V Ratkovej na strednom Gemeri 18. septembra 2014 uložili do chodníka na námestí pamätný kameň Stolperstein, ktorý bude natrvalo pripomínať pamiatku občana obce, ktorý sa nevrátil z koncentračného tábora v II. svetovej vojne. Bol ním aj Ľudovít Grünfeld, ktorý s 80 Ratkovčanmi v roku 1942 bol deportovaný do Treblinky, odkiaľ sa už nevrátil. 
"Začalo to v roku 1940, keď ma inšpirovalo deportovanie rómskych občanov v Nemecku v Kolíne nad Rýnom, čo bolo pre nacistov, akýsi testovacípokus, aby si takto overili svoj mechanizmus postupne deportovať aj Židov. Začalo to tým, že nakreslil čiaru po Kolíne, ktorou boli vedení Rómovia na miesto, kde ich mali naložiť na vagóny. Jedna pani sa ho pýtala, prečo to chcete robiť, keď tu Rómovia nikdy nebývali. Fakt, že táto pani vôbec ani netušila, že 400 rokov bývali Rómovia v Kolíne nad Rýnom, ho upozornil na ideu vrátiť naspäť ich mená, pretože to zlo, čo sa dialo, bolo vzdialené v Osvienčine, v Treblinke, aj inde, stovky kilometrov ďaleko, ale
priamo na mieste nebola o tom žiadna zmienka. Z toho vznikol nápad, priamo na uliciach mesta, kde sa tieto zločiny odohrali vždy tých ľudí pripomínať. A keďže väčšina majiteľov by nesúhlasila s umiestnením pripomienkových tabulí na steny domov, tak sa rozhodol umiestniť ich do dlažby. Dnes máme 48 tisíc kameňov v 18 krajinách Európy. A každým dňom pribúdajú nové a nové. Potom, ako tento projekt vymyslel, rozprával sa s kolínskym rabínom a opýtal sa, čo si myslí o myšlienke umiestniť kamene do dlažby. Rabínovi sa to páčilo a dokonca to potvrdil citátom z talmudu, ktorý hovorí, že až vtedy, keď sa zabudne na meno človeka, až vtedy sa na človeka zabudne. Preto si Gunter povedal, že tie mená donesie naspäť.
Kamene umelecky a nevtieravo pripomínajú obete nacistov a holokaustu. Podobné kamene do dlažieb pribudli už aj v Banskej Bystrici a v Lučenci. Na Slovensku začali spomienkové kamene ukladať v Banskej Bystrici, kde sa táto udalosť zopakovala vo vyššie spomínaný deň už po tretí raz. V meste pod Urpínom je tak uložených už deväť Stolpersteinov na piatich miestach. Na Slovensku je 44 kameňov v deviatich mestách a obciach.
Z Ratkovej bolo počas druhej svetovej vojny deportovaných 80 Židov. Zachrániť sa podarilo iba dvom. Ostatní zahynuli v koncentračnom tábore Treblinka. V Ratkovej si takto pripomenuli miestneho obyvateľa Ľudovíta Grünfelda, ktorý sa narodil v roku 1890. Jeho odvliekli 15. mája a 24. júna 1942 zomrel v Treblinke. Pán Grünfeld predával v obci textil, no najmä bol ochotný vždy pomáhať. V čase krízy svoj tovar predával nielen za peniaze, ale napríklad aj za protislužby. Keď však začala nastupovať arizácia, zachoval sa tak, že svoju knihu dlžníkov radšej spálil. Tým zariadil to, že arizátor, ktorý sa dostane k jeho majetku, nebude môcť od miestnych obyvateľov v jeho mene nič vymáhať.
MG-OD
Foto: J.S.
Po maturite na gymnáziu v Rožňave študoval matematiku a fyziku na univerzite v Kluži, na Karlovej univerzite v Prahe, zúčastnil sa mnohých zahraničných študijných pobytov. Má veľké zásluhy na rozvoji a vysokej úrovni matematiky u nás. Vedeckú činnosť zameral predovšetkým na diferenciálne rovnice. Má významnú zásluhu na vzniku a rozvoji technických a prírodovedných vysokých škôl na Slovensku. Je spolutvorcom slovenského matematického názvoslovia a autorom značného počtu vedeckých prác, publikácií a vysokoškolských učebníc. Na jeho rodnom dome sa nachádza pamätná tabuľa s bustou od sochára J. Kostku. -MM-
Študoval v Rožňave a na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. Učiteľ a organista v Pohorelej. Skomponoval vyše 100 cirkevných skladieb, z ktorých v roku 1883 vydal spevník pohrebných piesni Trúchlivé hlasy a v roku 1894 Adventné a vianočné piesne. Zbieral a knižne vydal zbierku Slovenské ľudové piesne, vzťahujúce sa na Muráň. V periodikách Slovenské noviny a Vlasť a svet uverejnil okolo 20 ľudovýchovných poviedok, hlavne s historickými námetmi. Zostavil dvojjazyčné šlabikáre a čítanky, učebnicu zemepisu a dejepisu Európy, do slovenčiny preložil Dejiny hradu Muráň od Jozefa Droppu (1905). Rozsah knihy je 160 strán, zameraná je na dejiny hradu a okolia, šľachtické rody na hrade Muráň, ako aj zvyky, piesne a povesti v tejto časti Gemera. Bol členom výboru Gemerskej župy, prvý predseda Veľkorevúckeho učitelského spolku, predseda Muránsko-horehronského učiteľskeho spolku, hlavný notár učiteľského spolku v rožňavskom biskupstve. -MM-
Manželka maliara Edmunda Gwerka. Študovala v Dobšinej, Banskej Bystrici, na Filozofickej fakulte KU v Prahe. Učiteľka v Spišskej Novej Vsi, Rimavskej Sobote, Bratislave a v Banskej Štiavnici. Zaoberala sa staršou históriou Slovenska, neskôr priekopnícky účinkovala v maďaristike. Venovala sa aj výskumu slovenskej literatúry, pripravila medailóny o popredných slovenských spisovateľoch. Svoje štúdie publikovala v rôznych časopisoch, heslami prispela do Ottovho náučného slovníka. Členka redakčného kruhu Prúdov a literárneho časopisu Služba. Aktivistka a funkcionárka vedeckých spolkov a ženského hnutia na Slovensku, spoluzostavovateľka a spoluautorka feministického zborníka Žena novej doby (1938), v ktorom propagovala úplnú emancipáciu ženy. Ako prekladateľka sa orientovala na pokrokových autorov maďarskej literatúry. Účastníčka SNP, rasovo prenasledovaná, zahynula ako obeť fašizmu v Kremničke. -MM-
Stredoškolské štúdium absolvoval v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Kežmarku, potom študoval právo na univerzite v Budapešti, neskôr slavistiku vo Viedni a v Prahe. Popri práci v prekladateľskom oddelení predsedníctva vlády, neskôr na ministerstve vnútra v Budapešti, sa venoval slovenčine, jej pôvodu a nárečiam. Jazykovedným bádaním sa pričinil o ustálenie pravopisnej normy spisovanej slovenčiny. Medzi jeho základné jazykovedné práce patria diela Príspevky k dejinám jazyka slovenského, Slovenský pravopis, K reči o slovenskom pravopise. V roku 1902 vydal kodifikačnú Rukoväť spisovnej reči slovenskej, založenej na stredoslovenskom nárečí, ktorá až do vydania Pravidiel slovenského pravopisu v roku 1931 bolo normou spisovného jazyka. Bol tiež autorom básní, besedníc a humoresiek, národno-politickej publicistiky. Zbieral nárečové materiály, medzi nimi ľudovú prózu a najmä rozprávky, ktoré vyšli posmrtne vo viacerých edíciách. -MM-
Študoval na evanjelickom lýceu v Banskej Štiavnici, v Levoči, potom na evanjelickom kolégiu v Prešove. Pôsobil ako farár v Hrachove. Počas štúdia sa zúčastňoval na národnokultúrnej práci štúrovskej mládeže v Levoči, pôsobil v slovenských kultúrnych spolkoch a bol členom Jednoty mládeže slovenskej a Spolku miernosti. Popri pastoračnej práci sa usiloval o upevnenie slovenského národného povedomia proti rastúcej maďarizácii. Publikoval najmä v časopise Korouhev na Sionu, prispel do Dobšinského povestí rozprávkou Mlynček. -MM-
Pôvodným zamestnaním bol zubný technik. Počas druhej svetovej vojny sa zapojil do protifašistického odboja, pôsobil v oblasti Gemera, ako spojka udržiaval styk medzi pokrokovými silami v Dobšinej a Revúcej, pomáhal budovať ilegálny technický aparát. Po vypuknutí SNP príslušník partizánskeho oddielu Sláva, vytvoril prieskumný oddiel Karol, s ktorým sa pripojil do partizánskej jednotky Petőfi, stal sa jej veliteľom a vyvíjal bojovú činnosť v priestore Dobšinej, Rimavskej Soboty, Plešivca, Rožňavy a Čiernej Lehoty. V decembri 1944 operoval v priestore Slavošovce – Rožňava – Zlatá Idka, kde plnil aj prieskumné, spravodajské a diverzné úlohy. Keď sa skupina pod jeho velením presunula do okolia Vyšnej Slanej a Rejdovej v ťažkých bojoch padol do zajatia a po mučení ho nacisti verejne popravili na námestí v Dobšinej. In memoriam bol vyznamenaný Čs. vojnovým krížom, Radom SNP II. triedy a Radom červenej hviezdy. Na budove pošty v Dobšinej je na jeho pamiatku osadená pamätná tabuľa. -MM-