Hojdačka
Vyrastala som na dedine. Tu má každý svoju záhradu. No a mali sme ju aj my. To bola záhrada – veľká, veličizná! Mohutným stromom kraľoval ten najväčší, orech kráľovský. Neviem, prečo mi hneď, ako som začala vnímať svet okolo seba, padol do oka. Veď u nás má orechy v záhrade každý!
Jedno ráno som utekala, ako inokedy, do záhrady a odrazu som dostala nápad... . Ten strom je ako stvorený pre hojdačku. Budem sa vznášať, možno aj lietať, pozerať sa na svet zhora... . Od myšlienky nebolo ďaleko k činu. Hojdačku som zvládla, ale zavesiť ju na mohutné konárisko, to už bol problém. Vtom prišiel môj záchranca – drahý starký. Hurá, už letím! To je krása Pohľad zhora ukáže len to pekné: našu dedinku, ale najmä náš domček, bafkajúci komín, starú Micku na podstení a nedočkavého Rexíka na dvore... a ešte spokojného starkého s obavou v očiach, aby sa mi nebodaj nič zlé nestalo... . Nebolo dňa, aby som si nedopriala túto úžasnú zábavu.
Potom prišli povinnosti, mala som menej času... . A odrazu sme sa sťahovali do mesta. Mne sa nechcelo, bolo mi tu dobre. Ale rodičia rozhodli! Ešte raz sa pozrieť na náš dom! Vtom som si spomenula na hojdačku. Utekala som do záhrady. Ako som len mohla zabudnúť? Odchádzala som so slzami v očiach.
Teraz bývame v meste. Je mi tu dobre, zvykla som si. Sú ale chvíľky, keď sa priženú myšlienky ako ťažké mračná a ja si spomeniem na okamihy, ktoré ma vždy hrejú pri srdci – na náš domček, našu rodinu, môj strom a moju hojdačku.