×

Výstrahy

JFolder: :files: Cesta nie je priečinok. Cesta: [ROOT]/images/zdravie/rv
×

Poznámka

There was a problem rendering your image gallery. Please make sure that the folder you are using in the Simple Image Gallery Pro plugin tags exists and contains valid image files. The plugin could not locate the folder: images/zdravie/rv
Vytlačiť túto stránku
streda, 30 jún 2010 15:55

Nie všetci rovnako prežívame chvíle v nemocnici, aj keď nás situácia k tomu donúti ako pacienta

Napísal(a) Ondrej Doboš + Vojtech Bradovka
Ohodnotiť túto položku
(0 hlasov)

Kto ste boli aspoň raz v nemocnici, zaiste vám netreba pripomínať, čo vtedy prežívame. Najmä, keď sme pripútaní na lôžko a musíme podstúpiť náročné liečebné procedúry. Mne sa tiež počas mojich rokov podarilo „preniknúť“ do bielych priestorov. Prvýkrát to bolo v Liptovskom Mikuláši – Palúdzke ešte v roku 1962, kde mi operovali nohu po zlomenine na lyžovačke v známom nízkotatranskom  stredisku. Potom v roku 1964 v Ružomberku, kde mi odstraňovali „klinec“ zo zlomenej nohy, kde som vtedy aj čakal návštevu, ktorá, žiaľ, neprišla. Voľakto „zastavil“ pozývací list. Ako suvenír som „klinec“ dlho nosil pri sebe. Raz mi ho počas vojenskej základnej služby niektorý „dobrodinec“ vypáčil zo

skrinky v domnení, že je to jeden z najdrahších kovov. Možno mu „môj suvenír“ niekde ešte pripomína, čo mi tým spôsobil. Ďalší pobyt bol po nedobrovoľnej zrážke, ktorá sa udiala  na futbale v Rožňave s kominárom (asi v roku 1972). Živo si spomínam aj na ďalšie návštevy v bratislavských nemocniciach, kde som neskoršie musel prekonať tiež všeličo. Všetko nakoniec dopadlo v prospech mňa, a to vďaka lekárom i sestričkám, ktoré sa starali nielen o mňa. Zážitkov som mal ako každý - také aj onaké.

Čriepky spomienok na svoj nedávny pobyt v nemocnici mi poslal internetový priateľ – krajan, ktorý sa tam tiež nedostal len tak pre nič za nič. Podstatné je však to, že napriek svojmu pokročilému veku a neprehliadnuteľnému handicapu radšej myslel na pozitívne témy, ktoré vyvolávajú úsmev na tvári. Všímal si všetko okolo seba. Keďže mal so sebou nerozlučného „kamaráta“ v podobe digitálneho fotoaparátu, niektoré pohľady ním aj zvečnil. Stali sa pre neho zaujímavým artiklom. Nová nemocnica sv. Barbory však ani k nemu v niektorých záležitostiach nebola zhovievavá.Ako vozíčkar sa nevedel dostať s cez úzke dvere vedúce do WC. A keďže tam musí každý z nás chodiť, musel používať zobrazenú historickú „stolicu“, ktorú nemocnica vlastní možno ešte z čias  Františka Jozefa. Tu je jeho mini - reportáž napísaná s jemu vlastnou humornou nadsádzkou. 

Sedembolestná Svätá Barbora rožňavská
Úvaha "ZŤP" pacienta

O mojom dvojtýždennom pobyte v rožňavskej Nemocnici svätej Barbory by sa dalo toho veľa napísať. Z môjho privátneho pohľadu, ako radového pacienta – invalidného dôchodcu mám dojem, že táto svätica málo lobuje za náš rodný Gemer „tam hore“. Svedčí o tom nielen zánik baníctva na Gemeri,  ktorého je patrónkou. Navyše jej zverili aj patronát nad nemocnicou  II. typu v Rožňave, ktorá začala ešte v roku 1975. Po rôznych komplikáciách spojených s výstavbou sa nemocnicu podarilo odovzdať do užívania až v roku 1993. Počet postelí v novej nemocnici bol 583. V súčasnosti je ich podstatne menej, ale je s nimi „1000+1“ problémov, s ktorými sa borí po patrónke baníkov pomenovaný megalomanský stavebný komplex nemocničných budov. Nekonečné a zbytočne priestranné prázdne haly a chodby by sa hodili skôr ako priestorový hlavolam – bludisko, do gigantického lunaparku. Prázdne  haly kontrastujú so stiesnenými malými miestnosťami, do ktorých sa sotva pomestí bežné vybavenie a prístroje niektorých odborných ambulancií. Zrejme v rokoch projektovania a  výstavby sa nebrali do úvahy bezbariérové stavebné úpravy. Úzke dverné krídla do vstupnej haly a na chodbách musia pridržiavať otvorené dvaja „dverníci“, aby tretí záchranár mohol cez ne prepasírovať nosítka s pacientom. Rovnako je komplikovaný aj prechod pre „vozičkára“, ktorý sa navyše nevie dostať pre úzke dvere ani na WC a je odkázaný na použitie prenosnej stolice s plastovým vedrom. Toto (ne)hygienické zariadenie je v žargóne personálu všeobecne známe pod názvom „gramofón“. Na niektorom oddelení (rehabilitácia) sa prístup do kabínky WC pre vozičkára riešil vypílením spodnej časti zárubne a vybúraním spodnej časti  priečky. Účel to síce spĺňa, ale „dizajn“ tohto riešenia by možno nezískal ani tretiu cenu miestneho sovietu kdesi na Sibíri za polárnym kruhom.

Lekári sú profesionáli a odborníci každý vo svojom fachu. Vizity pri lôžku sa konajú pravidelne. Mne pomohli. Z nemocnice som odchádzal s pocitom celkového zlepšenia zdravia. Zrejme majú veľa administratívnych a ďalších povinností, lebo sa im nedostáva aspoň chvíľka času na bezprostredný rozhovor s pacientom, ktorý striehne na každé ich slovo.

Sestry a pomocný personál majú môj obdiv a uznanie. Svoju obetavú prácu za mizerný plat vykonávajú v prevažnej väčšine s úsmevom a ochotne. Ich príchod na izbu vždy prináša čosi pozitívneho medzi pacientov. Obdivoval som ich trpezlivosť a láskavosť s akou opatrovali a kŕmili bezvládneho starčeka na susednej posteli. Rovnako dobrý pocit som mal aj z ochoty praktikantov - žiačok a žiakov zdravotníckej školy. Berú svoju prípravu na povolanie so všetkou vážnosťou.

  • Niekoľko viet na záver tejto mini reportáže zo 14-denného pobytu na internom oddelení nemocnice Sv. Barbory v Rožňave:

    Čo sa mi páčilo:
  • - Ústretovosť, ochota a trpezlivosť personálu voči pacientom. Vo všeobecnosti prevláda na oddelení pozitívna atmosféra v duchu známej zásady, že úsmev a dobré slovo je tiež účinný liek.
  • - Za svoju osobu vyslovujem celému kolektívu poďakovanie za liečbu a starostlivosť, a  každému želám do budúcnosti veľa zdravia, šťastia a lepšie platové ohodnotenie.
  •  
  • Čo by sa patrilo:
  • - Menovky nosia ponajviac len praktikanti zdravotníckej školy. Myslím, že menovky by mali mať aj sestry a obslužný personál. Preto som na ilustračných obrázkoch nemohol uviesť mená.
  •  
  • Čo sa mi nepáčilo:
  • - Nedostatky stavebno- technického rázu.
  • - Nefunguje signalizácia – spojenie - medzi izbou pacienta a službukonajúcou sestrou. Problém nastáva, ak na izbe nie je prítomný chodiaci pacient, ktorý by v prípade potreby osobne  privolal pomoc.
  • - Pre úzke dvere sa vozičkár nedostane na WC. V dnešnej dobe preferovaných bezbariérových stavebných úprav je to nepochopiteľné.
    28.6.2010

      Vojtech Bradovka

Nuž vidíte, nie každý v nemocnici myslí na svoju diagnózu. Myslieť pozitívne je krédo nášho krajana a dobrého kamaráta.
30.6.2010
Ondrej Doboš


FOTOGALÉRIA:
{gallery}zdravie/rv{/gallery}
{jcomments on}

Čítať 3797 krát Naposledy zmenené streda, 21 október 2015 10:31