale pokojným životom.
V roku 1910 mala obec 517 obyvateľov a 90 domov. Bremeno 1. svetovej vojny v roku 1914 ťažko doľahlo na chudobný ľud Rekene. Z obce odchádzali muži na front: Ján Fábian-Grajciarik, Ján Genči-Huco, Štefan Kravec-zo mlyna a ďalší. Ján Fábian-Grajciarik sa z vojny nevrátil a nie je známe jeho miesto pochovania. Manželky mužov a deti zostali bez akéhokoľvek zabezpečenia a boli odkázané len na obživu, ktorú si doma dopestovali, aj to niekedy im štát kdečo rekviroval pre vojnové účely. Po roku 1916 sa situácia zhoršila a v ostatných rokoch vojny dosiahla neznesiteľnú mieru.

Prevládal hlad. Polia ostávali pusté, málo obrobené. Ešteže zemiakov sa urodilo niečo. Prídely ostatných potravín boli minimálne. V príslušnom mesiaci postačovali na niekoľko dní. Ženy reptali, nadávali, búrili sa, ale všetko nadarmo. Všetci túžobne očakávali koniec vojny. Dočkali sa ho a s ním aj rozpadu Rakúsko-Uhorska a vzniku Československej republiky v októbri 1918. Obyvatelia sa pustili do postupného, cieľavedomého rozvoja obce. Zlepšilo sa životné prostredie. Výstavba rodinných domov. Rekonštruovali sa aj staršie rodinné domy.
V roku 1921 žilo v obci 508 obyvateľov, bolo 101 domov. Od roku 1920 sa v škole vyučovalo po slovensky v cirkevnej evanjelickej škole. Z 508 obyvateľov bolo: 386 evanjelikov, 116 rímsko-katolíkov a 6 židov. Hlavným zamestnaním obyvateľov v prevažnej časti bolo baníctvo a poľnohospodárstvo. Na banských úsekoch Rožňavské Bystré, Mier, Rudná a Rožňavská Baňa pracovalo takmer 80% mužov obce. Postavených bolo 10 nových domov.

V roku 1928 mala obec 510 obyvateľov, 118 domov. V čase hospodárskej krízy odchádza z Rekene mnoho ľudí do zámoria, ale i v rámci Európy za prácou. Sú to hlavne robotníci v baniach, roľníci, ktorí húfne odchádzajú do USA – Ľudovít Benko do Kanady, Ondrej Žúdel do Francúzska, Máťašovci do Belgicka, Ľudovít Kravec do Kalifornie, Ján Tuza a ďalší. Ťažko zarobené peniaze potom investovali do stavby nových domov alebo na kúpu pozemkov. Priamym dôsledkom celého sociálneho postavenia robotníkov a roľníkov bola vzrastajúca nespokojnosť a štrajkové hnutie. Od roku 1918 do roku 1936 bola Rekeňa súčasťou Československa. Župa bola zrušená v roku 1928 a prechodne obnovená aj cez 2. svetovú vojnu.

Hangya 1

V roku 1940 mala obec 674 obyvateľov a 126 domov. Naša obec Rekeňa prežila búrlivé medzivojnové obdobie v rokoch 1938 – 1945. To preto, že podľa Viedenskej arbitráže z 2. novembra 1938 (keď Maďari mali právo na južné časti Slovenska) Rekeňa ako slovenská obec v okrese Dobšiná mala patriť k Československu. Z Rekene všetci baníci robili v bani Rudník-Rudná, teda v maďarskej oblasti. Keď došlo na referendum, kam chce patriť Rekeňa, naši baníci a živitelia rodín, ktorí prácu mali v bani Rudník, prehlásili, že chcú ďalej pracovať a žiť z bane Rudník, a tým Rekeňa padla v roku 1938 do Maďarska. (Zlé jazyky tvrdia, že občania zabili býka na podporu tohto aktu). To znamenalo, že československo-maďarské hranice sa 15.3.1938 presunuli z Hrabiny medzi Rekeň a Rožňavské Bystré v mieste, kde je križovatka ciest medzi školskou jedálňou v Rožňavskom Bystrom a novovystavanou ulicou smerom k Rakovnici. Na Hostinci boli maďarskí pohraničníci – vojaci, v dome, kde býval Ján Lindák u Katrinči (číslo domu 97). Obec bola premenovaná na Rekenyeújfalu a v obci úradoval polgármešter. Obec a obyvatelia tak po rokoch opäť stratili národnú slobodu, i keď na vlastnú žiadosť. V škole, v kostole, vo verejnom živote sa hovorilo iba po maďarsky. Slovenskí učitelia boli premiestnení do Rejdovej a Ochtinej a učilo sa iba po maďarsky. Po rokoch môžeme povedať, že čo na tú dobu bolo zlé, bolo na niečo aj dobré. Naši ľudia sa učili po maďarsky, čím ovládali jeden jazyk naviac. Túto možnosť potom využívali pri výletoch a rekreáciách v zahraničí.

Počas 2. svetovej vojny mnohí obyvatelia prejavovali nespokojnosť s horthyovským fašizmom. Zapojili sa do protifašistického odboja a s ním spojeného partizánskeho hnutia, najmä počas SNP. Na východnom fronte v roku 1942 padli Ján Chlebuš-u Palka, Vojtech Gonos-Frunčo. Svoje životy za oslobodenie obetovali Ján Gonos-Markuš ako 48 ročný, zastrelený gestapom v Hrabine dňa 9. októbra 1944, Martin Manko – partizán zastrelený pri Revúčke, Ján Gonos-Frunčo odvlečený do Sachsenhausenu, kde aj zahynul. Vojtech Róth bol dňa 30. novembra 1944 pri prestrelke smrteľne ranený, o deň neskôr zraneniam podľahol. Partizáni z našej obce boli zapojení do útvarov operujúcich v oblasti Slavošovce, Čierna Lehota a Kohút. Najznámejšími partizánmi boli Ján Baffy, Ján Fabian u Šmitny, Ján Gonos-Markuš, Ján Fábian-Mičko, Ondrej Manko, Štefan Gonos-Markuš a ďalší. Dňa 4. novembra 1944 gestapom bola odvlečená do koncentračného tábora Dachau Zuzana Baffiová. Vrátila sa 26. júla 1945.

Židovská rodina Adolfa Lisauera s manželkou a dcérou ako židovskí občania boli deportovaní do Osvienčimu a Buchenwaldu, kde rodičia zahynuli. Dňa 22. júla 1945 sa vrátila dcéra Mária, ktorá sa potom vydala za Mikuláša Šterna do Rožňavy. Židovskí občania tak v Rekeni zanikli. V obci pôsobili asi 80 rokov, predovšetkým ako obchodníci.

Na znak úcty k padlým občanom počas 2. svetovej vojny bol postavený v obecnom parku v roku 1959 pomník padlým, ktorého autorom bol Ing. Ladislav Sedlák z našej obce. Jánovi Gonosovi-Markušovi bol postavený pomník v Hrabine v roku 1972.

Obec bola oslobodená v skorých ranných hodinách 23. januára 1945 rumunskými vojskami, ktorí obec oslobodili od Plešiveckej planiny. Počas prechodu frontu planina nebola poškodená. Asi 10 vojakov položilo život na Plešiveckej planine, ktorí boli zvezení na voze furmanom Ladislavom Leštákom a dočasne pochovaní na cintoríne.

Obci sa vrátil pôvodný názov Rekeňa, ktorý sa v roku 1948 zmenil na Rakovnicu. Rakovnica v roku 1948 mala 660 obyvateľov a 132 domov. Organizačne pripadla pod okres Rožňava a Východoslovenský kraj. Obec riadil predseda Miestneho národného výboru s obecným zastupiteľstvom. Táto organizácia trvala až do roku 1993.

Po oslobodení sa obyvatelia zapojili do obnovy poškodeného hospodárstva v okolí Rožňavy a Štítnika. Mládež sa aktívne zapojila i do budovania Trate družby v Banskej Štiavnici a Kavečanoch.
V zložitých povojnových pomeroch mali obecné orgány plné ruky práce. Konsolidovanie spoločenských pomerov, kolkovanie peňazí v roku 1945, zámena peňazí v roku 1953, kde pri sume do 1500 korún sa menilo v pomere 1:5 na osobu. Pri sume nad 1500 korún 1:50. Problémy boli v zásobovaní, zaviedol sa lístkový systém predaja. Baníci boli určitým spôsobom zvýhodnení väčšou hodnotou lístkov. Odstraňoval sa čierny trh. Reguláciu vnútorného obchodu zabezpečovali miestne štátne orgány. Predpisovali dodávky dopestovaných poľnohospodárskych produktov, tzv. kontingenty štátu. Zásadná zmena v dodávkach nastala až v roku 1958, kde túto funkciu prevzalo Jednotné roľnícke družstvo.

V roku 1946 obec bola elektrifikovaná, tým občania získali pre rozvoj novú energiu, ktorú mohli využívať podľa svojich potrieb. Pre lepšiu informovanosť občanov bol v roku 1948 zriadený obecný rozhlas. Po 2. svetovej vojne bol obnovený autobusový spoj medzi Rožňavou a Štítnikom, zastávku mal na Hostinci. Do obnovenia autobusového spojenia do roku 1949 preprava bola organizovaná nákladnými autami, najmä pre žiakov 6. – 9. ročníka, ktorí odišli na strednú školu do Rožňavy. Premávali autobusy rôznych typov.

1. novembra 1953 bola daná do prevádzky nová dvojtriedna budova školy s bytom pre učiteľa, ktorá bola postavená zo štátnych prostriedkov. Podstatne sa skvalitnil výchovno-vyučovací proces a bolo vytvorené ideálne prostredie pre výuku.

rakovnica Obecný úrad 1Po 2. svetovej vojne sa počet obyvateľov zvyšoval až do roku 1970. Po ňom začal klesať a v roku 1996 obec mala len 596 obyvateľov.

V roku 1968 obec prežila krízové obdobie vpádu sovietskych vojsk na naše územie, kde bola vytvorená posádka sovietskych vojsk v Rožňave. Občania túto akciu považovali ako násilný akt okupácie. Tieto vojská sa u nás dočasne zdržali 23 rokov, keď po zamatovej revolúcii v roku 1989 boli donútené našu republiku opustiť.

Zásadnou zmenou prešla obec po roku 1989, kedy bolo zmenené štátno-právne usporiadanie obce. V roku 1990 bol prijatý zákon o obecnom zriadení. V obci bol zriadený Obecný úrad na čele so starostom obce a obecným zastupiteľstvom, tak vznikla obecná samospráva, ktorá rieši obecné záujmy, stáva sa z nej samosprávny celok a preberá kompetencie zo štátu na obec. Obec pri výkone samosprávy plní tieto úlohy:

  • vykonáva úkony súvisiace s riadnym hospodárením s hnuteľným a nehnuteľným majetkom obce,
  • rozhoduje o veciach miestnych daní,
  • vytvára účinný systém kontroly,
  • vykonáva správu miestnych komunikácií,
  • zabezpečuje verejno-prospešné služby,
  • organizuje hlasovanie obyvateľov,
  • zabezpečuje verejný poriadok,
  • plní úlohy na úseku sociálnej pomoci,
  • vykonáva osvedčovanie listín a podpisov na úradných listinách,
  • vedie obecnú kroniku.

To sú iba niektoré zmeny, ktoré miestny národný výbor neplnil, občania si na tieto zmeny museli zvykať. Pri sčítaní ľudu, domov a bytov 3. marca 1991 sa zistilo, že v obci bolo 633 obyvateľov, z toho slovenskej národnosti 617, 15 maďarskej a 1 českej národnosti. Pri sčítaní sa zisťovalo aj vierovyznanie a údaje boli nasledovné: 162 evanjelikov, 79 rímsko-katolíkov, 1 grécko-katolík, 2 reformovanej cirkvi, 179 bez vyznania a 210 občanov neuviedlo žiadne vierovyznanie. V obci bolo 190 trvale obývaných bytov a jedna 6-bytovka. Domov bolo 210. Neobývaných domov bolo 24. Obec vlastnila 2,9 km ciest a 5 ha pozemkov.

V roku 1990 bol uznesením vlády vyhlásený útlmový program pre odvetvie rudného baníctva a v júni 1993 bola ukončená ťažba železnej rudy a následne závod Rožňava-Baňa ukončil svoju banícku činnosť. To podstatne ovplyvnilo životnú úroveň v obci, nakoľko v baniach pracovalo 80% mužov. I keď bane prepustených baníkov po odpracovaní 15 rokov v bani a fyzického veku 50 rokov preradili do starobného dôchodku. Baníci mladší ako 50 roční dostali rentu 1900 korún. V roku 1992 došlo k rozpusteniu jednotných roľníckych družstiev a pozemky prevzali súkromné osoby do prenájmu. Tým došlo i k poklesu zamestnanosti. Hlavným zamestnávateľom pre ženy ostal Tatrasvit. Namiesto zlikvidovaných závodov nie je v obci iná pracovná príležitosť. Po roku 1993 odchádzajú občania za prácou do Čiech, Nemecka, Talianska, Anglicka, USA, Švajčiarska, Japonska, Kanady, Francúzska a Írska. Bez práce ostáva 75 práceschopných obyvateľov. Obecný úrad v spolupráci s úradom práce pre týchto občanov organizuje verejno-prospešné práce. V roku 1992 boli začaté projektové práce na výstavbu vodovodu, kde v roku 1993 boli začaté práce na výstavbe s nákladom 88 miliónov korún.

Po získaní samostatnosti obce boli vypracované symboly obce v roku 1997. Symbolmi obce sú Znak a Vlajka.

Znak: vystihuje pôvod obce, spojený s baníctvom. Má podobu červeného haraldického štítu, v ktorom je baník v dobovom oblečení s náradím na ťažbu, nachádzajúci sa v lome stojaci na pevnom základe. Nad hlavou mu žiari žltá hviezda nádeje na lepšie časy.

Vlajka: tvorí ju päť pozdĺžnych pruhov vo farbách čierna, žltá, červená, biela, červená. Je ukončená troma cípami, t. j. dvoma zástrihmi siahajúcimi do tretiny jej listu.

Pri nástupe do 3. tisícročia v roku 2001 pri sčítaní ľudí, domov a bytov boli zistené tieto údaje:

domový a bytový fond – domy 218, byty 234, 1 bytovka – 6 bytová,
trvale obývané domy 180, z toho rodinné domy 178,
neobývané domy – 37,
trvale obývané byty 196, z toho v rodinných domoch 189,
neobývané byty – 37

Národnostné zloženie:

slovenská – 590 obyvateľov,
maďarská – 14 obyvateľov
rómska – 1 obyvateľ
česká – 2 obyvatelia
nezistené – 1 obyvateľ

Náboženské vyznanie:

evanjelici – 215
rímko-katolíci – 113
grécko-katolíci – 5
pravoslávni – 1
reformovaná kresťanská – 5
náboženstvo Svedkovia Jehovovi – 1
evanjelickí metodisti – 6
iné nezistené – 38
bez vyznania – 224

Od 15.4.1991 je obec združená v Združení miest a obcí Slovenska – horného Gemera.

Obyvatelia obce Rakovnica sa vyznačovali svojou pracovitosťou, skromnosťou, súdružnosťou, s ochotou pomáhať jeden druhému. Rodiny boli viacdetné, chudobné, ale navzájom súdržné. Dieťa bolo vždy pre rodinu požehnaním – zaručovalo zachovanie rodu, pracovnú silu a zabezpečenie rodičov v starobe. Viac sa cenili chlapci ako dievčatá, čo bolo dané patriarchálnou spoločnosťou. Bežne boli rodiny so štyrmi až piatimi deťmi, ale desať až dvanásť detvákov nebolo nič mimoriadne. V bohatších rodinách platil jednodetný systém. Išlo o to, aby sa majetky nedelili.

Výchova bola prísnejšia, ako si väčšina z nás dnes dokáže predstaviť. Na dosiahnutie cieľa často stačil prísny pohľad rodiča, no v prípade neposlúchnutia a správania, ktoré bolo považované za zlé, sa používali fyzické tresty. Bitie rukou, prútom, remeňom alebo akýmkoľvek predmetom sa považovali za prirodzené právo rodičov a bežný výchovný prostriedok. Dnes si už len máloktoré dieťa vie predstaviť kľačanie v kúte, vylepšené napríklad hrachom či polienkom. Detstvo sa odohrávalo vonku na dvoroch, v záhradách či na lúkach. Symbolom detských hier boli hlinené guľky a švihadlo. Dievčatá hrávali rôzne skákané „škôlky“, slepú babu, schovávačky, ktoré mali pôvod v hrách ich starých rodičov.

Ďalšou odlišnosťou bola škola. Školská dochádzka bola viazaná väčšinou len na zimné mesiace, pretože v čase poľnohospodárskych prác museli deti pomáhať rodičom. Mimochodom, termín školských prázdnin má korene v týchto historických časoch. Určite nebol stanovený preto, aby si detičky mohli užiť slnka a vody, ale práve v lete bolo najviac roboty na poli, tak museli pomáhať. Aj časť detstva sa točila okolo práce, hračky boli napodobeninami pracovných nástrojov dospelých a už deti v predškolskom veku mali svoje povinnosti. Deti boli úplne podriadené svojim rodičom a vôbec členom dospelej komunity. Tento vzťah sa postupne zmierňoval, ako dieťa rástlo, tým rástla aj hodnota jeho práce v prospech rodiny, no často pretrvával až do dospelosti. Spravidla boli rodičovskej autorite podriadené viac dievčence ako chlapci. Pripomienkou rodinných vzťahov v niektorých rodinách bolo rešpektovanie vykania detí rodičom.

rakovnica pohľad z juhu 1Detstvo na dedine bolo oveľa kratšie ako dnes. Kritériom dospelosti bolo vpodstate zvládnutie prác spojených s chodom hospodárstva. Dievčatá sa mohli vydávať ako 16-18 ročné. U mládencov bolo hranicou dospelosti obyčajne absolvovanie vojenskej služby. Ešte predtým, ako sa chlapec oženil, bol pasovaný za mládenca. To bol veľmi špecifický status. To, či sa môžu zaradiť medzi dospelých chlapov – napríklad, či im v krčme nalejú – záviselo od toho, koľko práce zastanú. Ak zvládli toľko, čo dospelý chlap, mali aj rovnaké práva.

Dnes sa nám zdá, že deti nemali žiadne detstvo a všade na nich číhala iba robota. Napriek tomu mali detstvo farebnejšie a bohatšie ako dnes, i keď nemali k dispozícii drahé hračky a hry. Malým deťom prvé hračky vyrábali rodičia a starí rodičia, prípadne im ich kupovali na jarmokoch. Boli to obyčajné hračky, ktoré odrážali život a pracovné aktivity dospelých. Bežnými hračkami dievčat bývali bábiky z handier či varechy, hračkou chlapcov bývali napríklad handrové lopty. Chlapci sa naučili využívať to, čo im poskytla okolitá príroda a pomocou nožíka z dreva vyrábali píšťalky, gumipušky a iné jednoduché hračky. Postupom času deti mali menej povinností, takže namiesto práce sa venovali športu a podobne.

Viacčlenné rodiny mali výhody, že súrodenci si mohli navzájom pomáhať, čo sa odrazilo pri pomoci v domácnostiach, ako i pri obrábaní chudobných a malých políčok, ktoré slúžili na vlastné dorobené potraviny. Svoje obydlia si stavali svojpomocne. Ako baníci mali skúsenosti s murovaním banských stien a výstuží. I keď obec bola po celé storočie ovplyvňovaná maďarizáciou, ako Slováci si svoju materinskú reč zachovali a dodnes zachovávajú. Práve maďarský jazyk ich pozdvihol v ich rozhľade a v prípade potreby sa dokážu dohovoriť i v maďarskom jazyku. Škoda, že tento jazyk nepatrí medzi svetové. Dnes pri globalizácii sveta by sa mohol využiť.

Spolužitie občanov rôznych národností bolo na dobrej úrovni. Národnostné trenice sa nevyskytli. Slovenskí mládenci si brali za manželky maďarské dievčatá a naopak. Svôj život si prispôsobovali podľa podmienok. Maďari sa naučili po slovensky Slováci po maďarsky. V mnohých rodinách sa vyskytovali deti, ktoré ovládali oba jazyky. I keď niektorí jednotlivci neovládali dobre slovenčinu, vždy sa dokázali dohodnúť. Rozkošné bolo počúvať rozhovory na dedine, keď konverzácia prebiehala tak, že jeden hovoril po slovensky a druhý po maďarsky, ale pochopenie bolo jednoznačné.
Zo začiatku storočia sa prísne dodržiaval princíp podľa náboženského vyznania. Katolík si nemohol vziať za manželku evanjeličku a naopak. K takémuto stavu musel dať súhlas príslušný farský úrad. Výnimky sa väčšinou povoľovali u žien, ktoré boli v požehnanom stave. V týchto rodinách sa dodržiavala zásada, že deti boli pokrstené podľa rodičov. Dievčatá podľa vierovyznania matky a chlapci podľa otca.

Od týchto zásad sa začalo upúšťať po 2. svetovej vojne. Zvyšovaním platových podmienok baníkov sa zvyšovalo i sociálne postavenie občanov. Ľudia pochopili, že život nespočíva len od náboženského učenia, ale chopili sa hesla: „Pomôž si človeče, aj pán Boh Ti pomôže“. Zvyšovaním životnej úrovne prestali chodiť do kostolov. Na uzavretie manželstva postačoval civilný sobáš, cirkev stratila rozhodovaciu moc v určovaní zloženia manželstiev. Preto dnes môžeme stretnúť zmiešané manželstvá katolíkov a evanjelikov. Čo je zaujímavé, že na rodinnom živote sa to nijak neprejavuje. Vplyvom ideológie prestali byť deti krstené, čo pretrváva až dodnes. Po revolúcii v roku 1989 táto činnosť sa obnovuje. Mnohé rodiny dávajú svoje ratolesti pokrstiť už v dospelom veku. Musím povedať, že obec Rakovnica nepatrí medzi dediny so silne založeným náboženským cítením. Návšteva kostolov pripadá len na nedele. Účasť na náboženských obradoch je nízka. Sobáše a svadby sa vykonávajú v kostoloch i na matrikách. Pohreby taktiež sú buď cirkevné alebo civilné. Za týmto účelom boli ustanovené „Zbory pre občianske záležitosti“, ktoré riadi obecný úrad.

Pokiaľ som konštatoval, že v prvej polovici 20. storočia boli viacpočetné rodiny, od roku 1989 sa pôrodnosť znížila a boli niektoré roky, že sa v obci nenarodilo ani jedno dieťa. Uvádzam, že z neznámych príčin stále viac mladých ľudí žije slobodne alebo v páre ako druh a družka. Čo sa prejavuje i v pôrodnosti. Počet obyvateľstva sa neustále znižuje. Verím, že v 21. storočí dôjde k zmene, ináč by nám hrozil zánik. Verím, že tomu tak nebude.

(POKRAČOVANIE)

Ján Bradáč

 

Čítať 176 krát Naposledy zmenené pondelok, 18 október 2021 11:17

Napíšte komentár

Presvedčte sa prosím, že ste vložili všetky požadované informácie označené hviezdičkou (*) . HTML kód nie je povolený.