Vytlačiť túto stránku
piatok, 26 marec 2010 14:40

Hojdačka Nikolety Enickej, žiačky 8. ročníka ZŠ s MŠ v Jelšave je v súťaži

Napísal(a) Nikoleta Enická
Ohodnotiť túto položku
(0 hlasov)
Do súťaže s názvom Prečo mám rád slovenčinu, prečo mám rád Slovensko sa už po osemnásty raz zapojili žiaci základných a stredných škôl nielen na Slovensku, ale aj v zahraničí, aby vyjadrili svoj vzťah slovenčine, k Slovensku, k jeho ľuďom, svojim blízkym, k prírode a tradíciám.
Ani žiaci Základnej školy s materskou školou v Jelšave si nenechali ujsť príležitosť zapojiť sa do tejto užitočnej a zaujímavej súťaže, keď sa na výzvu svojich učiteliek rozhodli napísať to, čo pre nich znamená slovo vlasť a ako si uvedomujú a prežívajú svoje bytie v nej. Najlepšie práce našich žiakov boli zaslané do celoštátneho kola, ktoré sa už tradične uskutoční v Nových Zámkoch. Slávnostné vyhlásenie výsledkov 18. ročníka súťaže bude 9. júna 2010 v Nových Zámkoch pri príležitosti Cyrilo-metodských dní slovenského písomníctva a kultúry. Na stránke Maj Gemer uverejňujeme zo spomínanej školy už druhú súťažnú prácu. Autorka práce Nikoleta Enická, žiačka 8. ročníka ju nazvala Hojdačka. Prečítajme si ju spolu.

Hojdačka

Vyrastala som na dedine. Tu má každý svoju záhradu. No a mali sme ju aj my. To bola záhrada – veľká, veličizná! Mohutným stromom kraľoval ten najväčší, orech kráľovský. Neviem, prečo mi hneď, ako som začala vnímať svet okolo seba, padol do oka. Veď u nás má orechy v záhrade každý!
Jedno ráno som utekala, ako inokedy, do záhrady a odrazu som dostala nápad... . Ten strom je ako stvorený pre hojdačku. Budem sa vznášať, možno aj lietať, pozerať sa na svet zhora... . Od myšlienky nebolo ďaleko k činu. Hojdačku som zvládla, ale zavesiť ju na mohutné konárisko, to už bol problém. Vtom prišiel môj záchranca – drahý starký. Hurá, už letím! To je krása Pohľad zhora ukáže len to pekné: našu dedinku, ale najmä náš domček, bafkajúci komín, starú Micku na podstení a nedočkavého Rexíka na dvore... a ešte spokojného starkého s obavou v očiach, aby sa mi nebodaj nič zlé nestalo... . Nebolo dňa, aby som si nedopriala túto úžasnú zábavu.
Potom prišli povinnosti, mala som menej času... . A odrazu sme sa sťahovali do mesta. Mne sa nechcelo, bolo mi tu dobre. Ale rodičia rozhodli! Ešte raz sa pozrieť na náš dom! Vtom som si spomenula na hojdačku. Utekala som do záhrady. Ako som len mohla zabudnúť? Odchádzala som so slzami v očiach.
Teraz bývame v meste. Je mi tu dobre, zvykla som si. Sú ale chvíľky, keď sa priženú myšlienky ako ťažké mračná a ja si spomeniem na okamihy, ktoré ma vždy hrejú pri srdci – na náš domček, našu rodinu, môj strom a moju hojdačku.

Čítať 3070 krát Naposledy zmenené streda, 21 október 2015 10:18