Vytlačiť túto stránku
sobota, 01 máj 2010 15:19

Polomsky: „Nie pani slečná, nepredám, veď „aspon“ si muožete aj f sklepe kúpiť.“

Napísal(a) Oľga Štrbová
Ohodnotiť túto položku
(0 hlasov)
Do klbka gemerských nárečí z Gemerskej Polomy mi prispela aj pani Oľga Štrbová. Polomským nárečím sa zaoberala ešte v rokoch, keď bola študentkou 2. ročníka FF VŠP v Prešove. Rozprávačom jej bol pán Ondrej Cirbus z Veľkej Polomy, ktorý bol v tom čase nočným strážnikom. Ako správny Polomčan rozprával polomským nárečím, čo sa mladej študentke vtedy veľmi rátalo a vďaka tomu nám jeho rozprávanie zostalo do dnešných dní.

Obišäje f Polome

Ďievki f Polome majú takú obišäj, že od Luci do Božieho narodzenä hrizú abúško. Vóberú si peknie, zdravie abúško, abi za tie trinác dní kím ho hrizú nevzälo skazu. Každie rano, keť stane ďievka s posťeli, zahrízne z dvoma prednima zubamí do toho abúška. Musí to zrobiť na lašno. Keť sä stane, že zahríšť zapomnela, ta nemuože tak zrobiť uš keť sä najedla. Spraví tak na druhie rano dva razi.
Keť na Božie narodzenie zašnú zvoniť peršierás do košťela, ta vinďe ďievka pot vihlädi na ruoch domu a tam to pozahrizovánie abúško jie. Keť zazre peršieho chlapa a ak sä tot kersnim menom volá, ta sä vidá za takieho mužä, šuo buďe mať takie meno. Paropci už o tich fígloch veďä, ta sä ftedi najväc po ďeďine pläncú (mocú) a ukäzujú sä, abi jich viďeli.
Spomedzi paropkoch, kotrí je smelí, ta zas robí malí stolšok, alebo pleťe švihár od Luci do Božieho narodzenä. Na tem stolšku každí ďen dašuo zrobí a švihár tieš pár razí skrútne, abi to za tie trinác dní bulo hotovie. Na puosní vešier iďe parobok zo stolškom, alebo kotrí zas zo švihárom pret košťiel a tam pres klúšovú ďierku hläďí pred oltár.Tam viďí o puol noci šitki strigi, kelo v ďeďine sú. Tí paropci, šuo stolšok, alebo švihár robili, vezmú si zo sobuo aj kamarátoch. Keť už vichádzajú s košťela von, ta jich strigi opklúšä a hnevom nadávajú prieťi nim, že jich poznali a že jich muožú prezraďiť. Kamaráti jich pri tem prenasledovánu bránä a varujú, abi jich nepobrali.

Zvik na Juozefa

Tri tížne pret Juozefom, každí vešier choďä ďievki spievať Juozefa pot túren aj na hrobi ku krížu. To uš piesne na to majú okremä vibratie. Pot túrnuo vešier, keť ďievki spievajú choďä ku nim aj paropci a to lem na pokúšänie. Pot túrnuo ďievki spievajú v striet tíždeň vešier a na hroboch pri krížu v neďelu poobeďe. Na hrobi uš paropci nechoďä, ale zato choďä jich pokušovať ďeťi.
Keť uš pred Juozefom spievajú pokonierás, po spievanu na ďeďine sä härencajú. Vezmú si hlinäní räjtop a f kolese si ho premetujú, kim sä nerostrepe. Ďievki chcú, abi räjtop zostál šim dlukší calí, ale paropci zas chcú, abi z räjtopa šim skorie buli šrepi. Keť sä räjtop roztrepe na kusi, porozchoďä sä šicä domuo.
Na Jäna, Štefana, Ondriejä, Ďura, Juozefa a Michala nošní vachtár choďí spievať mená pot vihlädi a to fšä po puolnoci. Pri tem vinšuje a luďe ho pošästujú a odmenä s penäzmí. Nech Buoch chrání, že bi dakoho obejšuol.

Prätki f Polome

Pres calú zimu choďä u nás ženi na prätki. To sä schoďä do hromadi ďesäť aj väc a to na takie mesto, ďe majú väššú chižu. Ďievki si zas pohlädajú takie mesto, ďe sä spräcú šitki z calie ďeďini. Tam präďú do ďevätie hoďini vešier. Po vešeri prídú ku nim aj paropci. Tí samie peršie popod vihlädi nazieraju a ďievki právdaže sú nespokojnie, ta sä obzierajú za nima. Potem sä edno za druhim povťähujú, ako mátohi dnu a uš sä zašne väší hurk v chiži. Ďievki lem tak edná pred druhuo sä skorši ponáhlä z vreťenom verťiť a nitki súkať, abi paropci viďeli akie sú šikuovnie.
Medzi ďievki, alebo paropkoch muože lem tot išť, šuo je tam prijätí. Kim je nie ďievka, ta na prätki choďí lem medzi ďievšice.To sú tie ďievšätá, šuo choďä ešťe do školi. Keť uš prídú ďievki po ďievšicu do domu, alebo keť je už na prätkoch, ta jú vezmú ztamtä a odvedú medzi sebä. Potem sä musí odmeniť a to tak, že doma upešú velkí beräc (koláš), kotrí prinese na prätki. Kelo ďievki sú, ta na telo kusi beräc pokrájú a poďelä si medzi sobuo. Šuhajä paropci dvíhajú medzi sebä a tot sä musí odmeniť s pálenkuo. Keť príďe pätok vešier, ta paropci pliegajú ďievki. To tak robä, že ďievki edná za druhuo stávajú popot kuželoch a idú ku dveruom. Obráťä sä cherbtom na chižu. Dakotrí parobok vezme si do ruki piest a s tím jú udre tri razi po zadku, abi sä nerošušila. V sobotu vešier sä nepräďe, ale kotrá šuo má, ta si prinese robiť. Ednie višívajú, haklujú, štrikujú a pri tem rozpráväjú šakovie spovietki a fígle. Neďelu vešier to uš každá ďievka z boläšťi šeká, bo ftedi sä zejdú a sä ihrajú na susedoch. Posädajú si dookola chiži, ďievka s paropkom a tak sä šärívajú, kupujú a predávajú. Kotrí parobok si seďí zo svojuo frejärkuo, ta tot vera si jú nechce druhiemu predať. Keť ešťe tak za ednuo ďievkuo dvä pozierajú, ta to potem z toho aj pokušenie príďe.
Na tích prätkoch darás aj noc meräjú. To präďú ftedi až do rana. Zviklo prišť aj šudo. Poobliekajú sä dvä paropci za takie ďivostvori a prídú na prätki. V chiži nastane ftedi harmatanec, strach, krik, bo dakotrie aj porädne namláťí. Tie šudá choďä lem do Mikulášä. Uš po Mikulášovi šudá nechoďä. Potem zas na Ondriejä sä zejdú ďievki prez ďen do toho domu, präšť, ďe aj vešier choďä. Dva s nich sä zaberú do mlína ukradnúť múku. Z tie múki potem varä pirohi. Na tri kártki si napíšú mená tich paropkoch, kotrí sä jim pášä, vložä do piroha a zalepä. Keť voda vre, odrazu tie tri pirohi pušťä do harenka a kotrí piruoch najskorši vinďe na verch vodi, tot uchiťí a pozre akie to meno je, ta za toho sä vidá. Každá ďievka si pirohi okremä zavárä. Na toho Ondriejä liejú aj olovo. Vezmú si do harenška zimnú vodu. Na ohnu rozpušťä olovo a prez klúš liejú do vodi. Pri tem si poveďä tri razi: Ondrieju, Ondrieju na ťebä olovo liejú, chcela bi jä znať, akieho buďem mužä mať. Vo voďe z olova sä zrobä šakovie figurki a naš sä ponášäjú, kotrí remeselník šuo vie v jeho remesle zhotoviť, ta sä za toho vidá. Na Luci sä dievki Lucajú. Varä si a pešú aj buchti. Keť odchádzajú domuo z prädok, ta sä pošúchajú zo šesnokom, abi jich strigi nepobrali.
Keť už iďe ku järi, ta sú ďievki aj paropci smutnejší, bo už na prätki sä neschoďä. Potem už zašínajú tkať.

To mi rospráväli bašuok Ondrej Cirbus

Už mi pominúli 59 roki 28. októbra (rok nar. 1899), ale keť si tak pomislím, že šuo to jä som uš prežiel, ta to bi som aj calí tížďeň mál šuo rozpráväť.
Bívali zmo dakedi u Šunku – tak sä do nás volalo. Muoj starí oťec sä volali Ján Cirbus a buli v ďeďine došť váženim šlovekom, aj richtáriél. Bívali v edné domácnošťi aj zo svojim bratom a braťincom z roďinami. To zmo buli do kopi 22 luďí a to šitko v ednie chiži. Mali zmo aj piklet, ale tam sä lem varilo pot kandaluovom. V chiži zmo mali takú velkú pec, šuo zmo tam prez zimu aj spávali. Mi, šuo zmo buli ďeťi, ak zmo zo školi prišli domuo, ta zmo sä aj po vidne najväc na tie peci pretrimovali, bo to zmo f tie ednie chiži buli ťesno.
Ak som vinšuol zo školi, ta som chodiel z ocom do uhliska a pásuol som voli. Do školi som choďiel lem bosí a to nie že v leťe, ale aj v zime. Ba i kolzať a sánkať zmo sä išli bosí. To zmo buli calá kompánijä lem z nášho domu a potem ešťe od suseduo dookola. Porúbali nám hodne razí aj sánki, ale mi zmo si aj tak poraďili. Vzäli zmo od šopa rietlu a hibaj sä sánkať za Školku. Keť zmo sä zo sánkanici vrátili domuo, ta zmo sä na noc už ani na pec nemohli dostáť, lem zmo f chlieve prenocovali, na takem priču. Starí oťec búli na nás bars prísni. A ku tomu búli chlapisko ako eden buk. Lem keť pozrieli na nás, ta zmo mali došť. Fše trímali 2 pári voli a jeden pár kone, dva kravi a šteracať kusi ovce. Bravi zmo každí rok zabili, ale to starí oťec f šitkem rozkäzovali. Šuokolvek sä v dome varilo, ta to šitko oni vidávali, ako vojäkuom. Robili zmo šicä hodne na gazduovstve, po uhliskoch a po furmanke f huorách. Na zvážänie šakovieho dreva choďili zmo do Súluovskich huor na calí tížďen. Eden ráz väc gazdove zo svojima volmí nocovali na Ťisove. Po skonšenu furmanki, už vešier, posädali okolo ohnä upiešť si slaninu a voli sä jim pásli po lúke. Odrazu slišäli, že sä statok poplášiel a reväl. Eden s chlapoch od vatri sä pobrál obzrieť voli a tu viďí na volovi medveďä. Hnet pribehnúl aj po tamtich chlapoch. Medvieď sä pasovál z volom starieho ocovim. Starí oťec ak to videli, vzäli do rúk edno hrubie drevo a dali sä na toho medveďä. Vuol sä ho už odbrániť nemuohuol, bo mu sediel na cherbťe a dräpál, hrízuol mu šiju. Starí oťec priskošili tam a viťäli medveďä po cherbťe. Zlomili mu kríže, skopercál sä na zem a tak vola zranenieho odbránili. Medvieď právdaže nezdochnúl hnet, ale zostál ležäť na zemi zo zlomenim cherbtom. Na druhí ďen ho prišuol odstreliť gruof Andrássy. Stariemu ocovi dál gruof za škodu vola a za jeho smelošť 50 zlatích a medveďä odvezli do betlärskieho kaštielä. Potem starieho oca vše nazívali medveďom. Umreli 75 rošní a mali 55 roki, keť medveďä zabili.

F tem našem dome sä to prevedlo medzi teloma ďeťvákmí tieš šakovieho. To šlovek ani vipovedeť nevie šitko. Nebula ftedi niaká sociálna staroslivošť a pečlivošť o ďeťi. Neveďeli zmo mi o žädnie higiene, ale verťe, že ani ednomu nám nebulo treba dochtorä. Buli zmo zdraví šicä a s takima žälúdkamí, ako velci, šuo bi zmo buli zedli aj starie kerpce. Keť som spomnúl tie kerpce, ta vera naší ocove lem to nosili. Jä som jich mál na nohách ftedi, keť som išuol do huori, alebo z volmí. Do školi, alebo lem tak doma som búl lem fše bosí a v gaďoch. F chiži vera nebuli díle, lem zem. Na tich kerpcoch sä nanosilo do chiži telo blata, šuo zmo na jär museli odkopať spopret dverí kopec. A že vihlädi otvoriť a viluftovať chižu, to ani za svet nie. Malie vihlädi na chiži sä pozakladali ešťe zašätkom zimi zo slamuo a chiba sä na jär odkrili. Tak som jä rosnúl a okusovál šakovie terpkošťi. Okúsiel som aj f peršie svetovie vojne to, že som zostál invalid, chibní na zraku. Mám svojú roďinu i jä a keť tak mojim ďeťuom rozpráväm, že ak sä to dakedi žilo, ta mi ani veriť nechcú.
Keť som búl da osem rošní chlapec, bula ftedi bars tuhá zima. Navalilo hodne snehu a ďivie zvierätá v huore nemali šuo žrať. V našich huorách bulo šakovie zvierini, ako i terás. Hlád jich donútiel prišť aj do ďeďini za potravuo. V zahradách, tak za stodolamí buli kopi sena a to choďili jälene ťähať. Rás prišli stari Mikluoš ot Compelki na ďeďinu volaľ luďí, že majú pri kope sena jälena. Že ho aj odhánäjú a nechce tajšť hät. Jä som búl aj z väc chlapcami na ďeďine a slišäli zmo to, šuo bašuok Mikluoš rospráväjú. Ta hibaj za jälenom na zahradu. Jälien búl tak hladom umorení, zchudnúti, že nevládál ani pomáli choďiť, nie ešťe uťekať. Jä som si vzäl z humna povrieslo, zavaďiel som jälenovi na rohi a chlapci mä podvíhali na neho. Sädnúl som si ako na konä. Ulapiel som sä za povrieslo a tamtí chlapci ho vohnali do ďeďini. Mnoho luďí sä tam prihärklo a jä som sediel, ako husár na konu. Potem zmo ho vihnali nazát za ďeďinu. Prišuol aj hajdúk, vistreliel za nim do luftu, ale vera jälien ani ftedi neuťekál. Odmotál sä nakraj huori a tam ho najšli zdochnútieho.

Bulo to v r. 1901, keť sa narodiel muoj brat Štefan dva roki mlačí odomnä. Muoj oťec ftedi vozili uhlie a sťähovali drevá na Súluovie. Na tú furmanku choďili z domu na calí tížďen. Jä aj z bratmí som búl z maťeruo lem doma. Ftedi búl v ďeďine vachtár a tot v noci vartovál a trúbiel po ďeďine. Od vešera do rana trúbiel každú hoďinu, od ďevätie do druhie rano. Z duom do domu sä prenášäla edná píšťälka a tak aj s každieho domu eden šlovek aj s tuo píšťälkuo v ruke musiel išť z vachtárom na vartu. Prinesli rás píšťälku aj do nás a museli zmo išť na vartu aj mi. Oťec nám doma nebuli a mi ďeťi ešťe malie, ta museli išť mať. Poobliekali sä a vzäli zo sebuo aj ďiťä. Ftedi malo 4 tížne. Zakruťili ho mať do volnänki a išli na ďeďinu, ku vachtárovi. Bulo došť ťma a vachtár neviďiel, že mať majú na rukách vo volnänke zakruťenie ďiťä. Oni tieš nepovedali, že šuo majú zo sobuo. Obidvä choďili sem tam po ďeďine a ďiťä čušälo na rukách. Keť už zunovali choďiť, ta si išli sädnúť pot túren, tam búl takí slepí vihlät. Bulo uš dvanác hoďín a oni sä takie šakovie tam dohváräli. Ďiťä bulo uš aj lašnie, ta zašälo f tie volnänke murkať. Starí Andráš – tak vachtárä prezívali, ale správne sä písali Valko – povedä maťeri: Zuzan, slišíš, to dašuo nedobrie, poďmo stä hät. Mať nepovedali ništ, lem sä podvíhali a išli z vachtárom dluo ďeďinuo. Prišli na nižní konec, ta si zas tam posädali pod šťienku polä Kovášä. Ďiťä sä kus preneslo, ale po chvili zas zašälo murkať. Starí Andráš zas opakovali: Zuzan, slišíš? Ta sliším, odpoveďeli mať. Ale ani ftedi neprezraďili, že šuo majú zo sobuo, a že to to murká. To stariemu Andrášovi zašäli vlasi na hlave kresák dvíhať a povedali: Zuzan, poďmo domuo. Šlovek nemá pokojä ani na višnem, ani na nižnem koncu. Podvíhali sä, vitrúbili dva hoďini a hor ďeďinuo pobrali sä domuo. Ak prišli mať domuo, ta porospráväli stariemu ocovi, ak sä vachtár Andráš báli. Že jich dašuo mátalo a oni sä f smiechu pušili, že štiri tížnovo ďiťä nastrašilo starieho šloveka. Starí Andráš rano, keť stanúli, prišli do nás a opítali sä starieho oca, že ši jim nevesta ništ nerozpráväla, šuo zažili v noci. Starí oťec sä zasmäli a ukäzali na kolísku: Viďíš, tot ťä tie noci mátál a tak na ochorenie nastrašiel. Potem sä šicä dovedna smäli.

Ešťe vám poviem ednú príhodu, šuo sä mi stála 19.6.1942

F tot ďen som išuol muojmu kamarátovi Anderovi ot Romoška (Ondrejovi Romokovi) kosiť trávu na Lähuotki. Od rana sä nám obidvuom dobre kosilo. Na obiet zmo si upekli slaninu, najedli sä, viklepali kosu a po obeďe kosili ďälie. Edno ot druhieho zmo kosili da na 7-8 metre. Jä som si ešťe spievál, ak som mál aj fše vo zviku pri roboťe. Žärtovál som s tim Romokom, bo zmo buli aj rovesníci a vuon nebúl ženatí. Kosiel som tak okolo ednie hälbošini a odrazu ako kebi búl hrom udrál, vibehnúl prieťi mnä eden ďivák. Zraziel mä na zem a zraniel mä na pravom boku a nohe. Jä som zostál na zemi seďeť s kosuo v ruke a ďivák, ak odomnä odraziel, aj sä hnet zas na mnä obráťiel. Jä som v náhlošťi nemál šäsu na rozmíšlänie. Vihnál som sä s kosuo caluo siluo a f sebeobrane zaťäl som do ďiváka. Zaťäl som tak na eden švich, že som mu odrezál pijäk a prerezál särco. Ďivák sä odomnä prešmariel pres tú hälbošinu na 7 metre a krev mu síkala na 2 metre visoko. Jä som zostál na zemi seďeť poranení a prestrašení a neveďiel som sä skoro spamätať, že šuo sä to stálo. Zbehli sä ku nám luďe, šuo dookola nás kosili a hräbali. Vzäli mä na vuoz aj s ďivákom a odvezli domuo. Tam mä uš šekali, ako víťäza ošetrili a višetrili mä. Malovali (fotografovali) mä a opisovali tú šťäslivú i nešťäslivú príhodu. Ďivák búl 7 rošní a vážiel 150 kg. Zubi mál dlúhie 21 cm a kosa poza prednie rebro sä vrezala na 23 cm hälboko. To šitko som zrobiel tak skoro na neuverenie. Ak som sä spamätál, ta som aj zaplakál nad sobuo.

Prípat s Ďurom Tomášikom

Bulo to ešťe za maďarskie vládi, keť sä f školách ušila maďaršina. Bívál v malopolomskie keršme eden žit, volál sä Gutman. Tú keršmu dál postaviť starí gruof Andrássy. Tot Gutman prišuol bívať do Polomy s ďeďiny Gočaltovo. Tam majú inakšú reš, ako u nás. U nás poviemo slovo „niet-nieto“ a žit po gočaltuovski povedál „nit-nito“. Toho Tomášika mať poslali rás do sklepu na cajch (droždie). Tot istí žit aj keršmáriel, aj strovu predával. Keť chlapec prišuol do sklepu, viďiel tam aj svuojho pána učiťelä, volál sä Páter. Chlapec ot strachu a vo velkia náhlosťi neveďiel skoro vipovedať, že sä po maďarski cajch volá „élesztő“ a slovenski sä pret svojím rechtorom bál pítať, ta skoro povedál: „Tesék adni cajch.“ Vedúci Gutman mu na to po svojom povedál: „Nito.“
F sklepe cajch doista nebúl a chlapec si mislel, že sä ozdá cajch po maďarski volá „nito“, ta skoro zopakovál znova a pítál: „Tesék adni nito.“ Potom sä ohlásiel ku nemu pán rechtor a vysvetliel mu, že cajch niet a že to si pán sklepär po jeho reši tak povie „nito“.

Bašuok Chanes od Kušnierä

mali voli a chodili s vozom na Voluovec voziť drevá. Edno rano sä zabrali, vzäli sekeru pot pazuchu a pomáli pret vozom si vikrašovali. Prišli pot Holí verch, obzrú sä pot cestu a viďä tam dvoch rohášoch, ak sä bijú. Postáli aj s vozom a tak sä jim prizierali. Roháše si jich ani nevšimli a lem sä bili ďälie. Chanas sä pomáli priťähli aš ku rohášuom a tí ani ftedi svoje predsävzätie nenahali. Bašuok sä rozhodli, že udrú dakotrieho s tuo sekeruo. Eden roháš búl pri nich blísko a druhí sä zatkom curikál na pár metre, šuo sä do toho stácieho rozhánäl a hlavamí búchali edno do druhieho, ako barani. Ak sä tak roháše do vedna buchli, ta bašuok sä rozohnali zo sekeruo, že na eden údier obidvoch zrazä. Vihnali se zo sekeruo, ale neträfili dobre po hlavách. Sekera jim šuchla kolo ednoho rohášovie hlavi a oni dlanuo prosto na jeho ostrí ruoch buchli. Hnet jim sekera vipadla a oni si ruku zacväkali mezi kolená, bo jim zašela ťiešť krev. Roháše ešťe ani ftedi sä biť neprestáli. Chanas zodvihli nohu, zahrešili tak po polomski a kopli do rohášä. „Präceš sä mi už cholem terás s oka,“ ale roháše sä zo šťieťi ani nepohli. A tak jich bašuok Chanas museli nahať pokrašovať f bitke ďälie. Oni odejšli s prebituo dlanuo, zakervavení na Voluovec.

Koncom avgusta, alebo dák zašätkom septembra

roku 1958, cestovali dvä páni s Maďarska na motoru. Zastavili sä po cesťe aj u nás f Polome. Postáli pret staruo budovuo, ďe dakedi keršma a sklep búl. Teras tam mámo obchuot s potravinami aj mäsnu.
Tí páni si tú budovu obzierali aj fotografovali dookola. Opitovali sä, že chto to staväl tú budovu a chto tam dakedi bíval. Pri tie keršme búl postavení aj áláš, čuo sä tam muohuol uchíliť pocesní šlovek. Dakedi choďili chlapi po furmankách, ta to sä na noc aj zo statkom zastavili do toho álašä.
Na šakovie opitovaški zmo tim pánuom s Maďarska ani neveďeli odpovedať. To sä opitovali šakovie starie veci, šuo to už u nás ani nichto nepamätá. Potom sä nás opítali, že ši viemo, chto búl Petőfi Sándor. Povedali zmo, že viemo, bo to zmo sä o tem aj vo škole dakedi ušili. Nakonec povedali, že búl dávno pred sto rokmí f Polome Petőfi. Vojšuol ku tomu, nám už neznámiemu, keršmárovi a pítal si dašuo ješť. Keršmár nemál na jedzenie ništ a Petőfi odejšuol ďälie lašní. Tim pánom zmo povedali, že to veru nebulo dakedi tak, ak je terás, šuo jesto fšä šitkieho a nemusí nichto choďiť lašní.

Ťetka Pajierka od Raška mi rás rospráväli,

že šuo sä jim stálo aj zo staruo Šmelkovuo – Halapatuo. Zobrali sä obidva do Ruožnavi pešo. Od Polomi do Ruožnavi je cesta 7 km. Prejšli 2 km do Betlärä a viďeli pret sklepom stáť Šiebluov motor. Sklepär a mesär Šiebel, práve pret chvíluo sä vráťiel z Ruožnavi a chciel motor dať do garážä. Ani ednie sä nechcelo pešo choďiť, ta si namisleli, že poveďä Šieblovi, ši bi jich neodviezól do Ruožnavi, keť tam iďe. Vuon jim nepovedál, že uš búl v Ruožnave a sä vráťiel, ale že hej iďe tam a že jich vezme, abi si sädli. Motor búl zakrití s plachuo, obidva ženi si sädli a Šiebel spušťiel plachtu aj na zadok motora. Obidva seďeli härdo na motoru, pot plachtuo, ako za firhangom a Šiebel jich odviezuol do svuojho garážä. Keť sä už pohli, ta Šmelková povedä Pajierke: „Ej, Marin, ale sä nám šuchlo,“ že nemuseli išť do Ruožnavi pešo. Vezli sä härdo na motoru, zakritie pod plachtuo a nezbáďili, že sú f garážu. Keť uš zašäs stáli, Šiebel zavolál, že zmo už f Ruožnave. Obidva popot plachti nazreli a viďeli, že sä Šiebel do popuku smieje a motor stojí v garážu. Potom sä pobrali a išli ku Ruožnave pešo.
Ot tedi sä tak posmešne povie, keť sä tak dakomu dašuo prihoďí: „Ej, ale sä ťi šuchlo, ako Halapaťe motor.“

Rás mi povedali nebohá ťetka od Jäglu

Chochuolka, nazívali jich „Mucha“, že šuo sä jim stálo. Lem sluchajte:
Za bívalieho slovenskieho štátu, to sä prevádzali šakovie fígle, machle a sä aj vo velkem šmelinärilo. Volali to aj šierní obchuod. No takí šlovek, šuo to ani novini nešítá, ani nihďie nejďe, ta to ani o nišem nevie. Ani o šiernem obchodovánu neveďiel. Rádio, ta chtože to mál, chiba velkí páni v mešťe.
Ta ťetka Chochuolka tak po spravodlivošťi žili na sveťe. Rás si odnesli na cherbťe do mlína žito zomleť. Varga mlinár ta jim zomliel pekne „bielo“, bo ťetka mali odneseno žito na povolenie. Rás na štáciji f Polome zejšlo sä hodne žien dohromadi, šuo išli na terch do Ruožnavi. Každá si svojo povedala. Prišlo v reš aj o mleťu. Šeptali si edná druhie, že jä mlela na „šierno“. Ťetka Chochuolka si misleli, že tie ženi ganšujú toho mlinárä, keť o šiernom mleťu rospráväjú, ta sä ohlásili: „Vera, mnä pán Varga fše pekne zomelú, aj terás som bars peknú bielú múku zo mlína peinesla.“ Ženi sä zasmäli a povedali ťetke, že aj jich múka bula bielá, ale jim mlinár na šierno bes povolenä zomliel. Chiba potem veďeli ťetka Chochuolka, že akto mleť na šierno. Potem sä aj oni smäli, že to bi muohuol dať aj do tich novín, ďe šakovia žärti píšú.

Ťetka od Jäglu „Mucha“ a bašuok od Chochuola,

mali edno pri druhem lúku f Potuošku. Obidvä buli nespokojní. Edno aj druhie chcelo mať širšú rozmeru a edno si obidvä prisvojovali. Prekladali si na lúke cíle. Rás bašuok Chochuol ak cíl preložili a ťetka od Jäglu-Mucha to obášili, ta hibaj pret bašuoka a vinadali jim: „Jäník, bohdaj si na druhem sveťe f pekle na tem cíle seďiel.“ Bašuok jim na to odpovedali: „Zuzan, keť mä tam viďíš, ta mä viplieskaj.“ Ťetka sä bars pohnevali, že ši oni sú taká hriešnica, abi oni po smerťi mali do pekla išť. Ta s hnevom krišali: „Porazilo ťä, ta ši jä bi som po smerťi mala s tobuo do pekla išť.“ Bašuok chceli, abi ťetku ešťe horši hnevalo, ta povedali: „Ta ďeže sä inďe zbieráš, lem bi ťä cholem tam prijäli. Neviem, ši ťä aj tam pripušťä.“ Potem by šťe buli slišäli tich reší šakovich. Ťetka to veďeli sipať, ako z mecha.

Edná pani si rás chcela kúpiť domácie plátno

na plachti. Opitovala sä po ďeďine, ďe bi ho mohla dostáť. Radili jie pri ednie starie ťetke, že oni doista budú mať plátno predať. Pani vojšla do chiži a ťetka z mužom jú pekne privítali: „Vitajte pani slečná, šože hlädáťe?“
„Rada bi som domácie plátno kúpiť na plachti.“
„Viete pani slečná, jä som uš stará a nevládzem ani präšť, ani tkať a f kasni mám chiba štiri kusi odloženie.“
„Ale ťetka, ta s tich štiroch kusoch bi šťe mi mohli aspon na ednú plachtu štiri metre predať.“
„Nie pani slečná, nepredám, veď „aspon“ si muožete aj f sklepe kúpiť.“
Ťetka misleli, že slovo „aspon“ je dákie plátno, ta ho käzali panie f sklepe kúpiť. Neveďeli si domisleť, že po našem povedáno „cholem“ je to istie slovo, ako keť sä povie „aspon“. Tiež neveďeli, že slečná sä povie slobodniemu ďievšätu a vidáná je uš pani. „Ta, jä som to ešťe neslišela, šože jä viem, že ak sä to šuo terás volá.“
Ach, Bože, to sä šakoví luďe aj dnes najdú na sveťe. To choci šuo pomocú a neveďä sä rozumeť ani sami sebä. Najväc to tak nepochopä takie starie ťetki, alebo bašuokove, šuo to neveďä ak svet iďe.

1.5.2010

Zapísala: Oľga Štrbová

{jcomments on}
Čítať 3184 krát Naposledy zmenené streda, 21 október 2015 10:37